TZ: Enrik Bistika

Enrik Bistika / Krátke filmy / Kurátor: Norbert Lacko / Bunker – Nitrianska galéria / Nitra / 16. 5. - 30. 6. 2013

Enrik Bistika: Krátke film

Kurátor: Noro Lack

Vernisáž výstavy: štvrtok, 16. mája 2013 o 17:00

Po vernisáži Vás pozývame na afterpARTy, neformálnu diskusiu s autorom a kurátorom.

Výstava potrvá do 30. júna 2013

Miesto konania výstavy: Bunker – Nitrianska galéria, Župné námestie 3, 949 01 Nitra

Enrik Bistika (1987) absolvoval v rokoch 2006 – 2012 štúdium na Katedre Socha, objekt, inštalácia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Ateliér I., vedúci ateliéru doc. Ján Hoffstädter, akad. soch.). Počas vysokoškolského štúdia sa okrem objektových a sochárskych realizácií začal venovať aj práci s pohyblivým obrazom a tvorbe krátkych filmov.

Filmová tvorba Enrika Bistiku sa žánrovo pohybuje v rozpätí od filmových esejí, cez grotesku, mystifikujúci dokument a paródiu, až po hudobný videoklip. Žánrovú rozmanitosť však spája jednotný autorský rukopis. Jeho základným konštrukčným prvkom je prepracovaná obrazová a zvuková koláž príležitostne využívajúca rýchle striedanie krátkych záberov a postavená na výraznom vzájomnom vzťahu obrazovej a zvukovej zložky, ktorý často prerastie do priameho kontrastu. Sekvencie záberov sú zvyčajne komponované tak, aby vyvrcholili vo významovej mikropointe, ktorá má zdôrazniť, rámovať, ale aj relativizovať názorové alebo hodnotové hľadisko aktérov na tematizovaný problém. Koláž sa prostredníctvom týchto usúvzťažňujúcich mikropoínt mení na dialóg aktérov, jemne moderovaný, ale aj obrazovo a zvukovo komentovaný autorom. Autorské komentáre však neprekrývajú ani nepotláčajú dialogickú a “paradoxnú” povahu “snímaného sveta” a Bistikove filmové obrazy nie sú monologické, či “jednopohľadové” ani vtedy, ak je ich dominantným aktérom jedna osoba.

Pre Bunker Nitrianskej galérie sme v spolupráci s autorom pripravili výber krátkych filmov, ktorý spája prieskum, variovanie a problémové transformovanie spoločnej témy domova. Súbor sme rozdelili do štyroch častí.

Prvú tvorí dvojica filmových esejí Vzťah (2009) a Warten auf Gott (Čakanie na boha, 2010), ktoré vznikali v kontakte s Bistikovým domácim a rodinným prostredím. Enrik Bistika pochádza z východoslovenského mestečka Medzev, založeného nemeckými kolonistami v polovici 13. storočia, ktorého časť obyvateľov aj v súčasnosti tvorí národnostná menšina Mantákov – Karpatských Nemcov, hovoriaca nemeckým dialektom – mantáčtinou. Do tejto komunity patrí aj rodina Enrika Bistiku. Drobná historická a etnograficko-kultúrna pripomienka je dôležitá pre uchopenie širšieho pôdorysu Bistikovej práce, ktorá je situovaná do prostredia medzevskej (a mantáckej) komunity. Užší pôdorys potom tvorí priamo Bistikova rodina.

Krátky film Vzťah (2009), prostredníctvom kombinácie prvkov etnografického dokumentu a rodinného portrétu, tematizuje tieto medzevské a rodinné relácie Enrika Bistiku. Zároveň je film Vzťah (2009) aj vynikajúcim úvodom do sveta celého Bistikovho “medzevského cyklu”, ktorý sa priebežne transformoval do podoby kooperatívneho projektu s výraznou hereckou a pravdepodobne aj spoluautorskou účasťou rodiny Bistikovcov. Na filmoch Vzťah, Warten auf Gott, Weed, Strong Weed a Diogenes sa neodmysliteľne podpísala aj spolupráca Ladislava Bistiku (Opa), Anny Bistika (Oma), Valtera Bistiku (Onkel), Helmuta Bistiku (otec), Jany Bistika (mama), Ladislava Lukča (dedo), Odina Mohameda (rodinný priateľ), Irmy Gedeon (Neeny) a ďalších.

