TS: Doba Horúca v 4D Gallery
8. 9. 2023Infoservis
Tomáš Bede, Mário Birmon, Kristína Bukovčáková, Soňa Halásová, Martin Hrvol, Oto Hudec, Michaela Kacsiová, Monika Pascoe Mikyšková, Simona Novická, Jozef Pilát, Ladislav Sabo, Zuzana Sabová, Alexandra Smolková, Ján Šutvay / Doba Horúca / Kurátorka: Nikoleta Bukovská /4D Gallery Galanta / Galanta / 9. 9 - 15. 10. 2023
Doba Horúca / 9. 9 - 15. 10. 2023 / 4D Gallery Galanta
Vernisáž sa koná 9. 9. 2023 v sobotu o 16:00 hod. v 4D Gallery v Galante
Vystavujúci: Tomáš Bede / Mário Birmon / Kristína Bukovčáková / Soňa Halásová / Martin Hrvol / Oto Hudec / Michaela Kacsiová / Monika Pascoe Mikyšková / Simona Novická / Jozef Pilát / Ladislav Sabo / Zuzana Sabová / Alexandra Smolková / Ján Šutvay
Kurátorka: Nikoleta Bukovská
Dominantné problémy súčasnosti ako klimatická kríza, znečistenie ovzdušia, erózia pôdy, vymieranie živočíšnych druhov, strata biodiverzity a zánik ekosystémov sú najalarmujúcejšími následkami akcelerovaného nárastu ľudskej činnosti. Navrhované stratégie, ktoré mali riešiť nabaľujúce sa krízy, ako princíp udržateľnosti, recyklácie, nerastovej ekonomiky, zatiaľ zmenu kurzu nenaznačujú. V dobe rýchlych zmien, kedy sa na svete menia podmienky pre všetky živé organizmy, je upozorňovanie na environmentálne záležitosti ešte aktuálnejšie a naliehavejšie.
Názov výstavy vychádza z rovnomennej knižnej publikácie Thomasa H. Eriksena v ktorej popisuje súčasný svet na pozadí kumulácií globálnych kríz v dobe antropocénu. Podobne ako publikácia, aj výstava je širokospektrálnou sondou do environmentálnej problematiky a ponúka prehľad rozmanitých autorských prístupov k ekologickej téme.
Umelci a umelkyne sa pohybujú v rovine nádeje aj bezmocnosti, hľadania možných riešení či alternatívnych budúcností, inokedy, v očakávaní blížiaceho kolapsu sa zamýšľajú nad rolou technológií. Výnimkou nie je ani reflektovanie prírodných procesov a systémov, zrodu a zániku, s akcentom na kolobeh prírody. Kritickými a apelatívnymi perspektívami otvárajú zložité témy súčasného sveta a podnecujú ku kritickejšiemu premýšľaniu, scitlivovaniu so zámerom vzbudiť osobný záujem o životné prostredie. Východiskovým rámcom výstavy je vplyv teórií eko-feminizmu, posthumanizmu, špekulatívnych smerov súdobej filozofie, ako aj snaha vymaniť sa z antropocentrickej mocenskej hierarchie.
Environmentálne premýšľanie reflektujú diela začínajúcich umelcov*kýň spoločne s autormi*kami etablovanými na umeleckej scéne. Kolektívna výstava sa tak stáva jedinečnou platformou prepájajúcou rôzne generácie s ambíciou budovania medzigeneračného dialógu na spoločnú tému. Výstava obsahuje aj úplne nové diela vytvorené počas tvorivej rezidencie v 4D Gallery.
V prúde umelecko-klimatickej angažovanosti sa dlhodobo pohybuje Oto Hudec (*1981) zastúpený povestnou „Vlajkou modrej planéty“ odkazujúcou na zraniteľnosť planéty a prírodných systémov, ktoré narúšajú ľudské aktivity. Mário Birmon (*1983) si všíma vzájomnú previazanosť lokálnych a globálnych procesov a skúma vzťah medzi spaľovaním fosílnych palív a zvyšovaním planetárnej teploty. Funkčný teplomer „Heat 4 Speed” obsahujúci surovú ropu a naftu je kritikou fosílneho priemyslu, komodifikácie a exploatácie prírody pre potreby exponenciálneho rastu v oblasti produkcie, ťažby a spotreby. Kritické a apelatívne komentáre sú prítomné aj v diele Kristíny Bukovčákovej a Jozefa Piláta. Pestrofarebné maľby Kristíny Bukovčákovej (*1991) paradoxne zobrazujú rastliny na prahu vyschnutia v symbolickej rovine reflektujú súčasný stav sveta a prírody. Aplikovanie chemických prostriedkov a insekticíd na škodcov, premnožených vplyvom zvyšovania priemernej teploty planéty, vedie k vyčerpávaniu prirodzenej vitality pôdy a ovplyvňuje kvalitu úrody a rastlín. Prirodzenú rovnováhu a schopnosť seba-regenerácie ekosystémov rozvracajú neustále ľudské zásahy. Autorka apeluje na obnovenie citlivejšieho a starostlivejšieho vzťahu k pôde ako aj na pochopenie vzájomnej závislosti a previazanosti ľudských a mimoľudských aktérov. Prístup k pestovaniu, pôde a stratu biodiverzity tematizuje priestorová inštalácia Jozefa Piláta (*1992) „Deň zúčtovania“ venovaná intenzívnemu poľnohospodárstvu a veľkoškálovému agrobiznisu. Bodliak sa stáva zástupným znakom neúrodnej a devastovanej pôdy, spôsobenej necitlivým obrábaním poľnohospodárskymi strojmi poháňanými fosílnymi