TS: Kristína Mésároš

Kristína Mésároš: Prieplav / Kurátorka: Katarína Slaninová / Galéria Čin Čin, Podjavorinskej 4, Bratislava / 14. 10. - 6. 11. 2015

Napriek tomu, že Kristína Mesároš (1981) na Vysokej škole výtvarných umení absolvovala Ateliér grafiky, jej hlavným vyjadrovacím prostriedkom sa stala maľba. Kristína patrí k počtom skromnej skupine mladých maliarov, ktorých tvorba vedome odkazuje ku klasickej krajinomaľbe (v jej prípade s dôrazom na zachytenie živelnosti prírodných javov) s výrazne naratívnymi a symbolickými prvkami.

Samostatná výstava Kristíny Mesároš v Galérii Čin Čin pod názvom PRIEPLAV predstavuje autorkinu najnovšiu tvorbu a zahrňuje diela, ktoré vznikli v priebehu ostatných dvoch rokov. Maliarska tvorba Kristíny Mesároš je od počiatku jej kariéry ukotvená v príbehu. Ten je nosnou konštantou jej obrazových kompozícií a divákovi je sprostredkovaný prostredníctvom figurálnych štáfáží zvyčajne umiestnených v prírodnom rámci. Juxtapozícia prírodného environmentu a človeka nepredstavuje len dva odlišné svety, je zároveň i spolutvorcom významovej ambivalentnosti Kristíniných obrazov, kde na prvý pohľad jednoduchý príbeh sa stráca v zložito štrukturovanom obrazovom celku. Jednoduché lineárne čítanie obrazovej kompozície je poprené a do popredia vystupuje plejáda, častokrát, protichodných interpretačných možností. Tie sú podporené množstvom symbolov – a to nie len v ich predmetnom význame, ale predovšetkým vo farebnej symbolike, ktorá je dominantným a veľakrát hlavným nositeľom významov a kľúčom k dekódovaniu Kristíniných príbehov.

Motívom, frekventovane sa objavujúcim v Kristíninej tvorbe, je loď a voda v jej rôznorodých podobách a formách. Loď na Kristíniných obrazoch figuruje ako symbol cesty, prechodu, dobrodružstva, či objavovania. Jej, vačšinou osamotené figúry, sú akýmisi tajomnými pútnikmi nemo a pokojne putujúcimi divokou nespútanou prírodou. Dá sa povedať, že sú symbolickou reflexiou kolobehu ľudského života. V prenesenom význame môžeme motív lode čítať i ako odkaz k pôvodnej kolíske života a znovuobjavenej čistote.

Melancholická poetika Kristíniných malieb je zakaždým narušená nenápadnými subverzívnymi momentami, či už v rovine kompozície, zmeny rukopisu, alebo „vpašovania“ prvkov na prvý pohľad nesúvisiacich s príbehom. Autorkine maľby sú zmesou sureálnych obrazov s nejednoznačným čítaním, ktorých počiatočný pokoj sa pri bližšom skúmaní mení na znepokojivé, snové, miestami priam boschovsko-fantastické krajiny plné skrytých príbehov a významov. A práve v tomto napätí a ambivalentnosti spočíva krása Kristíniných obrazov.

Katarína Slaninová