Filmová esej Warten auf Gott (2010) presúva ťažisko “medzevského cyklu” z pozície dokumentu a rodinného portrétu do podoby “hranej” filmovej reflexie, ktorej problémom sa stáva vyrovnávanie sa s tiesnivým vedomím ľudskej konečnosti.

Druhú časť prezentácie krátkych filmov Enrika Bistiku tvorí filmová groteska Weed (2012) a jej voľné pokračovanie v podobe paródie na reklamu s názvom Strong Weed (2012). Obe realizované v úzkej spolupráci s domácim rodinným kruhom autora. Napriek grotesknému a sarkastickému ladeniu v nich Bistika kladie pomerne trpkú otázku čo sa stane s našou generáciou ak bude vo svojej “slobodnej” jazde pokračovať ďalej?

Tretiu časť prezentácie tvoria práce Diogenes (2009) a Turista (2012). Obe spája problém skúsenosti iného, opustenia domova, ale aj predĺženia teritória domova formou “prechodného pobytu” a neudomácnenia sa v novom prostredí.

Diogenes (2009) je symbolickým kĺbom “bunkrovej” prezentácie. Film vznikol ako reakcia na osobnú životnú situáciu študenta, ktorý hľadá v cudzom meste dočasné ubytovanie. Film kombinuje žáner grotesky a záznam akcie vo verejnom priestore. Názov, ktorý nás upozorňuje na figúru kynického filozofa Diogéna, nie je náhoda. Ubytovanie v sude, ktoré anekdoty pripisujú antickému ironikovi, je v Bistikovej realizácii dotiahnuté do absurdne doslovnej podoby. Z plechového suda zaopatreného kolieskami sa po rozlúčke z rodným Medzevom stáva pojazdný dočasný domov priamo vo verejnom priestore Bratislavy.

Téma verejného priestoru a dočasného opustenia domova v podobe bezpečnej neútulnosti, ale aj vylúčenia, prehliadania a ľahostajnosti veľkomestského prostredia je prítomná aj v subtílnom zázname nájdenej situácie Turista (2012).

Poslednú časť prezentácie Krátkych filmov Enrika Bistiku tvoria autorské hudobné videoklipy OBDACH (Bez domova, Duhan ft. Szh, 2012) a Nezvaný hosť (Tono Suchota ft. Boy Wonder, 2013). Téma domova je tu transformovaná do podoby reálneho traumatického problému bezdomovstva. Hudobné video OBDACH vzniklo ako prvý výstup vo väzbe na Bistikovu aktívnu účasť v projekte sociálnej práce v prostredí bratislavských bezdomovcov a pracuje aj s filmovým materiálom, ktorý bol počas tohto projektu nasnímaný. Hrané hudobné video Nezvaný hosť vzniklo skôr ako “posttraumatická” reakcia na skúsenosť s týmto prostredím. Hudobné videá tvoria integrálnu, ale aj najproblematickejšiu časť Bistikovej výtvarnej práce. Otázky, ktoré by sme mu mohli položiť sú minimálne dve. Prvá by sa pýtala, či je forma hudobného videoklipu dostatočná na to aby mohla prispieť k zmene, alebo aspoň uľahčeniu životnej situácie ľudí bez domova, alebo či je to skôr len spôsob liečenia a zahladzovania traumy, ktorú v nás priame a intímne stretnutie s takouto existenciou vyvoláva? Druhá by sa pýtala, či sú nekompromisný “naturalizmus” a “surovosť” naozaj “hovorením pravdy” alebo skôr výberom atrakcií v strihačskej dielni?

Text: Noro Lacko