palivami. Naše prehlbujúce sa odcudzenie od prírodného sveta je naznačené absenciou ľudského elementu, ktorý je v nahradený strojovou estetikou v konfrontácii s krajinou. Na myšlienku destabilizovania ustálených hraníc medzi ľudskými a neľudskými entitami, nadväzuje subtílna textilná práca s motívmi čerpanými z prírodného sveta Moniky Pascoe Mikyškovej (*1983). Dielo zo série Sublimácie obracia našu pozornosť k tým „druhým“, neľudským spoločenstvám, ako sú huby, rastliny a živočíchy. Zviditeľňuje nepretržitý priebeh prírodných procesov, ktoré bežia v tichosti vedľa nás a obvykle nám unikajú. Obrazovú plochu preplnenú spletitým organizmom, možno chápať aj ako komplexnú sieť vzťahov fungujúcich v prírodnom svete, kde je všetko prepojené a navzájom súvisí. Živú vegetáciu prináša do priestoru galérie Martin Hrvol (*1989). Ľudskou rukou skonštruovaný biotop je domovom rastlín, ktoré sa za účelom prežitia snažia adaptovať prekérnym životným podmienkam nastaveným človekom. Dielo vnucuje kritické environmentálne úvahy nad meniacimi sa klimatickými podmienkami a (ne)schopnosť organizmov prispôsobiť sa. Vegetatívny rast a transformáciu možno sledovať cez priehľadný ochranný kryt konzervujúci celok do nestabilného a krehkého monumentu, symbolu spolužitia ľudstva a prírody. Ladislav Sabo (*1954) pokračuje v aktuálnej tvorivej stratégii komponovania nadrozmerných objektov z nazbieraného odpadového materiálu. Jednorazové plechové sudy po preprave benzínu a iných kvapalných látok strácajú svoj účel a sú iba nechceným odpadom. Z nich utvorené objektové konštelácie sa stávajú vizuálnym kódom antropocénu, konfrontujúce návštevníkov s problematikou kumulácie odpadu ako výsledného produktu neustálej potreby akcelerovať, rásť, zrýchľovať. Z nájdeného kovového materiálu je vytvorená aj hravá-kinetická socha Michaely Kacsiovej (*1998), ktorá nabáda k spolupráci pri riešení ekologických problémov. Autorka v rámci výstavy vstupuje do sochy performativitou vlastného tela, čím dochádza k jednorazovému aktu prepojenia predmetného a telesného. Kým Kacsiová zastupuje líniu imaginatívneho uvažovania nad možnými alternatívami pre záchranu našej planéty, distopické vízie o blížiacom sa kolapse doterajších systémov a zániku ľudstva, ako aj tvorivú prácu s umelou inteligenciou, charakterizuje tvorbu Jána Šutvaya a Tomáša Bedeho. Východiskovou premisou Tomáša Bedeho (*1992) je koniec éry človeka súvisiaci s ekologickou apokalypsou, kedy sa planéta stane neobývateľnou a ľudstvo nahradí iná forma života. Pre prípad diskontinuity nášho druhu vytvára časovú kapsulu do ktorej vkladá odkaz s informáciami o našej civilizácii, o tom kto sme, akých chýb sme sa dopustili, to všetko pretransformované do piktogramu na poučenie budúcich inteligencii. Ján Šutvay (*1986) s presahom k myšlienkam transhumanizmu rieši možnú budúcnosť a jej smerovanie, keď privilegovanú pozíciu prevezmú stroje a umelá inteligencia. Inštalácia „Kovová duša“ je parafrázou na zenové záhrady, no v prevedení je niečo hlboko znepokojujúce. Miesi sa v nej spirituálna rovina s technicistnou robotikou, ktorá je subverzívnou silou destabilizujúca naše predstavy. Línia existenčnej otázky spájanej s epochou antropocénu sa kontinuálne vinie naďalej aj u Alexandry Smolkovej (*1991), ktorej architektonicko-sochársky mobilný kryt pred hroziacou katastrofou, je kritickou úvahou nad seba-deštruktívnymi tendenciami prístupu ľudstva k planéte. Simona Novická (*1997) rozvíja romantizujúcu fascináciu mystériom prírody a intuitívny prístup k tvorbe. Procesuálna inštalácia „Vrstvy“ sa postupne v čase mení, vysychá a rozpadá ako metafora na premenlivú povahu krajiny a prírodných cyklov. Autorka vrstvením pôdy buduje krehké artefakty a odhaľuje inak nevidené a ukryté vnútorné vrstvy krajiny. Na ropné znečistenie morí spôsobujúce drastické zmeny morských ekosystémov, reaguje Soňa Halászová (*1994) keramickými objektmi evokujúcimi skamenené koraly. Špecifickú farebnosť získali povrchovou úpravou imitujúcou jav interferencie ku ktorému dochádza pri dopade slnka na tenkú vrstvu oleja rozliateho na mokrej vozovke. Zuzana Sabová (*1987) predstaví kresby rastlín obopínajúce a obrastajúce geometrický a racionálny oporný systém, ktorý obmedzuje ich prirodzený rast a rozpínanie. Konštrukcia pod nátlakom organicky metamorfuje a príroda si berie späť čo jej patrí.
Nikoleta Bukovská