TZ: Galéria v divadle. Klasici naivného umenia

Galéria v divadle: Klasici naivného umenia / Slovenské národné divadlo / Bratislava / 4. 4. - 11. 5. 2014

Galéria v divadle. Klasici naivného umenia

kurátorka: Katarína Čierna

vernisáž: 4. 4. 2014 o 18. 15 hod.

Slovenské národné divadlo

Medzinárodná kolekcia naivného umenia v zbierke Slovenskej národnej galérie sa začala budovať v roku 1965. Dôležitý podiel na jej profilácii mal Štefan Tkáč; jeho zámerom bolo od začiatku koncentrovať osobnosti naivného umenia, zastúpiť polohy a tendencie rezonujúce v slovenskom, ale aj v európskom naivnom umení. Naivní umelci tvoria nezaťažene, z „hĺbky srdca“. Ich diela charakterizujú rôzne tvarové deformácie, skreslenia, ktoré vyplývajú z inštinktívne cíteného tvaru. Primárne čisté farebné vnímanie je spontánne. Perspektívne významové znázornenie je bezprostredné, také, aké charakterizovalo napr. výtvarný prejav našich predkom v praveku, často je príbuzné aj so stredovekom, s byzantským, egyptským a etruským umením – a napokon i časti moderného maliarstva, ktoré sa obrátilo k rituálnej tvorivosti dávnych kultúr či k umeniu prírodných národov.

Rast záujmu o naivný prejav na konci 19. a hlavne v 20. storočí vyvolali vývinové premeny moderného európskeho umenia, ktoré v ňom nachádzalo okrem vnútornej príbuznosti aj nové rezonančné vrstvy. Skutočnosť, že jeho objaviteľmi boli básnici a maliari – Alfred Jarry, Guillaume Apollinaire, Pablo Picasso, Vasilij Kandinskij a ďalší – dokazuje, že to bola predovšetkým túžba po autentickom invenčnom umeleckom výraze, po návrate ku koreňom a novej skutočnejšej poézii. „Colník“ Henri Rousseau (1844 – 1910) by sotva našiel miesto v dejinách umenia, keby preintelektualizované moderné maliarstvo a avantgardné smery tých čias nepriamo nevytvorili potrebu novej, sviežej „krvi“ – tvorby prameniacej z imaginácie, elementárnej v celej svojej zložitosti a fantastike. Rousseuov príklad stačil vzbudiť záujem o naivnú tvorbu v jej nesofistikovaných formách a tento impulz podnietil aj ďalšie nové objavy.

Fenomén naivného umenia bol v prvých desaťročiach 20. storočia teoreticky hodnotený takmer výlučne vo vzťahu k Rousseauvi a v monografiách o ňom, sa postupne v priebehu 20. a nazačiatku 21. storočia prezentoval a interpretoval v širokom spektre jeho rozmanitosti a nastolil sa ako problém teórie umenia (spomeňme najvýznamnejšie výstavy: Paríž (1928), Brusel (1958), New York (1983) a napokon Bratislava (1966 – 2010 v rámci pravidelných prehliadok medzinárodného trienále insitného umenia).

Výstava predstavuje poeticko-realistické, metaforické, lyrické a fantazijné polohy naivného umenia, zastúpené 15 autormi a autorkami, ktorých dnes už možno považovať za „klasikov“ žánru. Medzi slovenských autorov patria Ondrej Šteberl (1897 – 1977), ktorý invenčne zobrazuje vlastný svet básnickými metaforami, pantomímami tvarov a alegorickými bytosťami; jeho maliarsky prejav má vlastné ornamentálno-symbolické pravidlá a je charakteristický tvarovou deformáciou figúr, plošným poňatím maľby s použitím nelomených tónov žiarivých farieb. Juraj Lauko (1894 – 1974) vytvoril obrazovú kroniku zo spoločenského života Bratislavčanov s typickým lyrickým prednesom a osobitou ohnivou farebnosťou. Témou kresieb Nely Kompánkovej (1933), absolventky hereckého odboru VŠMU, sú tiež motívy v prostredia Bratislavy, ktoré iskria sujetovou nápaditosťou a ľahkosťou prednesu.

