TS: Doba Horúca v 4D Gallery

Tomáš Bede, Mário Birmon, Kristína Bukovčáková, Soňa Halásová, Martin Hrvol, Oto Hudec, Michaela Kacsiová, Monika Pascoe Mikyšková, Simona Novická, Jozef Pilát, Ladislav Sabo, Zuzana Sabová, Alexandra Smolková, Ján Šutvay / Doba Horúca / Kurátorka: Nikoleta Bukovská /4D Gallery Galanta / Galanta / 9. 9 - 15. 10. 2023

Doba Horúca / 9. 9 - 15. 10. 2023 / 4D Gallery Galanta

Vernisáž sa koná 9. 9. 2023 v sobotu o 16:00 hod. v 4D Gallery v Galante

Vystavujúci: Tomáš Bede / Mário Birmon / Kristína Bukovčáková / Soňa Halásová / Martin Hrvol / Oto Hudec / Michaela Kacsiová / Monika Pascoe Mikyšková / Simona Novická / Jozef Pilát / Ladislav Sabo / Zuzana Sabová / Alexandra Smolková / Ján Šutvay

Kurátorka: Nikoleta Bukovská

Dominantné problémy súčasnosti ako klimatická kríza, znečistenie ovzdušia, erózia pôdy, vymieranie živočíšnych druhov, strata biodiverzity a zánik ekosystémov sú najalarmujúcejšími následkami akcelerovaného nárastu ľudskej činnosti. Navrhované stratégie, ktoré mali riešiť nabaľujúce sa krízy, ako princíp udržateľnosti, recyklácie, nerastovej ekonomiky, zatiaľ zmenu kurzu nenaznačujú. V dobe rýchlych zmien, kedy sa na svete menia podmienky pre všetky živé organizmy, je upozorňovanie na environmentálne záležitosti ešte aktuálnejšie a naliehavejšie.

Názov výstavy vychádza z rovnomennej knižnej publikácie Thomasa H. Eriksena v ktorej popisuje súčasný svet na pozadí kumulácií globálnych kríz v dobe antropocénu. Podobne ako publikácia, aj výstava je širokospektrálnou sondou do environmentálnej problematiky a ponúka prehľad rozmanitých autorských prístupov k ekologickej téme.

Umelci a umelkyne sa pohybujú v rovine nádeje aj bezmocnosti, hľadania možných riešení či alternatívnych budúcností, inokedy, v očakávaní blížiaceho kolapsu sa zamýšľajú nad rolou technológií. Výnimkou nie je ani reflektovanie prírodných procesov a systémov, zrodu a zániku, s akcentom na kolobeh prírody. Kritickými a apelatívnymi perspektívami otvárajú zložité témy súčasného sveta a podnecujú ku kritickejšiemu premýšľaniu, scitlivovaniu so zámerom vzbudiť osobný záujem o životné prostredie. Východiskovým rámcom výstavy je vplyv teórií eko-feminizmu, posthumanizmu, špekulatívnych smerov súdobej filozofie, ako aj snaha vymaniť sa z antropocentrickej mocenskej hierarchie.

Environmentálne premýšľanie reflektujú diela začínajúcich umelcov*kýň spoločne s autormi*kami etablovanými na umeleckej scéne. Kolektívna výstava sa tak stáva jedinečnou platformou prepájajúcou rôzne generácie s ambíciou budovania medzigeneračného dialógu na spoločnú tému. Výstava obsahuje aj úplne nové diela vytvorené počas tvorivej rezidencie v 4D Gallery.

