TS: Alex Selmeci a Tomáš Kocka Jusko v Galérii SODA

Alex Selmeci a Tomáš Kocka Jusko: Krotké nástroje / Kurátor: Erik Vilím / SODA Gallery / Bratislava / 11. 5. 2021 – 4. 7. 2021

UNCOMBATIVE TOOLS / KROTKÉ NÁSTROJE

Alex Selmeci a Tomáš Kocka Jusko

otvorenie výstavy: 11. 5. 2021

trvanie výstavy: 11. 5. 2021 – 4. 7. 2021

Kurátor: Erik Vilím

Predstavme si fiktívnu príhodu z dávnych čias. Otec poslal syna odniesť hŕbu ovocia

svojmu priateľovi. Obsahom vozíka, ktorý pred sebou syn tlačil, bola aj zdobená drevená tuba a v nej ukrytý zvitok. Syn počas cesty neodolal a časť čerstvého ovocia zjedol. Zvyšok doručil mysliac si, že neexistuje svedok, ktorý by mohol zmenu vozíka dosvedčiť. Otcov priateľ si po doručení prečítal zvitok. Na jeho konci stálo: „Ako dôkaz nášho zmierenia ti posielam toto ovocie.“ Otec, poznajúc maniere svojho syna, pridal aj presný počet zaslaných plodín. Doručená zásielka nebola, samozrejme, totožná. Mladý syn však svoje konanie poprel a obvinil zvitok z krivého svedectva. Trest ho napriek tomu neminul. Keď otec zaslal podobnú zásielku druhýkrát, poučený syn počas konzumácie svojej obvyklej časti zásielky skryl zvitok za strom, aby ho tentokrát nemohol kompromitovať. Keď bol po prečítaní zvitku znova obvinený, nenápadný oválny objekt pre neho získal nadprirodzenú moc – v očiach dieťaťa totiž zvitok dokázal zaznamenať jeho previnenie sa voči otcovej dôvere. Jednoduchá príhoda nám odkrýva silu média, skrytej a prepravovanej informácie. Drevená nádoba na zvitok sa stala zvláštnym predmetom, do vnútra ktorého dieťa nevidelo. Bola akousi materializovanou pamäťou, ktorá z krotkého nástroja vytvorila aktívneho činiteľa, svedka predurčujúceho jeho trest. Príbeh je však zaujímavý aj z inej perspektívy – zvitková tuba plnila funkciu ochranného obalu na transport a jej presné vnútorné fungovanie zostalo dieťaťu ešte na nejakú dobu neznámou.

Ak sa prenesieme viac do prítomnosti, môžeme tu vidieť paralelu. To, čo nás spája ako užívateľov súčasných technológií s dieťaťom, je práve samotná neznáma, ukrytá tentokrát v čiernom a lesklom obale. Nie je predsa napríklad prelepenie kamery na vlastnom zariadení rovnako zúfalým aktom ako snaha dieťaťa skryť zvitok za strom? Vnútorné usporiadanie či mechanizmy informačných technológií nás v dôsledku akcelerovaného vývoja v posledných desaťročiach stavajú do pozície pasívnych aktérov. Uvedomujeme si, že dáta sú zbierané, prijímané a odosielané; ako užívatelia poznáme však najmä úlohu, ktorú tieto čierne skrinky môžu vykonať pre nás. Útroby, v ktorých existujú obvody, systémy a podsystémy, algoritmy, vodivé materiály – to všetko je ukryté, uchované a zamaskované pod príťažlivým a minimalistickým dizajnom, po ktorom s ľahkosťou kĺžu naše prsty prechádzajúce po nekonečných zvitkoch (infinity scroll Aza Raskina). Z tejto nemožnosti, takpovediac, „vidieť dnu“, ako aj z našej závislosti na technológiách pri bežných denných úkonoch (nákup cestovného lístka, platobný príkaz, objednanie donášky jedla atď.), vznikajú čoraz častejšie nové pocity, ktoré ešte nevieme s presnosťou pomenovať. Je to snáď úzkosť ukrytá v rezignovanej oddanosti a dôvere s vedomím narúšania súkromia? Či napríklad pocit nátlaku v nutnosti dobehnúť „updaty“ sociálnych sietí pri optimalizácii vlastného self-proma? Aktuálna pandémia iba urýchlila ďalšiu vlnu integrácie technológií do nášho života.

