MILOTA. Fotografie života, život fotografie

Vedle rozhovoru s Milotou Havránkovou a jednou z autorek koncepce její retrospektivy v Galerii hlavního města Prahy Annou Varteckou přinášíme i recenzi výstavy této solitérky československé fotografie.

Milota Havránková, Z cyklu ROK ŽENY, 1975

Milotu Havránkovú označujú za jednu z najväčších experimentátoriek v dejinách československej inscenovanej fotografie. Ona sama ale svoju tvorbu nikdy nevnímala ako experiment. Hovorí, že iba robila to, po čom túžila, spôsobom, akým chcela. Počas štúdií na FAMU sa cítila ako osamelý antitvor, keďže nefotila tradičný čiernobiely dokument, neskôr však bola označovaná za vizionárku. Napriek tomu, že výrazne inšpirovala Slovenskú novú vlnu a mnoho študentov sa hrdo hlási k jej odkazu, hodnotenia jej diela sú stále kontroverzné. Akým spôsobom obhajuje Milota svoju pozíciu na scéne v rozsiahlej retrospektívnej výstave, ktorá aktuálne prebieha v dome U Kamenného zvonu v Prahe?

Osobný príbeh

Výstava je nazvaná jednoducho, no výstižne MILOTA. A naozaj je o Milote: Milote - fotografke, ale aj o Milote matke či dcére. Graficky a architektonicky mimoriadne precízna inštalácia, ako aj dôsledný výber diel, rozohrávajú čítanie Havránkovej tvorby cez dve perspektívy – jedna nám umožní sledovať osobný príbeh a druhá vývoj fotografického média. Vzájomne sa nevylučujú, skôr naopak, posilňujú sa a interpretačne podopierajú.

Hoci postmoderna zatlačila autora do úzadia, v prípade Miloty Havránkovej je takmer nemožné, oddeliť fotografie od jej života. Pod gotickými klenbami galérie sa v jednotlivých cykloch stretávame s ľuďmi, ktorí sa okolo nej zjavovali a zase mizli. Či už to je otec, ktorý s pančuchou nad hlave škrtí mačku, stará mama s veľkými vráskavými rukami alebo jej deti s fotoaparátmi odliatymi do sadry, nikdy nejde o klasické portréty. Milota síce dokumentuje svet okolo seba, avšak výsledná fotografia nie je jeho kópiou či jednoduchým odtlačkom, ale skôr intuitívnym a spontánnym zápiskom momentu, vzťahu, charakteru. Obrazom siaha akoby za skutočnosť – k transcendentálnemu či (nad)zmyslovému svetu, vykročuje z predmetného do emocionálneho priestoru. Fragmenty tvárí, tiel, prekrývanie záberov, občas nie ľahko čitateľné kompozície, to všetko vytvára akúsi surrealistickú mozaiku, cez ktorú je citeľná silná väzba autorky k portrétovaným. Niekedy figúram ponecháva ich jasnú identitu, inokedy ich, aj vďaka použitiu Sabatierovho efektu, necháva rozpustiť takmer do abstraktných obrazcov, vyšíva do nich či prekrýva inými objektmi. Príbuzných však nevyužíva len ako podkladový tematický materiál; fotografovaním a rôznorodými zásahmi ich skúma – a nie len ich. V niektorých sériách obracia objektív aj na seba. Napríklad v Introspekcii z roku 1975, kde v postupnej premene ženy z kameňa na živú Milotu môžeme pozorovať aj metaforu oslobodzovania sa vnútorného sveta umelkyne.

Milota Havránková, Z cyklu POZNÁNÍ, 1978

Vždy o krok vpred

Limitov a závislostí zbavuje aj samotnú fotografiu. O to sa usilovala v podstate od začiatku a najjasnejšie je to viditeľné, ak sa na Havránkovej tvorbu pozrieme z druhej perspektívy - cez optiku dejín fotografie a fotografických techník. V tmavej komore a neskôr aj mimo nej skúšala postupne všetko, čo jej aparát a materialita fotografie umožňovali. Občas bola obviňovaná z vyumelkovanej štylizácie, z hry s prílišnou farebnou expresívnosťou alebo jej štýl vyznieval ako estetická maniera či dekorácia. V kontexte jej diela ako celku a pri vnímaní chronologickej postupnosti jej prác, však divák odrazu naplno pochopí, v čom spočívalo jej vizionárstvo. Vytvárala fotografie, ktoré pripomínali farebné sieťotlače Andyho Warhola, hoci o nich predtým nepočula. Už v 70-tych či 80-tych rokoch anticipovala výrazové prostriedky digitálnych aparátov a vytušila technologické premeny média skôr, ako sa reálne odohrali. A to všetko v izolácii od zahraničného prostredia. Neskôr bez zaváhania vymenila analóg za digitál, digitál za mobil. V 90. a nultých rokoch využívala vtedajšie postmoderné fotografické postupy a reflektovala stret analógového a digitálneho sveta. V sérii Vysporiadanie (1995) zdôrazňovala vytrácajúce sa tradičné hodnoty, Integrovaný obvod (2000) bol zas pokusom o preniknutie do virtuálneho myslenia.

V posledných rokoch sa jej práce začínajú vyčisťovať. Napriek tomu, že fotografia vie byť dnes vizuálne oveľa bohatšia, útočnejšia a ľahšie manipulovateľná, Havránková volí neraz výrazovú strohosť. V posledných sálach výstavy sa tak trochu vytráca to slobodné hravé gesto jej starších prác, hoci príbeh na jej fotografiách ostáva rovnaký. Stále je o rodine, o mužoch a ženách, ich stereotypoch a konfliktoch eg. A tiež o fotografickom médiu. Havránková ho neprestáva skúmať a rozoberať, neriadi sa aktuálnymi estetickými trendmi, ale len intuíciou. Ktovie, možno naznačený ústup z expresívnej výtvarnej štylizácie opäť predznamenáva, že fotografia sa čoskoro vyčerpá svojou vlastnou spektakulárnosťou.

Milota Havránková, Z cyklu EGO LÁSKA RETRO SPÁNOK, 2005

_______________________________________________________

Milota Havránková / MILOTA / kurátorka výstavy: Nadia Rovderová / spoluautorka koncepce: Anna Vartecká / Galerie hlavního města Prahy – Dům U Kamenného zvonu / 2.10. 2015 – 17.1. 2016

Foto: Galerie hlavního města Prahy