Keď sa mestská galéria stane poslednou scénou

Výstava Dym a zrkadlá, inštalovaná v Galérii mesta Bratislavy (GMB) do apríla tohto roka, nie je len tematickou skupinovou prehliadkou. V aktuálnom politickom kontexte pôsobí aj ako manifest „skúsenosti zdola vedeného odporu kultúrneho sektora na Slovensku“ [1] a inštitucionálnej vytrvalosti. Po politickom zásahu zo strany vedenia Ministerstva kultúry SR a paralýze či faktickom „znárodnení“ Slovenskej národnej galérie v lete roku 2024 sa nielen kultúrna obec, ale aj mestská inštitúcia ocitá v situácii, keď preberá rolu, ktorá jej pôvodne neprináležala – konkrétne GMB sa stáva jedným z mála priestorov, kde je v hlavnom meste možné aj kriticky prezentovať súčasné umenie. Tento stav je len jedným z mnohých symptómov autoritárskej štátnej politiky a antidemokratickej propagandy, ktoré prehliadka Dym a zrkadlá reflektuje. Ako uvádza kurátorka: „gradient výstavy prechádza od systémovej analýzy nedemokratickej podstaty kapitalistického patriarchálneho poriadku k dôsledkom súčasnej sociálno-ekonomickej transformácie.“

Kurátorka Mira Keratová reaguje na problematiku „mocenských a ideologických posunov verejného diskurzu, ktoré práve na Slovensku zažívame“ rozsiahlym, generačne aj mediálne otvoreným výberom autorov, autoriek a umeleckých kolektívov. Popri ikonických osobnostiach slovenského vizuálneho umenia, ako Anna Daučíková, Ilona Németh, Rudolf Sikora, či Ľubomír Ďurček, prezentuje výber tvorby strednej generácie autorstva (Michal Moravčík, Palo Čejka, Tomáš Klepoch, Jan Čumlivsky, Juraj Horváth, Lucia Tkáčová, Lucia Nimcová, Oto Hudec a i.), aj najmladších autorov, ako Norbert Kuki či o dekádu starší Denis Kozerawski. Spektrum prezentovaných výstupov mediálne rozširuje mimo „čisto vizuálne“ umenie, napríklad zaradením hudobného projektu Fvck Kvlt. Hudobný klip ako jedno z diel či hudobná stopa v inštalácii fungujú ako emocionálny akcelerátor a posilňujú afektívnu rovinu celku. Oceňujem v tejto súvislosti aj rovnocenné zasadenie tvorby grafického dizajnérstva v podobe kriticko-analytických príspevkov Branislava Matisa a kolektívu Otvorená Kultúra!, minimalistického statementu v typickom autorskom vizuálnom prevedení Ľubice Segečovej a tiež príznačnej participatívnej digitálnej inštalácie Jána Šicka, šikovne premosťujúcej ku konceptuálnemu textovo-vizuálnemu dielu Ľubomíra Ďurčeka, na výstave taktiež obohatenému o digitálnu stopu. Signalizuje to vedomé narúšanie hraníc medzi autonómnymi dielami a vizuálnou komunikáciou a dokladá, že to kurátorka s posunom ku komplexnejšiemu a inkluzívnemu mysleniu, ktoré deklaruje v texte k výstave, myslí vážne aj v rámci samotných možností zostavovania a prezentácie kritického kurátorského konceptu, ktorý sa dotýka veľkej témy pretvárania kultúrnej, sociálnej a ekonomickej reality na Slovensku.

Výstava pôsobí „plnokrvne“: skôr ako opatrne vyvážený prehľad je nasýteným obrazom aktuálnej vizuálnej scény na Slovensku vo vzťahu k problematike, ktorú analyticky skúma. Kritickosť tu nie je iba témou, ale štruktúrou – modusom operandi: queer perspektívy, environmentálne postoje, kolektívne autorstvo (IKM / Inštitút konceptuálnej moci) či angažované gestá Otvorenej Kultúry! vytvárajú mapu umeleckých a komunikačných stratégií, ktoré reagujú na spoločenský tlak. Názov Dym a zrkadlá – idióm, ktorý odkazuje na zahmlievanie pravdy zavádzajúcimi, irelevantnými a úmyselne mätúcimi informáciami – nepracuje v tomto zmysle s ilúziou ako trikom, ale ako s podmienkou fungovania verejného priestoru – situáciou, v ktorej sa významy neustále preusporadúvajú. Projekt tiež pracuje s rôznymi aspektmi korektnosti v pôvodnom význame slova – ako snahy o reprezentatívnu, no zároveň hodnotovo ukotvenú mapu.

