Simona Gottierová v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa

Simona Gottierová / Šúpanie nekonečného pomaranča / Kurátorka výstavy: Zuzana Janečková / Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa / Liptovský Mikuláš / 18. 10. 2023 - 20. 1. 2024

Simona Gottierová – Šúpanie nekonečného pomaranča

Miesto: Galéria Kolomana Sokola, Liptovský Mikuláš

Kurátorka výstavy: Zuzana Janečková

Autorky textov: Simona Gottierová a Zuzana Janečková

Architekt výstavy: Juraj Gábor

Spolupráca: Igor Gottier

Trvanie výstavy: 18. 10. 2023 - 20. 1. 2024     

Vznik diel podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Šúpanie nekonečného pomaranča (v jablku)

Koľko jabĺk ste zjedli minulú zimu? Koľko jadierok? Niekto zje jablko aj s ohryzkom a jadierkami. Zostane len stopka. V jednom filme raz hovorili, že ľudia, ktorí jedia celé jablko aj s ohryzkom sú nešťastní. Možno áno a možno nie. Je čas jabĺk, pomarančov a blíži sa čas mandaríniek. Kedy ste naposledy naozaj cítili chuť jablka? Lebo toto je niečo, čo môžete len cítiť, nie vidieť.

Teraz ste v galérii, kde bežne jablká ani pomaranče nečakáte. Oni ale prišli a sú tu. Môžete ich vidieť aj cítiť. Ich tvary, farby aj vône. Vezmite si ich do ruky, ovoňajte, ochutnajte, ako doma a v záhrade. Každé z nich je samostatné, má svoje zablatené miesta, oškreniny, fľaky, mäkké preliačeniny. Spadlo na zem, pustili sa doň mravce a slimáky, zabývali červíky. Stalo sa domom, špajzou, jaskyňou a teraz aj galériou. Je v ňom jasná štruktúra, ale aj nepresnosť, nepravidelnosť, nečakané stretnutia, prekvapenia. Hovorí sa o ňom, že spôsobilo poznanie. Jablko je vo vás. Ste v jablku. Jablko je ale aj vo vlne a vlna vás hreje.

Zdanlivo sa tu nič nehýbe, ale v každej veci je zaznamenaný pohyb. Množstvo života a  drobných úkonov, ktoré na prvý pohľad nevidíme, ale podvedome vieme, že sa udiali niekedy predtým, aby veci mohli byť tak, ako sú teraz. Slané kamene treba zalievať vriacou vodou, ony potom rastú zo slaného teplého vzduchu doširoka a do strán. Ale ten moment rastu sa nedá nikdy uvidieť. Robia to takto už skoro tri roky, pripomínajú rastliny. Z malých každodenných opakovaní rastie niečo obrovské, ponad hlavu doširoka a do strán.

Každé ráno dvíhať perinu do vzduchu. Aj dnes ráno. Tieto vrstvy perín ukladať na seba. Je z nich kopa väčšia ako človek. Pustiť váhu svojho tela do periny a klesnúť. Odísť a pozorovať stopu, negatív, ako sa perina pomaly dvíha späť. Koľkokrát bola každá perina ponatriasaná? Koľkokrát ešte bude niekoho prikrývať a kde? Kam sa presťahuje? Každá jedna bola najprv ušitá z látky, ktorá musela byť utkaná, aby mohla byť naplnená perím, ktoré na niekom vyrástlo, aby ho zahrievalo a chránilo, a potom aby zahrievalo a chránilo zas niekoho iného, aby sa zrazu objavilu aj tu. Každé pierko má svoj príbeh, všimnúť si ho a vnímať je silné. Tak ako aj každé vlákno ovčej vlny, ktoré je teraz súčasťou tajomného prechodu a mäkkej jaskyne, každý kryštálik soli v miske s kameňmi a vodou, inde zas voda stuhnutá v navrstvených mláčkach pripomínajúcich kožu, text plynúci na horizonte stien, teplé svetlo formujúce priestor, hlinené zrnká rozprestierajúce sa na podlahe a nenápadné kúsky prachu, ktoré sa pridali mimovoľne ku všetkému. Nerozlišovať hmoty na živé a neživé. Vnímať danosti, počúvať materiál a priestor. Triádu miestností s postupnou eleváciou, svetelnosťou, atmosférou. Nie tvarovať, len niečo začať a čakať. Pár hodín, dní, týždňov, mesiacov. Nechať rozhodnúť materiál, ako chce byť a kde chce byť on sám. Učiť sa od neho ako byť.

Je to permanentná starostlivosť, udržiavanie hladiny, homeostázy organizmu-miesta, ktorú neustále narušujú zmeny vonkajšieho prostredia. Teplo, ticho, tekutiny, tíšenie. Nie je tu len materiál a umelecké diela, či inštalácia, čo vidíme. Je to konštelácia množstva príbehov, dotykov, práce, času, úsilia, premýšľania, a spolupráce v určitom priestore, kým sa vylúskne toto rýdze, čo nečakane prehovorí. Všetky zmysly zbystrujú vnímanie. Niečo je inak.   Možno preto, že v miestnosti je vysoký strop a myšlienky idú vysoko a majú vzduch a možno preto, že nastal čas, zastaviť sa a vážiť si všetky krehké drobnosti vzájomných koexistencií a spýtať sa: Čo potrebujem?

Simona Gottierová v senzuálnej inštalácii prináša potenciál pomalosti, sprítomnenia a blízkosti. Reaguje tak na fenomény súčasnej doby ako sú technologizácia či odpojenie sa (od seba, telesnosti, vzťahov, okolia.). Z jadra umeleckého skúmania 'nekonečným šúpaním' dostáva do popredia aj tému empatie k niečomu/niekomu. Pozoruje vrstvenie každodenných činností a zviditeľňuje ich objem v nikdy nekončiacom čase. Výstava sa zaoberá starostlivosťou na osobnej až intímnej mikro úrovni, a z tejto perspektívy aj jej významom v kontexte ekologickej krízy, v širšom spoločenskom či sociálnom kontexte.