TS: Erika Miklóšová

Erika Miklóšová / Tapeta u Winklera / Priestor / Lučenec / J. Karmána 2 / 28. 3. - 30. 4. 2015

Erika Miklošová / Tapeta u Winklera

Vernisáž: 28.3.2015

Kurátor: Juraj Gábor

Galéria: Priestor_ platfoma súčasného umenia,  J.Kármána 2, Lučenec

Koordinácia výstavy: Dávid Koronczi

Pri prvom stretnutí s maliarkou Erikou Miklóšovou v Bratislave, ktoré sa uskutočnilo približne pred dvoma mesiacmi, sme sa s Dávidom Koronczim dozvedeli, že Erika v meste svojej budúcej výstavy, v Lučenci, nikdy nebola, ale študoval tam v rokoch 1962 -1967 jej otec v maďarskej triede vtedy ešte Priemyselnej školy stavebnej Klementa Gotwalda. Dnes táto „stavebná“ nesie meno (v odborných kruhoch známe) významného architekta židovského pôvodu Oskara Winklera, ktorého vyučovacie hodiny navštevoval Miklóš Lajoš/Ľudovít Miklóš, maliarkin otec.

Pre nás sa stala spomenutá, náhodou objavená a predtým ani len netušená zhoda okolností podnetom na komponovanie výstavy v jej konečnej podobe „Tapeta u Winklera“. Názov výstavy je pre znalcov architektúry značným paradoxom, možno nezmyselným konštruktom, či spojením nespojiteľného. Práve pre osvetlenie, súčasne s možnosťou prezerania si inštalácie v galérii či sprostredkovane cez fotografie, naznačím akýsi „rodokmeň výstavy“, jej príbeh, ktorý vznikol subjektívnym reťazením radu asociácií nás, tvorcov výstavy.

Oskar Winkler (1909 - 1970) je s mestom Lučenec významne spätý. Študoval tu na miestnom gymnáziu a neskôr po štúdiách na Vysokej technickej škole v Prahe sa do mesta vrátil, aby na základe pozitívnych hodnotení jeho školských prác, s dôverou navrhoval a staval progresívne súkromné rodinné domy v duchu aktuálneho medzivojnového funkcionalizmu. Jeho architektonický vývoj prerušila druhá svetová vojna, po ktorej sa podieľal „iba“ na výstavbe bežných verejných budov. V tomto čase ale Winkler postavil svoju súkromnú vilu neďaleko mestského parku. Táto výnimočná architektúra sa do nášho príbehu dostala skrz otca Eriky Miklóšovej. Toho vila Winklerovcov, ako i ostatných „cezpoľných“ maďarských študentov „priemyslovky“, ovplyvňovala skrz svojich majiteľov namiesto internátu.

Erika nám pri príprave výstavy napísala: „Jednoducho má môj otec na Winklera mnoho spomienok. Býval u nich v rodnom dome na priváte, u Eda „néni“, ona bola manželka Oskara Winklera. Dokonca rysoval miesto neho „nejaké“ zákazky, ktoré Winkler akceptoval ako náhradu za domáce úlohy.“

Erika Miklóšová ako maliarka nepriamo pracuje s niečím, čo vypĺňalo dom, domy navrhnuté pre ľudí v Lučenci. Výrazná tapeta je prvkom, ktorý do jazyka funkcionalistickej architektúry nepatrí. Názov odkazuje priamejšie na majiteľa domu, odkazuje možno na krátku návštevu tohto domu, na ktorú Erika sprostredkovane, prostredníctvom otca, nepriamo reaguje, vytvára jej fiktívny obraz. Odkazuje na príbeh, ktorý poznáme sprostredkovane, príbeh, ktorý sa odohráva v intímnom prostredí. Názov odkazuje na pozadie, zdanlivo nepodstanú dekoráciu, ktorá sa podvedome dostáva do pamäti návštevníkov, alebo obyvateľov domu a môže tak ovplyvňovať ich život...? Tapeta, na ktorú nám padá zrak pri bežných stretnutiach, ktorá je miestom úniku našej pozornosti, rozptyľovačom našich myšlienok... či podvedomím hýbateľom nášho rastu…? Možno práve interiér prostredia, v ktorom Erika vyrastala a maľovala, sa dnes vprojektoval sem, do galérie.

