AR6: Keby nie na boxe, kde už by sme sa stretli?

Pamätám si ten pocit. Zažila som ho ako športovkyňa aj ako diváčka. Ten moment, keď futbalistke dopadne prihraná lopta na kopačku presne a strelí gól. Nie hocijaký gól, ale ten gól. Boxer, ktorého pohyb v ringu sa podobá tancu. Eufória. Pocit absolútnej súhry, keď si plne neuvedomujete, čo robíte. Vaše telo to však vie a všetci, ktorí sa pozerajú, to cítia. Práve ste totiž zažili kúsok geniality. Moment – nech už bol akokoľvek prchavý –, keď bolo všetko v súlade. Takých momentov nie je veľa. Za moju dvanásťročnú aktívnu kariéru športovkyne ich viem narátať len zopár, ale nezabudnem na ne. Moje telo si ich pamätá.

Keď som raz sedela s dlhoročnou kamarátkou a jej partnerom na pive, jej priateľ poznamenal, že medzi sebou máme veľmi „športovú“ dynamiku. Vraj má pocit, že ľudia, čo spolu dlhodobo športujú, si časom vybudujú špecifický vzťah. Neviem, v čom je tento vzťah iný (a či vôbec je) ako v iných dlhoročných kolektívoch. Ľudia, ktorí spolu dennodenne športujú, sa spolu doslova potia. Zdieľajú fyzické, ale aj duševné trápenie a spoločne ho prekonávajú. Základom ich vzťahu sú preto práve pot a bolesť. Zažívajú sa vo vypätých situáciách a vnímajú sa nielen cez slová, ale aj pachy v ich najintenzívnejších podobách. Nemusia si rozumieť, no svoje telá navzájom poznajú takmer dokonale. Poznajú svoje slabiny, fyziognómiu, pohyb, rytmus, zvuky, ktoré vydávajú pri pohybe. Častokrát sa nachádzajú v situáciách, keď musia druhým úplne dôverovať. Otvárajú sa vo všetkej svojej telesnej zraniteľnosti. Privádza ich k sebe skôr fyzická aktivita ako zdieľaný svetonázor či hodnotový postoj. 

Väčšinu svojho života som strávila v športových kolektívoch a komunitách. Milovala som ich a často mi liezli na nervy. Boli dni, keď som túžila byť len v nich, a dni, keď som chcela, aby mi dali pokoj. Dni, keď som sa na rozhovory s ľuďmi v nich tešila, a dni, keď som odpoveď na ďalší telefonát alebo správu od nich odkladala, kým sa dalo. Aj keď som sa vzdialila, vždy som sa do nich vrátila. Vťahovali ma. Teraz sa venujem amatérskemu boxu. Predtým to bolo desať rokov synchronizované plávanie. Každý šport k sebe viaže špecifickú skupinu ľudí: od tých, čo ho vykonávajú, až po tých, ktorí sa naň pozerajú. Niektoré športy k sebe zo svojej podstaty priťahujú ľudí zo sociálne zabezpečenejších vrstiev, iné naopak. Komunitu okolo boxu tvorí veľmi nepravdepodobná skupina ľudí, ktorí by sa snáď inak nikdy nestretli. Od migrujúcich pracujúcich vo Volkswagene zo Srbska alebo Ukrajiny, cez predavačky v obchode, účtovníčky, čašníkov v reštaurácii, lekárok až po vysokých manažérov či policajtky. Na zápasoch mnohokrát počuť viac maďarčiny či rómčiny ako slovenčiny. Športové priestory nás v určitých chvíľach dokážu chrániť pred vonkajším svetom, ale aj pred nami samými. Vďaka športu som prežila jedny z najsilnejších chvíľ svojho života, ale tiež čelila tomu najzraňujúcejšiemu správaniu. 

V našej spoločnosti má šport akési zvláštne postavenie. Občas sa mi zdá, že si ho nechávame ako jedno z posledných útočísk, v ktorom si aspoň na chvíľu môžeme oddýchnuť v bezpečí dôverne známych rolí a pravidiel. Rozdiely v športe máme tendenciu vnímať ako „prirodzené“. Tu zostávajú akýmsi ostrovom chráneným pred morom výkladov, pretože ich len ťažko dokážeme oddeliť od našej predstavy športového výkonu, ktorý je fyzický, závislý od našej telesnej zdatnosti, a teda objektívny. Presvedčenia o biologických rozdieloch, či už rasových, rodových, alebo iných, sa v športe stretávajú a prelínajú ako v jednej z mála oblastí, kde – ako sa zdá – máme dočinenia s nespochybniteľnou skutočnosťou. Ešte donedávna sme boli presvedčení a presvedčené, že čo sa športu týka, nepotrebujeme teórie výskumníkov a výskumníčok. Všetci predsa vieme, o čo v ňom ide.

