TZ: Je to červené a nehýbe sa to

Je to červené a nehýbe sa to / Samuel Henne, Ádám Kokesch, Alice Nikitinová, Nina Rike Springer / Galéria Krokus / 25.10. - 23.11. 2012

Galéria Krokus

Samuel Henne, Ádám Kokesch, Alice Nikitinová, Nina Rike Springer

Otvorenie výstavy: streda, 24. októbra 2012 o 19.00

Miesto konania: Krokus Galéria, Námestie 1. mája 3, 81106 Bratislava

Trvanie výstavy: 25.10.‐23.11.2012 Otvorené: Po. – Pia. 14.00 – 18.00 (a na základe telefonickej dohody)

Krokus Galéria vás srdečne pozýva na skupinovú výstavu Je to červené a nehýbe sa to, ktorá je výberom z tvorby nemeckého fotografa Samuela Henneho, maďarského výtvarníka Ádáma Kokescha, českej maliarky Alice Nikitinovej a rakúskej fotografky a videoartistky Niny Rike Springer.

Vzťah k realite sa vo výtvarnom umení mení pod vplyvom nových technológií a výrobných postupov. Umeleckou odpoveďou na najnovšie výdobytky high‐tech kultúry môže byť hľadanie jednoduchosti a redukcia na elementárny základ, znovuobjavenie zabudnutého, práca s históriou, či kombinovanie tradičných techník s novými postupmi a materiálmi. Prezentované autorky a autori sa v najlepšom zmysle slova hlásia k predstave umenia ako kreatívnej hry, ktorej silnou stránkou je, že prostredníctvom iných vizuálnych foriem nazerania na realitu otvára iné spôsoby poznávania sveta a uvažovania o ňom. Slovami francúzskeho teoretika umenia Nicolasa Bourriada, je dnešné umenie „kutilstvo s použitím hotových produktov”. Umelci surfujú po sieťach už existujúcich znakov, hranica medzi realitou a umením a medzi konzumáciou a produkciou umenia bola dávno zrušená.

Samuel Henne v sérii fotografií Something Specific About Everything (2010) zachytáva pestrofarebné kompozície drobných vecí, ktoré aranžuje do bizarných skulptúr. Fotografiu nepoužíva v jej tradičnom zmysle na objektívne zachytávanie autentickej skutočnosti, ale za jej pomoci inscenuje predmetný svet, v ktorom sa štipec na prádlo, kozmetický tampón či umelohmotný pohár ocitajú v nepravdepodobných súvislostiach. Henne prekračuje hranice medzi fotografiou a sochou, tradičným zátiším a inštaláciou a skúma možnosti farebnej a priestorovej kompozície fotografického obrazu.

Každodenným predmetom sa venuje aj Alice Nikitinová vo svojej maľbe. V dobe internetového smogu a masovej produkcie "kadečoho" je jej svieži prístup založený na snahe očistiť predmety v ich jednoduchosti a prekvapiť diváka tým, že ho konfrontuje s ich nahou banalitou. Dobre známe sa mení na nečakané. Nikitinovej je blízka tvorba konštruktivistov ako Kazimíra Maleviča či skupiny De Stijl, avšak na rozdiel od utopických predstáv o nastolení nového bezpredmetného sveta v abstraktnej maľbe nepopiera realitu, ktorá pre ňu ostáva dôležitým referenčným bodom.

Ádám Kokesch sa pohybuje na pomedzí maľby a súčasnej sochy, jeho priestorové objekty sa vyznačujú dokonalou maliarskou úpravou povrchu, používa tradičnú techniku podmaľby na skle (tzv. Hinterglasmalerei), pracuje s materiálmi ako plexisklo, drevo, kov a plasty. V tvorbe sa zaujíma o vzťah funkcie a formy, o to, ako je predmetom priraďovaná funkcia a ako sú ich tvary zakorené v našej vizuálnej skúsenosti. Kokesch rád používa odpadové materiály či obalové hmoty a v postupoch pripomínajúcich laboratórne experimenty ich mení a „skúma vizuálne štruktúry vytvárania významov“ (A. Fenyvesi). Vznikajú hybridné objekty, v ktorých Kokesch remeselnou ručnou prácou simuluje neosobný povrch strojovej výroby. Príbuznosť s industriálnym dizajnom a záľuba v abstraktných geometrických tvaroch odkazujú k tradícii Bauhausu a jednej z jeho naznámejších postáv, Lászlóa Moholy‐Nagya.

Nina Rike Springer sa v tvorbe venuje prevažne fotografii a animovanému videu. V sérii Human Processors (2011) zasadzuje ľudskú figúru do abstraktnej geometrickej kompozície a zbavuje ju jej jedinečnej identity. Podobne ako Samuel Henne aj ona využíva fotografiu na inscenovanie vlastnej reality, pri komponovaní fotografického obrazu pracuje s banálnymi rekvizitami ako napríklad kúpacia čiapka, výsledný záber potom upravuje v grafických programoch, čím vytvára akési digitálne „koláže“. Jej performatívne fotografie, v ktorých transformuje ľudské telo do nehybného zátišia, je možné vnímať aj v tradícii figurálneho konštruktivizmu Oskara Schlemmera.