Theatrum mundi

Málokedy má výstavba vnútornej logiky umeleckého vývinu takú pevnú štruktúru ako u fotografky Olji Triaška Stefanovič. Jej theatrum mundi (doslova) stoji na zreteľných základoch: Dlhodobý cyklus fotografii mestských (Bratislava, Budapešť, Nový sad) prieluk, ako javísk malého pouličného divadla i svedectva doby. Ich zarastanie, zapratávanie odpadkami a znovu (v lepšom prípade) čistenie, striedanie ročných období i cyklov ekonomických, ktoré ich vytvárajú a spravidla i udržujú pri živote, to je predstavenie, ktoré ponúkajú okoloidúcim divákom. No je to i mementum, ktoré znižuje, nie len estetickú, citlivosť mestského chodca, postupne ľahostajne privykajúceho na prázdne diery v urbánnej štruktúre. Na mňa osobitne pôsobivo zarezonovali na vlaňajšej autorkinej samostatnej výstave v trochu futuristickej budove bývalého „socialistického“ autoservisu, (teraz show roomu predajcu designového nábytku), ktorý sa zrazu ocitol (možno nie neúčelovo) v bezprostrednej blízkosti rozpínajúcich sa byznis centier.

Cyklus fotografii interiérov, zvlášť javísk, slovenských divadiel, prázdnych, vyľudnených tvorí dvojníka k cyklu fotografií kulís televíznych štúdií, kde sa natáčajú seriály či iná zábava. Mimochodom, práve tieto sú v súčasnosti hlavným zdrojom „slávy“ domácich hercov. Spomínam si, ako ma, hoci netelevízneho diváka, zasiahol autorkin cyklus Ružové tiene (Galérii Slovenskej výtvarnej únie, 2009) keď v tzv. "Kameňáku" (Kamenná sála) vystavila fotografie z priestorov bývalého skladu na kyslú kapustu (česky zelí), v ktorých sa neskôr natáčali televízne seriály. Práve ich virtuálny svet, denne lačne ak nie až návykovo konzumovaný miliónmi divákov, postupne čím ďalej tým viac ľahostajnejších k okolitému svetu reálnemu, tvorí kontrapunkt k tichým a opusteným kulisám.

Tento rozmer autorkinej tvorby ešte rozširuje iný rozpracovaný dlhodobý cyklu fotografii „domov kultúry“, týchto viac ako dve tisíc svedkov (v jadre) dobrých úmyslov, ktoré na Slovensku zanechal bývalý režim. Máločo prehovorí o kultúrnom rozmere našej doby tak lapidárne ich stav, transformácia i využitie. Syntetizujúca výstava Výstrahy javiska autorkinu „javiskovú“ reč ďalej obohacuje o nové témy i dimenzie. Už vstupná sála, ktorej dominuje fototapeta s vyobrazením pláže s palmami (Hornbach), pred ktorou je umiestnené kreslo (mohlo by byť domácke i kancelárske) navodzuje istý posun.

Divák už nestojí (len) pred dvojrozmernými fotografiami, veľkoformátovými digitálnymi tlačami. Ich inštalácia ho vťahuje do „svojho“ priestoru. No nie je to len posun od kukátkového divadla. Asi najďalej v tomto smere zašla pri fotografiách (zhodou okolností nových i tematický a technicky – monochromatická tlač sivej v sivej) zo zoologickej záhrady. Tu definitívne priberá dodatočnú dimenziu i mení syntax i sémantiku dichotomie javiska vs. hľadiska.

Je to logický posun nie len pre autorku, ale v istom zmysle aj pre vystavovateľa: je v poriadku, ak má galéria svoj profil, tak ako je v poriadku ak z času na čas vykročí iným smerom. Stredoeurópský dom fotografie (medzi jeho najvýznamnejšie medzinárodné projekty patrí pravidelne organizovaný Mesiac fotografie) máva dramaturgiu orientovanú prevažne k tradičnej fotografickej výpovedi. Inštalácia(e) Olji Triaška Stefanovič sú skvelou ukážkou toho, ako vybočenie zo zabehnutého môže byť prínosom pre oboch.

Damas Gruska Kultúrny publicista, zakladateľ a dlhoročný (teraz spočívajúci) šéfredaktor kultúrnej revue K&S

______________________________________________________________

Olja Triaška Stefanovič: Výstrahy javiska / Stredoeurópsky dom fotografie / Bratislava / 15. 12. 2011 – 16. 1. 2012