Na výstave je v rôznych formách výpovedí sprítomnený aspekt krehkosti a v súčasnosti až „dymovej efemérnosti“ kultúrnej infraštruktúry (napríklad Tomáš Rafa, dielo V95: Farewell to the Kunsthalle in Bratislava). Nastavuje zrkadlo aktuálnemu stavu, je pripomienkou, že dym nemusí byť iba metaforou klamu, neuchopiteľnosti a zdanlivosti, ale aj znakom reálneho zániku. Vystavené diela a projekty viac či menej priamo spytujú stav spoločnosti, keď sa kultúrna infraštruktúra stala nesamozrejmým, krehkým výjavom, niečím, čo je možné oslabiť a znefunkčniť radom administratívnych rozhodnutí v priebehu niekoľkých dní.

Architektúra GMB – historicky zaťažená, členitá, miestami ťažkopádna – je v prípade projektu ambivalentným aktérom: výstavu podporuje aj komplikuje zároveň. Fragmentárnosť priestorov, v ktorých sa jednotlivé sekcie rozpadávajú do izolovaných výklenkov a prechodov, rozptyľuje pozornosť a sťažuje vnímanie celku, no zároveň presne odráža situáciu, v ktorej sa dnes slovenská kultúra nachádza: rozdelená medzi rôzne platformy, nútená adaptovať sa na podmienky, čo si sama nezvolila. Historické interiéry pôsobia ako materiálny sediment minulosti, do ktorého sa vpisuje súčasná kríza. Do diel vnášajú vedomie kontinuity aj prerušenia.

V rámci kurátorského výberu sa opakovane objavujú autori a autorky, s ktorými kurátorka dlhodobo spolupracovala alebo spolupracuje, profesionálne ich sprevádzala či sprevádza (Michal Moravčík, Lucia Tkáčová, Lucia Nimcová, Ľubomír Ďurček a i.) Čitateľnosti určitého vzorca umelectva, v ktoré má kurátorka odbornú dôveru i osobnú blízkosť, sa Keratová úspešne vyhla zaradením maliarov a maliarok (Andrej Dúbravský, Michal Šumichrast, Lucia Dovičáková), ako aj už zmieneným rozrastrovaním rámca prezentovaného umenia – to tu nie je „len“ vizuálne, v zmysle kategórií voľného umenia, ale aj hudobné, grafické, dizajnové, ekologicky apelatívne a podobne.

Výstava na mňa pri odchode z galérie pôsobila až dojmom preťaženia: priestoru, významov, očakávaní. Je hustým mrakom prelínajúcich sa intenzívnych hlasov, postojov a stratégií prežitia, ktoré v človeku, ktorému situácia posledných rokov (dávno nie už iba na Slovensku) nie je ľahostajná, nenechajú žiadnu emóciu nedotknutú. Jej sila spočíva v energii a naliehavosti, slabosť v miestami príliš zoširoka rozkročenej dramaturgii. No práve táto zdanlivá „neuhladenosť“ môže byť adekvátnou odpoveďou na dobu, čo si „uhladenosť“ jednoducho nemôže dovoliť.

Ak sa dnes GMB stáva dočasným centrom kritickej reflexie, Dym a zrkadlá fungujú ako jej momentálna kondenzácia. Dym tu nemá významovo zastupovať odkaz na efemérny vzdušný jav, ale na dôsledok trenia a iskrenia. A zrkadlá neodrážajú len obrazy – odrážajú aj inštitúciu, jej limity a odvahu. Divácka skúsenosť osciluje medzi orientáciou a dezorientáciou, medzi snahou uchopiť celok a vedomím, že ten sa neustále rozpadá na ďalšie fragmenty. Presne tak je náročná orientácia aj v dymovo-zrkadlovom zahmlievaní predstaviteľstva súčasnej vládnej moci.

Každopádne – buďme radi a rady, že aspoň mestské inštitúcie zatiaľ stále fungujú v relatívne demokratickom móde; otázka je, či to tak bude aj naďalej po jesenných voľbách primátora. Ak by vyhral nominant SMER-u, možno sa už v budúcnosti podobne veľkorysej a trefnej dramaturgie Galérie mesta Bratislavy nedočkáme.