Aj samo akademické prostredie ho dlho považovalo za predmet nehodný intelektuálneho úsilia. Ľudia, ktorí sa pokúšali touto oblasťou spoločenského života zaoberať z vedeckého hľadiska, narazili na množstvo prekážok. Šport patrí do sveta zábavy, a tak stojí proti svetu práce. Svet práce je vážny a hodný intelektuálneho skúmania. Svet zábavy za taký dlho považovaný nebol. Avšak ako sa hranice medzi prácou a zábavou, prácou a voľným časom stierajú a zábava sa stala popredným odvetvím súčasnej ekonomiky služieb a zážitkovej ekonómie, vidíme, ako sa tento trend mení. 

Keď odborová rada vyzvala amerického sociológa Harryho Edwardsa, aby obhájil svoj akademický záujem o šport (bol témou jeho dizertačnej práce) a jeho relevanciu pre sociálne vedy, jeho odpoveď bola jednoduchá. Spýtal sa ich, či fakt, že šport sledujú miliardy ľudí po celom svete, kým ich akademické články číta aj v rámci akadémie len zanedbateľné množstvo čitateľov a čitateliek, nie je dostatočným dôkazom toho, že šport je hodný sociologického skúmania. V súčasnosti sa športu a jeho kritickej analýze venuje množstvo disciplín – antropológia, sociológia, psychológia, rodové štúdiá a množstvo ďalších. Cieľom tohto kritického prístupu nie je presne zmerať a vysvetliť existujúce rozdiely v športe na základe biológie, ale pýtať sa prečo. Prečo na niektorých rozdieloch záleží a na iných zase nie? Ktoré kultúrne a sociálne faktory na to vplývajú? Kto môže športovať? Kto stavia športové strediská a kto do nich môže vojsť? 

Morálna podpora vojenských komunít

Hoci máme tendenciu vnímať šport ako neškodnú zábavu a hru, jeho schopnosť emocionálne mobilizovať divákov a diváčky využíva masový zábavný, ako i vojenský priemysel. Medzi športom a vojnovým stavom existuje už od nepamäti silná symbolická a ideologická spojitosť. Športové metafory vlády častokrát používajú ako nástroj racionalizovania či legitimizovania vojenskej invázie. Teoretička Samantha King nás tiež upozorňuje, že podnikateľský aspekt športu sa stal neoddeliteľnou súčasťou športovo-vojenskej ideológie. Poukazuje na to, že organizácie ako National Football League (NFL) počas invázie Iraku a Afganistanu začlenili do svojich stratégií politiky Bushovej War on Terror. Táto Bushova administratíva zároveň prostredníctvom asociácie so značkou, ktorá každý týždeň priláka viac fanúšikov a fanúšičiek ako volebné obdobie voličov a voličiek za celé 4 roky, vytvorila pre svoje vojenské ťaženia nebývalé publikum. 

V roku 2004 zaplavili americké médiá správy o smrti 27-ročného vojaka Pata Tillmana v Afganistane, bývalého futbalového hráča Arizona Cardinals, ktorý v roku 2002 odmietol zmluvu s NFL v hodnote 3,6 milióna dolárov, aby nastúpil do armády. Tillman sa stal ideálnym obrazom amerického muža, občana a vojaka. V jeho mene sa zrazu skonkretizovali dovtedy abstraktné postavy mužov a žien amerických ozbrojených síl. Tillmanov futbalový tím Cardinals sa rozhodol pomenovať po ňom námestie pri svojom novom štadióne, v štáte Arizona zaviedli štipendium s jeho menom a jeho smrť sa stala ústrednou témou NFL v roku 2004. Všetky tieto venovania, ktoré sa sústredili na jeho úmrtie a nie na otázku, prečo zomrel, predstavovali obetu ako cieľ bez toho, aby sa pýtali, či samotná obeta mala zmysel. Z obetí, ktoré priniesol Tillman a mnohí ďalší, tak spravili nástroj ospravedlnenia vojny bez ohľadu na jej ciele a brutalitu každodenných praktík. 

King tvrdí, že vo vzťahu medzi športom a vojnou došlo počas Bushovej War on Terror k významnému posunu. Ten svedčí o militarizácii každodenného života a súčasne o akejsi športifikácii politického života v súčasných Spojených štátoch. Teoretik Paul Gilroy zašiel vo svojich úvahách o spojitosti medzi vojnou a športom ešte ďalej, keď vyhlásil, že hranice medzi nimi nie sú len rozmazané, ale vojna a šport splynuli: vojna sa stala športom. 