Diela Ľudovíta Kochoľa (1896 – 1974), maliara biblických príbehov, charakterizuje poeticky precítený výraz a klasická krása formy. Kompozície sú vyrovnané, farebnosť je vyvážená so starostlivým stupňovaním farebných tónov. Július Považan (1926 – 2011) patrí medzi najosobitejších predstaviteľov naivného umenia na Slovensku. V stvárňovaní spomienok, mystérií a legiend ho inšpiruje krajina detstva. Svoj maliarsky program rozvíjal vo figurálnych kompozíciách namaľovaných sviežou stupnicou sýtych tónov. Autor často porušoval zákony gravitácie a svoje postavy nechával vznášať sa a lietať ako v starom mýte o Ikarovi. Pavol Hronec (1899 – 1984) expresívne „prerozprával“ príbehy zo svojho obľúbeného románu Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, opierajúc sa o klasickú krásu formy.

Českí autori, ako Václav Beránek (1915 – 1982), vychádzal z očarenia operou Antonína Dvořáka a vytvoril poetický cyklus O Rusalke, podporený idylickou impresionistickou jemnosťou. Diela Natalie Schmidtovej (1895 – 1981) charakterizuje bizarná fantázia; intuitívnym grafizmom a primárnym schematizmom vytvárala kompozície vyjadrujúce spomienky na svoju mladosť pri Čiernom mori. Rozmerné obrazy Václava Šilhána (1906 – 1988) s motívmi veľkoryso koncipovaných ženských figúr boli namaľované splývavým rukopisom s jemnou modeláciou objemov, so zmyslom pre dekoratívne pôsobivé rozmiestnenie obrazovej plochy. Jan Hruška (1918 – 2004) pracoval vlastnou filigránskou technikou – nanášaním olejových farieb pomocou injekčnej striekačky. Žiarivé farby, ktoré iskria ako email, spriadal ako pletivo; jeho obľúbenými témami boli mestské námestia.

Jedným z najoriginálnejších naivných „klasikov“ je srbský autor Ilija Bosilj (1885 – 1972). Jeho dielo sa vyznačuje svojským symbolizmom, figúry sú štylizované a ploché, podané skôr abstraktne ako iluzionisticky. Obrazy Waldomira de Deus (1944) z Brazílie sú farebnou explóziou sviežich tónov. Architektonické a figurálne kompozície nemajú perspektívu a zdá sa, že motívy „plávajú“ v priestore. Lucien Vieillard (1923) z Francúzska sa svojím dielom pripojil k naivným maliarom reality zachytávajúcim s udivujúcou starostlivosťou a detailnosťou architektonické výseky miest. Elisabeth Gevaert (1935) z Nemecka v obrazoch zachytáva osobné príbehy a zážitky. Zobrazené figúry často vedú medzi sebou dialóg. Ivan Rabuzin (1921 – 2008) z Chorvátska je známy lyrickými pastelovými krajinkami v osobitom autorovom štýle. Kvet je pre neho symbolom slnka a života, atribútom zrodu a mladosti.

Naivné alebo tiež insitné umenie (termín Štefana Tkáča) vzniká spontánne. Umelci sa vyjadrujú v absolútnej singularite svojho štýlu. Pri voľbe výrazových foriem a obsahu nerozhoduje stupeň vzdelania ani vek. Realita naivného umenia je bohatá: raz ide o spoetizované skutočnosti v podobe spomienok a zážitkov, inokedy o sny, úniky či vízie. V prvom prípade ide o naratívne, rozprávačské podanie, väčšinou nekomplikované a jeho protagonisti sa snažia podať s pokornou starostlivosťou najvernejší obraz toho, čo vidia okolo seba a čo zažili. Ich štýl spočíva v realistickom opisovaní detailov a znakov viditeľného sveta a charakterizuje ho čisté nadšenie, úprimná vízia, nedotknutá cudzími nánosmi. Ostávajú pritom v naturalistickej deskripcii a v nehybnej strnulosti. Ďalší spájajú vnemy skutočnosti s najtajnejšími vnemami podvedomia. Prelínajú sa tu zlomky reality so snom, konkrétne pozorovania s fantáziou. Formy sa podriaďujú „filozofickej“ symbolike a metamorfózy vnútorných obrazov sa zviditeľňujú rukopisom, ktorého spektrum štýlov sa pohybuje od magického realizmu cez naivný surrealizmus a naivný expresionizmus až k osobnému morfologickému repertoáru.

Výstava potrvá do 11. mája 2014.