Podobný spôsob uvažovania, aký môžeme vidieť na tejto paralele medzi dávnou minulosťou a súčasnosťou, je príznačný aj pre umeleckú dvojicu Alex Selmeci a Tomáša Kocku Juska. Je možné ho nazvať aj ako archeológia médií. Nejde im však iba o „oprašovanie“ akýchsi „protomédií“ – ich cieľom je pochopenie komplexnosti dneška, v ktorom informačné technológie sprevádzajú a predurčujú každý náš krok. Technológie nie sú pre nich predmetom morálnej či etickej kritiky – autori ich zachytávajú v performatívnych premenách. Dekonštruujú túto „digitálnu krajinu“, jej vlastnosti či smerovanie jej vývoja.

Ich umelecký program je postavený na báze špekulatívnej fikcie, v ktorej vytvárajú „neúplné“ , alternatívne až paralelné skutočnosti, reality, ktoré je zámerne náročné časovo ukotviť. Futuristická estetika sa tak mieša s muzeálnou panorámou, revízia s anticipáciou. Centrálnym bodom ich stratégie je časová os ako princíp poskytujúci paradoxný letmý náhľad do minulosti, ktorá sa ešte len odohrá. Vytvára rekonštrukciu uplynulých čias, avšak z perspektívy budúcnosti. Jej funkcia sa viaže na všeobecnejšie utopické tendencie a bezvýchodiskový pocit súčasnej spoločnosti. Tento princíp, ktorý bol prvýkrát využitý na výstave Idle Cruising (Východoslovenská galéria, 2020), funguje v tvorbe autorov ako cyklus projekcií budúcností, vízií, neustálych pochybností a ich následných zlyhaní. Vychádza pritom z ich záujmu o vzájomný dopad fikcie na realitu a naopak. Samotná naratívnosť im pritom vytvára priestor nielen na dôslednejšie premyslenie aktuálnych problémov, ale ponúka im napokon aj možnosť komunikácie imerzným jazykom skrývajúcim mnoho odkazov, historických paralel či citácií. Prepracovaná a rozpoznateľná forma čerpajúca z DIY kultúry a špekulatívneho dizajnu priťahuje a „zvádza“, aby postupne nechala vystúpiť materiálnu podstatu technológie, zvýraznila jej útroby a narušila našu falošnú predstavu jej immateriality, na základe ktorej je často absolutizovaná ako najúčinnejší ekologický nástroj. Variabilita, demontovateľnosť, modulárnosť, znovu-použiteľnosť, cirkulácia komponentov, ale koniec koncov aj vytváranie virtuálnych 3D ekvivalentov ich umeleckých objektov, sú ďalšími trvalými princípmi v práci Selmeci a Kocku, ktoré skrývajú okrem iného aj jemný ekologický zmysel – snahu o zníženie spotreby prefabrikovaných materiálov vo vlastnej umeleckej produkcii. Aktuálna samostatná výstava v Soda Gallery s názvom Uncombative Tools priamo nadväzuje na ich predošlé sólové prezentácie (Conveyor’s Scrolls, Galerie TIC; Retoucher’s Abilities, Berlínskej model; Idle Cruising, Východoslovenská galéria).

Alex Selmeci (*1994, Rožňava) a Tomáš Kocka Jusko (*1994, Košice) študovali v Ateliéri súčasného obrazu na Fakulte Umení TUKE. V súčasnosti pokračujú v štúdiu v Ateliéri intermediálnej tvorby II Dušana Zahoranského a Pavly Scerankovej na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Ich umelecké projekty boli prezentované na niekoľkých sólových (Galéria TIC, Brno; Berlínskej model, Praha; Východoslovenská Galéria, Košice; Temporary Parapet, Bratislava; VUNU Gallery, Košice) a skupinových výstavách (FUTURA Gallery, Praha; Galerie Jelení, Praha; Hotdock Project Space, Bratislava; GAVU, Cheb). V roku 2019 absolvovali rezidenčný pobyt v kultúrnom centre Banská st a nica a v roku 2020 rezidenciu v AIR FUTURA v Prahe.