Len málo športových aktivít je tak veľmi pripodobňovaných k vojne ako práve box. Počas invázie do Iraku a Afganistanu okolo roku 2000 americká televízna spoločnosť NBC priniesla nielen vysielanie z boxerských zápasov späť do národnej televízie, ale prostredníctvom Armed Forces Network boli tieto šou zároveň vysielané na amerických vojenských základniach v Iraku a Afganistane pre viac ako 800 000-členný armádny personál v službe, ako píše vo svojej knihe Urban Geography of Boxing teoretička Benita Heiskanen. Kým si však boxerky vydobyli rešpekt  a pozíciu „zdatných“ športovkýň v boxerskej komunite, médiá ženským telám schopnosť povzbudiť a podporiť morálku vojenských komunít neprisúdili. Vysielania sa preto venovali len zápasom v mužskej kategórii.

Keďže veľké množstvo vojakov v Iraku a Afganistane rovnako ako väčšina boxerov z televíznych zápasov pochádzalo z pracujúcej triedy a etnických menšín, tieto zápasy mali moc podnietiť vo vojakoch pocit solidarity, patriotizmu a spolupatričnosti. Vystavenie vlastného tela riziku uprostred boja alebo v ringu (a v televízií) predstavovali pre tieto triedne menšiny spôsob, ako sa podieľať na predstave „americkosti“. Ako však upozorňuje King, zobrazovanie menšinových športovcov je v tomto prípade ideologickým zámerom. Má slúžiť ako dôkaz rovnostárskej povahy americkej spoločnosti a zakrývať tak následky limitovanej sociálnej mobility smerom nahor v silne rasovo rozdelenej a kapitalistickej spoločnosti. 

Nezostalo ale len pri vysielaní boxerských zápasov pre americké vojenské jednotky. Slávni boxeri tiež v táboroch uskutočnili niekoľko tour, ktorých súčasťou boli boxerské zápasy, aby povzbudili morálku americkej armády pri vojenskom ťažení v zahraničí. V nadväznosti na to začali takéto zápasy usporadúvať aj samotní vojaci, ktoré potom zverejňovali na internete. Box tak nie je s vojnou spojený len symbolicky, ale stal sa dôležitým nástrojom budovania, podporovania a utužovania vojenských komunít a kolektívov. 

Musíš sa len viac snažiť

Na individuálnej úrovni šport vnímame ako nástroj sociálnej mobility. Možnosť, ako sa tí dostatočne talentovaní a odhodlaní z nás bez ohľadu na rod, rasu či socioekonomické postavenie môžu posunúť na spoločenskom rebríčku. Toto presvedčenie má korene v koncepte liberálnej meritokracie, pre ktorú je spoločenský postup založený na schopnostiach a zásluhách jednotlivca a neovplyvňuje ho rodinná situácia, zázemie, bohatstvo či spoločnosť. Šport sa nepochybne môže stať prostriedkom na zlepšenie finančnej situácie a spoločenského postavenia, či dokonca na nadobudnutie veľkého bohatstva.

V skutočnosti je však vzťah medzi športom a sociálnou mobilitou zložitejší a ambivalentný. Naša predstava športu ako nástroja zlepšenia svojho postavenia a finančnej situácie častokrát vedie k reprodukovaniu a zhoršovaniu už existujúceho znevýhodnenia. Mnohí tak vidia americký futbal alebo basketbal ako jedinú cestu von z chudobného prostredia napríklad afroamerickej komunity. A to nielen pri pohľade zvonku − túto predstavu internalizujú aj samotní členovia a členky týchto komunít. Pre niektorých to samozrejme cesta je, avšak na každého elitného športovca či športovkyňu pripadajú tisíce iných, ktorým sa to nepodarilo. Rolu v tom zohráva množstvo faktorov a nesúvisia len s mierou talentovanosti či tvrdej práce. Športovanie stojí peniaze a vyžaduje si tiež domáce prostredie, ktoré človeku umožňuje pravidelné trénovanie. Pokiaľ doma čelíte pretrvávajúcej chudobe, neistote a s ňou spojeným problémom, len ťažko budete pravidelne chodiť na tréningy potrebné na presadenie sa v športovej sfére. Šanca, že sa z vás stane nový Magic Johnson, je takmer zanedbateľná. Zároveň tým živíme našu stereotypizujúcu predstavu, že každý čierny muž vie hrať basketbal. Neoddeliteľnou súčasťou príbehov o sociálnej mobilite smerom nahor sú však tiež príbehy o následnej mobilite smerom nadol. Športová kariéra, najmä v tímových kontaktných športoch, je pomerne krátka, okolo desať rokov. Mnoho športovcov a športovkýň si po jej ukončení nájde trénerské alebo manažérske uplatnenie. Aj keď nedávne výskumy medzi športovcami a športovkyňami v Spojených štátoch ukazujú, že možnosť sociálnej mobility pre bielych a afroamerických športovcov je porovnateľná, o príležitostiach po ukončení kariéry to už povedať nemožno. Práve bieli športovci a športovkyne sú v možnostiach zamestnať sa ako tréneri či trénerky alebo v manažmente klubov neproporčne zvýhodnení. Zo sociálnej mobility tak stále menej profitujú ženy a športovci a športovkyne z etnických menšín a nižších tried, ktorí a ktoré zároveň čelia stereotypizácii a väčšiemu tlaku na svoje športové identity. 

