TZ: Minútové romány

Robenie života, vedome, bolo pre mňa pôsobivou predstavou

Allan Kaprow

Súčasťou jeho diel sú opotrebované predmety, ktorými komentoval odsuczenosť od prírody, devastáciu spôsobenú „budovaním socializmu“, ekologickú problematiku, a v tomto rámci i degeneráciu deformovanej tradície. Bežné poľnohospodárske aktivity (kosenie, kydanie hnoja, prerezávanie stromov, pasenie zvierat, atď.), obvyklé poľnohospodárske nástroje (kosa, lopata, hrable, vidly, a pod.), lacné prvky vidieckeho robotníckeho štýlu (napr. gumáky, prešivák, plechové poháre), či materiály rastlinného a živočíšneho pôvodu (hnoj, kukurica, slama, drevo, slanina, ai.) sú súčasťou jeho symbolického systému. Buktove, často sarkastické a absurdné fotoperformancie ale obsahujú i istú poetiku a empatiu voči prostrediu jeho výskumu, ktorého bol sám súčasťou, a dodnes vo vidieckej komunite žije. Hoci sa po roku 1989 jeho práca rozvíjala smerom k univerzálnejším a metafyzickejším obsahom, stala sa ešte autobiografickejšou. Po performatívnych akciách zo 70. rokov a inštaláciách, či kolážových maľbách z rokov 80. sa dnes Bukta venuje najmä maľbe (viď. žánrové a rituálne scény, portréty) a inscenovanej fotografii.

ĽUBOMÍR ĎURČEK (n. 1948) je slovenský konceptuálny umelec z generácie 70. rokov 20. storočia. Jeho tvorba spadá do éry socialistickej “normalizácie”, ktorá v bývalom Československu nastúpila ako dôsledok vývoja po roku 1968 a trvala do perestrojkového obdobia polovice 80. rokov. Bol súčasťou neoficiálnej umeleckej scény. Spolupracoval napríklad s Petrom Bartošom, Jánom Budajom, komunitou Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania (DSIP), Vladimírom Havrillom, či Júliusom Kollerom. Popri stredoškolskej pedagogickej činnosti sa venoval práci s amatérskymi výtvarníkmi. Medzi výstavné projekty, na ktorých participoval patria okrem iných Works and Words. International Art Manifestation (DeAppel, Amsterdam, 1979), Terén (miestošpecifický projekt, Bratislava, 1982 – 1987), Umění akce (Mánes, Praha 1991), Body and the East. From the 1960s to thepresent (Moderna Galerija, Ljubljana (1998), Navzájem. Společenství 70. – 80. let (tranzitdisplay, Praha a Dům umění města Brno, Brno 2013), a ďalšie. Jeho tvorba bola predstavená na retrospektívnej výstave Situačné modely komunikácie (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica, 2012 a Slovenská národná galéria, Bratislava, 2013). Do roku 1989 prezentoval svoje dielo najmä v súkromí – v byte svojich rodičov, ktorého časť nazýval Medzipriestorom, alebo v mestskom priestore a za účasti náhodných divákov.

Ďurček vytváral zvlášť nemonumentálne formáty, zväčša analógové fotografie, 8 a 16 milimetrové filmy, ručne a na písacom stroji písané texty a xeroxy či unikátne samizdatové autorské knihy s ručnou sadzbou a ručne viazané. Vo svojej analytickej tvorbe narába s kultúrnym a spoločenským pozadím, ktoré sa stáva súčasťou jeho kontextuálnych diel a ich čítania. Pracuje so semiotikou kultúry a jazyka a začleňuje ich do svojej tvorby. Ak vo svojich performanciách artikuluje prostredie a jeho súvislosti, v participatórnych projektoch vytvára sociálny priestor. Aktivuje diváka a podnecuje ho k vlastnému autonómnemu gestu v odcudzenej spoločnosti.

JIŘÍ KOVANDA (n. 1953) je český umelec žijúci v Prahe. Pôsobí ako pedagóg na Fakultě umění a designu UJEP v Ústí nad Labem a na pražskej Akademii výtvarných umění. Mezinárodné uznanie získal v druhej polovici 90. rokov najmä vďaka svojim akciám a inštaláciám z rokov 70. a 80., ktoré boli západnou umeleckou kritikou interpretované ako politické gesto. Napriek tomu, že autor sám tento postoj odmieta, jeho umenie z čias „normalizácie“ je jej komentárom. Jeho práce zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj a povahu českého intervenčného umenia vo verejnom priestore. Kovanda nastúpil na českú umeleckú scénu (respektíve jej neoficiálnu časť) s druhou generáciou tzv. umenia akcie (Karel Miler, Jan Mlčoch, Petr Štembera) v druhej polovici 70. rokov. Na rozdiel od jeho kolegov však rozvíja svoje umelecké aktivity bez prerušenia do súčasnosti. Kovanda je jedným z mezinárodne najuznávanejších českých umelcov a vystavuje v popredných svetových inštitúciách, akými sú Museo Reina Sofía v Madride, Secession vo Viedni, Tate Modern v Londýne, a na významných prehliadkach, akými sú São Paulo Bienále 2012, documenta 12 Kassel ai. Jeho akcie a intervencie ze 70. a 80. rokov 20. storočia sa stali súčasťou niekoľkých dôležitých projektov mapujúcich a začleňujúcich umenie bývalého východného bloku späť do mezinárodných súvislostí: East Art Map, Contemporary Art and Eastern Europe (IRWIN ed., Afterall, London, 2006); Body and the East. From the 1960s to the Present (Moderna Galerija, Ljubljana, 1998), Parallel Actions (Austrian Cultural Forum, New York, 2003).

Kovandove minimalistické akcie a intervencie situované do mestského priestoru verejného i súkromého mali vždy vopred vypracovaný scénár, napriek tomu, že dĺžka ich trvania bola často iba niekoľko minút. Ich neoddeliteľnou súčasťou je dokumentácia, ktorá vznikala v úzkej spolupráci s inštruovaným fotografom a jej podoba zodpovedala výstavnej estetike konceptuálneho umenia 60. rokov (formát A4 so strojopisným vecným popisom akcie a s čiernobielou fotodokumentáciou). Jeho častou témou bol moment kontaktu, stretnutia, ktoré však zostalo nenaplneným. Ďalšie formy aktivít prepojené s bežnými ľudskými prejavmi boli napríklad schovávanie se (za mestský mobiliár, stĺpy, brány, a pod.), vystavenie sa davu, predvádzanie vopred pripraveného scénára, a pod. Forma jeho akcií a rovnako inštalácií bola tak jemná a civilná, že mohli byť ľahko zamenené za realitu a sotva postrehnuteľné. Od polovice 80. rokov se pod vplyvom postmoderných tendencií venoval kresbe a maľbe a v 90. rokoch objektu. Tu nadviazal na efemérnu povahu svojich prác zo 70. rokov a posunul ju do súčasnej polohy prechodnosti, pominuteľnosti a „kutilstva“. Predznamenal tým sociálne angažovaný prúd tzv. nenápadných tendencií aktuálnych pre mladú generáciu umelcov prelomu tisícročia.

Výber z kurátorského textu.