V prúde umelecko-klimatickej angažovanosti sa dlhodobo pohybuje Oto Hudec (*1981) zastúpený povestnou „Vlajkou modrej planéty“ odkazujúcou na zraniteľnosť planéty a prírodných systémov, ktoré narúšajú ľudské aktivity. Mário Birmon (*1983) si všíma vzájomnú previazanosť lokálnych a globálnych procesov a skúma vzťah medzi spaľovaním fosílnych palív a zvyšovaním planetárnej teploty. Funkčný teplomer „Heat 4 Speed” obsahujúci surovú ropu a naftu je kritikou fosílneho priemyslu, komodifikácie a exploatácie prírody pre potreby exponenciálneho rastu v oblasti produkcie, ťažby a spotreby. Kritické a apelatívne komentáre sú  prítomné aj v diele Kristíny Bukovčákovej a Jozefa Piláta. Pestrofarebné maľby Kristíny Bukovčákovej (*1991) paradoxne zobrazujú rastliny na prahu vyschnutia v symbolickej rovine reflektujú súčasný stav sveta a prírody. Aplikovanie chemických prostriedkov a insekticíd na škodcov, premnožených vplyvom zvyšovania priemernej teploty planéty, vedie k vyčerpávaniu prirodzenej vitality pôdy a ovplyvňuje kvalitu úrody a rastlín. Prirodzenú rovnováhu a schopnosť seba-regenerácie ekosystémov rozvracajú neustále ľudské zásahy. Autorka apeluje na obnovenie citlivejšieho a starostlivejšieho vzťahu k pôde ako aj na pochopenie vzájomnej závislosti a previazanosti ľudských a mimoľudských aktérov. Prístup k pestovaniu, pôde a stratu biodiverzity tematizuje priestorová inštalácia Jozefa Piláta (*1992) „Deň zúčtovania“ venovaná intenzívnemu poľnohospodárstvu a veľkoškálovému agrobiznisu. Bodliak sa stáva zástupným znakom neúrodnej a devastovanej pôdy, spôsobenej necitlivým obrábaním poľnohospodárskymi strojmi poháňanými fosílnymi palivami. Naše prehlbujúce sa odcudzenie od prírodného sveta je naznačené absenciou ľudského elementu, ktorý je v nahradený strojovou estetikou v konfrontácii s krajinou. Na myšlienku destabilizovania ustálených hraníc medzi ľudskými a neľudskými entitami, nadväzuje subtílna textilná práca s motívmi čerpanými z prírodného sveta Moniky Pascoe Mikyškovej (*1983). Dielo zo série Sublimácie obracia našu pozornosť k tým „druhým“, neľudským spoločenstvám, ako sú huby, rastliny a živočíchy. Zviditeľňuje nepretržitý priebeh prírodných procesov, ktoré bežia v tichosti vedľa nás a obvykle nám unikajú. Obrazovú plochu preplnenú spletitým organizmom, možno chápať aj ako komplexnú sieť vzťahov fungujúcich v prírodnom svete, kde je všetko prepojené a navzájom súvisí. Živú vegetáciu prináša do priestoru galérie Martin Hrvol (*1989). Ľudskou rukou skonštruovaný biotop je domovom rastlín, ktoré sa za účelom prežitia snažia adaptovať prekérnym životným podmienkam nastaveným človekom. Dielo vnucuje kritické environmentálne úvahy nad meniacimi sa klimatickými podmienkami a (ne)schopnosť organizmov prispôsobiť sa. Vegetatívny rast a transformáciu možno sledovať cez priehľadný ochranný kryt konzervujúci celok do nestabilného a krehkého monumentu, symbolu spolužitia ľudstva a prírody. Ladislav Sabo (*1954) pokračuje v aktuálnej tvorivej stratégii komponovania nadrozmerných objektov z nazbieraného odpadového materiálu. Jednorazové plechové sudy po preprave benzínu a iných kvapalných látok strácajú svoj účel a sú iba nechceným odpadom. Z nich utvorené objektové konštelácie sa stávajú vizuálnym kódom antropocénu, konfrontujúce návštevníkov s problematikou kumulácie odpadu ako výsledného produktu neustálej potreby akcelerovať, rásť, zrýchľovať. Z nájdeného kovového materiálu je vytvorená aj hravá-kinetická socha Michaely Kacsiovej (*1998), ktorá nabáda k spolupráci pri riešení ekologických problémov. Autorka v rámci výstavy vstupuje do sochy performativitou vlastného tela, čím dochádza k jednorazovému aktu prepojenia predmetného a telesného. Kým Kacsiová zastupuje líniu imaginatívneho uvažovania nad možnými alternatívami pre záchranu našej planéty, distopické vízie o blížiacom sa kolapse doterajších systémov a zániku ľudstva, ako aj tvorivú prácu s umelou inteligenciou, charakterizuje tvorbu Jána Šutvaya a Tomáša Bedeho. Východiskovou premisou Tomáša Bedeho (*1992) je koniec éry človeka súvisiaci s ekologickou apokalypsou, kedy sa planéta stane neobývateľnou a ľudstvo nahradí iná forma života. Pre prípad diskontinuity nášho druhu vytvára časovú kapsulu do ktorej vkladá odkaz s informáciami o našej civilizácii, o tom kto sme, akých chýb sme sa dopustili, to všetko pretransformované do piktogramu na poučenie budúcich inteligencii. Ján Šutvay (*1986) s presahom k myšlienkam transhumanizmu rieši možnú budúcnosť a jej smerovanie, keď privilegovanú pozíciu prevezmú stroje a umelá inteligencia. Inštalácia „Kovová duša“ je parafrázou na zenové záhrady, no v prevedení je niečo hlboko znepokojujúce. Miesi sa v nej spirituálna rovina s technicistnou robotikou, ktorá je subverzívnou silou destabilizujúca naše predstavy. Línia existenčnej otázky spájanej s epochou antropocénu sa kontinuálne vinie naďalej aj u Alexandry Smolkovej (*1991), ktorej architektonicko-sochársky mobilný kryt pred hroziacou katastrofou, je kritickou úvahou nad seba-deštruktívnymi tendenciami prístupu ľudstva k planéte. Simona Novická (*1997) rozvíja romantizujúcu fascináciu mystériom prírody a intuitívny prístup k tvorbe. Procesuálna inštalácia „Vrstvy“ sa postupne v čase mení, vysychá a rozpadá ako metafora na premenlivú povahu krajiny a prírodných cyklov. Autorka vrstvením pôdy buduje krehké artefakty a odhaľuje inak nevidené a ukryté vnútorné vrstvy krajiny. Na ropné znečistenie morí spôsobujúce drastické zmeny morských ekosystémov, reaguje Soňa Halászová (*1994) keramickými objektmi evokujúcimi skamenené koraly. Špecifickú farebnosť získali povrchovou úpravou imitujúcou jav interferencie ku ktorému dochádza pri dopade slnka na tenkú vrstvu oleja rozliateho na mokrej vozovke. Zuzana Sabová (*1987) predstaví kresby rastlín obopínajúce a obrastajúce geometrický a racionálny oporný systém, ktorý obmedzuje ich prirodzený rast a rozpínanie. Konštrukcia pod nátlakom organicky metamorfuje a príroda si berie späť čo jej patrí.

Nikoleta Bukovská