Husársky kúsok

Se souhlasem autora přetiskujeme recenzi slovenského historika umění Dušana Burana na instalaci Romana Ondáka na letošním bienále umění v Benátkách.

Niektorí ekologickí optimisti tvrdia, že nech už človek do životného prostredia zasiahne akokoľvek, príroda si s každým takýmto úderom skôr či neskôr poradí. Vzhľadom na globálne otepľovanie a ekologické pohromy ostatných rokov sa tento scenár javí skôr nepravdepodobný. A predsa, nie je každá čo len trochu zanedbaná záhrada, každá stavebná ruina už po niekoľkých týždňoch či mesiacoch dokladom toho, že do človekom opusteného prostredia sa príroda vráti v celej svojej živelnosti? Niekedy tieto procesy simulujú samotní botanici či biológovia, so zámerom ich ďalšieho skúmania a – využitia proti tej istej prírode. Avšak niekedy sa tento proces stane predmetom skúmania umenia. Zatiaľ posledným takýmto príspevkom je dielo Romana Ondáka „Loop“ v česko-slovenskom pavilóne na 53. prehliadke súčasného umenia – Bienále v Benátkach. Ba vlastne, je ním sám pavilón. Ondák sa ho totiž zmocnil ako celku aby víťazstvu prírody nad človekom výrazne dopomohol.

Budova, podobne ako ďalšie národné pavilóny, stojí v benátskom parku Giardini – uprostred zelene a vďaka projektu dnes vlastne už ako jej súčasť. Umelec totiž pavilón nechal zvnútra „zarásť“ tou istou vegetáciou, akú návštevník vidí okolo seba vonku. A tak, kráčajúc po parkovom chodníku, ocitne sa jednoducho uprostred bielej siene, avšak stále obklopený kríkmi a stromami. Architektúra sama tak nadobúda hodnotu rušivého prvku – ako obrovská socha akosi nepatrične stojaca v ceste. Okrem intelektuálnej hry s protikladmi dnu verzus vonku, alebo príroda v. technológia, ako aj politického podtónu inštalácie (ku ktorému sa ešte dostaneme), má však inštalácia Romana Ondáka predovšetkým čisto zmyselnú, estetickú kvalitu: prázdny interiér stavby veľkoryso poskytnutý parkovej vegetácii vyvoláva v mnohých návštevníkoch Giardini jednoducho príjemný pocit, aspoň približne zhrnutý slovami: Konečne ozajstný oddych od Umenia!

Až tak prosté posolstvo však nebolo zámerom ani umelca ani SNG. Inštalácie v pavilónoch totiž niekedy nadobúdajú aj významy, ktoré sami vystavujúci umelci či kurátori sotva plánovali. Princíp národných pavilónov v parku Giardini patrí k pôvodným princípom celého Bienále. Niet preto divu, že pri vyše storočnej tradícii celej prehliadky (prvá bola v roku 1895!) je princípom politicky, najmä kultúrno-politicky dávno prekonaným. Zvlášť v čase, keď napr. islandský umelec „žije a tvorí“ v Berlíne, fotografka z Iránu v Londýne alebo švédsky kurátor pracuje v Chicagu. O vyváženie týchto rozporov sa snaží časť prehliadky Aperto vo veľkorysých priestoroch bývalej benátskej zbrojnice – tzv. Arsenale. Tu sa prezentujú individuálne alebo skupinové kolekcie bez ohľadu na proporcie zastúpenia toho-ktorého štátu. Avšak aj v parku Giardini sa charakter národných pavilónov pravidelne stáva predmetom subverzívnych umeleckých akcií, spochybňujúcich princíp štátnej reprezentácie, vo svojom pôvodnom pátose prežívajúci snáď už len na olympiáde.

Dnes už legendárnym takýmto činom bolo rozhodnutie Nemecka, ktoré v roku 1993 v národnom pavilóne poskytlo priestor americkému umelcovi kórejskeho pôvodu – medzičasom slávnej osobnosti videoumenia – Nam June Paikovi. Vôbec mám pocit, že Nemcov sklony k podobným provokáciám neopúšťajú ani po rokoch: Tohoročná výstava v ich hojne kritizovanom pavilóne je doménou britského umelca Liama Gillicka. Špekulácie o tom, čo by podobné spochybnenie „národnej kultúry“, napr. pozvanie ukrajinskej sochárky alebo vietnamského fotografa k výstave v česko-slovenskom pavilóne spôsobili v (zdanlivo) liberálnom umeleckom prostredí na Slovensku, teraz nechajme bokom. Momentálne je totiž zaujímavejšie sledovať, ako sa s fenoménom česko-slovenského pavilónu snaží vysporiadať západná tlač. Teda, nieže by pavilón neexistoval už takmer 70 rokov, z toho posledných 16 v špecifickej striedavej réžii oboch národných galérií. Doteraz sa však jeho projektmi len málokedy podarilo zaujať do takej miery, aby stáli za zmienku aj iným, než len českým alebo slovenským médiám.

Je teda celkom osviežujúce čítať chvály na Ondákovu inštaláciu v denníkoch či týždenníkoch typu The Guardian, Süddeutsche Zeitung alebo Washington Post, bok po boku s menami ako Bruce Naumann, Yoko Ono či Steve McQueen. Pre nás dôležitejšie však je kúzlo nechceného, ktoré sa podarilo niektorým nemeckým novinám (Frankfurter Allgemeine Zeitung, Die Zeit), ktoré nemajú problém v rámci jedného článku zaujať stanovisko k „problému“ britského umelca v nemeckom pavilóne, zároveň však neváhajú Romana Ondáka identifikovať ako českého umelca – bez toho aby si všimli, ako veľmi je prekonaný už sám pavilón s hrdým nápisom Cecoslovacchia. A tak celá táto zdanlivo odťažitá poznámka dodáva i aktuálnej inštalácii Romana Ondáka ďalší rozmer: Tak, ako sa prerastenie parku do interiéru pavilónu dá vnímať ako negácia architektúry, dá sa projektu rozumieť tiež vrátane popretia „štátnej“ idey, obsiahnutej priamo v postavení pavilónu v minulosti. Že pritom už vôbec nejde len o československú štátnu ideu – netreba azda zdôrazňovať. Vitajte v globalizácii, priatelia!

Dušan Buran, kurátor sbírky středověkého umění Slovenské národní galerie

Původně otištěno v týdeníku Žurnál 26/2009

_________________________________________

Další fotografie z Benátek (zde, zde a zde)