Samotná výstava v Lučenci sa skladá z troch častí inštalovaných v jednom priestore, tak, aby ukazovali akúsi koláž nadväzujúcich artefaktov. Tie na seba vzájomne odkazujú, vytvárajú protiváhu i súzvuk. Z obdobia, kedy vyššie spomínaný otec Eriky Miklóšovej študoval aj u Winklera zákonitosti staviteľstva, pochádza na stene štipcami zavesená vizuálne atraktívna rolka rysov, študijných technických kresieb na papiery. Ďalšie životné obdobie pána Miklóša je reprezentované výberom piatich pauzákov z jeho projektovej dokumentácie rodinného domu z roku 1982. Ten je jednoduchým prototypom príznačného domu s plochou strechou, do ktorého sauž narodila aj Erika.

Erikina tvorba uvedená na výstave (cyklus obrazov: God with us z roku 2012) je zhustená do súvislej obrazovej plochy - tapety, koláže privlastnených obrazov.  Ich námety vedome vyberá od majstrov dejín umenia. Abstrahovaním námetu prostredníctvom „mechanickej“ autorskej maliarskej reprodučnej techniky sa dostáva do škvrnitej,  takmer monochromatickej textury maľby.  V portfóliu obrazových východísk sa nachádzajú diela  romantického maliara Theodora Gericaulta, Georga Hendrika Breitnera  či módnej návrhárky z Viedne Susane Bisowsky, až po textilnú dobovú potlač, ktorá sa nachádzala v  každodennej domácnosti.

Na výstave sa tak v konfrontácii stretávajú typologicky odlišné osobnosti otca Ľudovíta Miklóša v jeho racionalite, triezvosti, účelnosti, čistote z projektov a ego Eriky viditeľné v maliarskom expresívnom geste, živosti smerujúcej  k dekoratívnosti. Ich spojenie vypovedá príbeh o obyvateľke, užívateľke, ktorá má prostredníctvom série obrazov potrebu „zútulňovať obsahom“ predpripravený priestor, čisté „prázdne“ pole z technického výkresu otcovho projektu.

Miklóšová tu poukazuje na činnosť ženy, jej vlastnej prirodzenosti, potrebe dom zabývať,  zaplniť. Nehovorí priamo o tapete. Tapeta tu nesie význam metafory viac ako konkrétneho predmetu. Je menená, vrstvená, strhávaná, prekrývaná, ako koláž nepretržite plynúcich príbehov obyvateľov domu.

Súčasťou vernisáže bola Erikina performence s fotoaparátom, kde autorka prešla poprvýkrát  miestami, kde študoval a býval jej otec. Túto emocionalitu vyvažovala „suchým“ fotením stavieb Winklerových realizácií a  následne  túto skúsenosť a fascináciu Lučencom a jej architektúrov predávala návštevníkom Galérie.

Analógiou pri tvorbe výstavy bol pre mňa príklad domu  postaveného vo Viedni  v roku 1928 filozofom Ludwigom Wittgensteinom, ktorý ju navrhol pre svoju sestru. Dom, pri ktorom architekt/filozof nepopustil jeho celkovú skladbu žiadnej náhode, naopak ju zasvätil racionalite, proporčnej precíznosti, materiálovej a farebnej harmonickosti, strohej prísnosti, ktorá sa v tridsiatych rokoch prejavila vo funkcionalistickej architektúre.

Pri študovaní tohto diela ma zaujal hlavne prechod (vzťah) medzi myslením/stavaním a bývaním. Stavanie zastupoval Ludwig Witgenstein, bývanie (obývanie) naplnila svojou personalitou jeho sestra Margarethe Stonborough. Architekt, mysliteľ odovzdáva svoje „čisté“ prostredie k zabývaniu, „k zaneseniu životom“ bez toho, aby ho tento život vzhľadom na veľkosť svojho architektonického diela vyrušoval, znepokojoval, práve naopak, dáva priestoru zmyslel v jeho premenlivosti. Dom tu podľa autorových slov len „oblieka“ jeho majiteľku. Tá ho individualizuje skrz svoje telo a ego. Zariaďuje ho podľa osobitého vkusu, kde v neutrálnej stavbe, nezávislej od štýlových období, neprekážajú ani dekoratívne starožitnosti, ani moderný nábytok a dobovo progresívne umenie.

Ak by som sa vrátil k obsahu Erikiných obrazov tvoriacich na výstave tapetu, to už viackrát spomínané útulno, tak na nich vidíme predovšetkým ženu zasadenú v meštiackej spoločnosti s jej atribútmi.

text: Juraj Gábor, kurátor výstavy, April 2015

---------------------------------------------------------------

Foto: David Koronczi