Aby sa mohli mať tak dobre ako my

Na predstave športu ako prostriedku sociálnej mobility stavia aj množstvo programov rôznych organizácií. Tieto odlišné programy sa označujú súhrnným názvom Sport for Development and Peace (SDP). Tie chápu šport ako „univerzálny jazyk“ – podobne ako umenie –, ktorý nám umožňuje vzájomné pochopenie naprieč rôznymi kultúrami. Kým jazyk za týmito snahami sa môže zdať rovnostársky, pri pohľade na to, odkiaľ tieto iniciatívy pochádzajú, zistíme, že sú to prevažne organizácie a programy globálneho Severu. To naznačuje, že mocenské rozloženie sveta zostáva naďalej nedotknuté. Čo je však dôležitejšie, tieto iniciatívy často rámcujú svoju činnosť ako snahu o „globálne občianstvo“. Pod globálnym občianstvom si ale v skutočnosti nepredstavujú akúsi rovnosť rôznych foriem občianstva a sociálnu spravodlivosť, ale naplnenie ideálov občana či občianky globálneho Severu spolu s jeho či jej hodnotami a postojmi. Akoby bola táto predstava občianstva nákazlivá a každý, kto sa s ňou dostal do styku, infikovaný. Tieto iniciatívy, pochádzajúce najmä zo Spojeného kráľovstva, Nemecka, Spojených štátov či Francúzska, so sebou prinášajú aj veľké množstvo dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z týchto prostredí. Na druhej strane lokálni ľudia, ktorí poznajú kontext a kultúru prostredí, kde program prebieha, sú ich súčasťou len zriedka. Častokrát si totiž nemôžu dovoliť zaplatiť ani úvodný workshop potrebný na to, aby mohli túto prácu vykonávať. Agentúry túto dobrovoľnícku činnosť prezentujú ako charitu v zmysle „poďme zachrániť menej privilegovanú mládež, aby sa aj oni mohli mať tak dobre ako my.“ Takéto organizácie teda vstupujú do znevýhodnených prostredí s určitým finančným, kultúrnym a symbolickým kapitálom, ktorý sťažuje situáciu a častokrát aj zabraňuje vzniku a fungovaniu miestnych iniciatív zdola. 

Byť skutočne ženou

Šport reprodukuje, ale zároveň konfrontuje rôzne mechanizmy nerovností. Je tiež jednou z mála spoločenských oblastí, ktoré zostávajú rodovo segregované. Kým to, prečo proti sebe v rôznych športoch nesúťažia muži a ženy, ešte snáď dokážeme vysvetliť na základe rozdielov v svalovej hmote či fyzickej zdatnosti, platový rozdiel medzi športovcami a športovkyňami či výrazne menšie mediálne pokrytie športových súťaží žien by sme na základe „logických“ argumentov vysvetľovali ťažšie – pokiaľ sa samozrejme neuchýlime k výrokom o tom, že ženský šport je jednoducho „menej atraktívny“. Na jednotlivé športy odkazujeme ako na rodovo neutrálne, mužské či ženské. Pod rodovo neutrálnymi športmi si predstavujeme napríklad tenis alebo atletiku. Za ženské športy považujeme gymnastiku či synchronizované plávanie a za tie mužské futbal, hokej alebo bojové umenia. Sama sa venujem boxu, čo v lepšom prípade vedie k obdivu za to, že mám ako žena odvahu venovať sa niečomu takému fyzicky náročnému a tvrdému. V horšom prípade som konfrontovaná s výrokmi ako „teba by som za partnerku nechcel“ alebo „takto si nájdeš partnera len veľmi ťažko“ či „také pekné dievča, to sa vôbec nehodí“. Pre niektorých ľudí táto informácia vrhá podozrenie na moju sexuálnu orientáciu – ktoré sú v zápätí ochotní zavrhnúť pre moje dlhé vlasy a „ženské“ črty tváre. Vo svete, ktorý je posadnutý meraním, tabuľkovými hodnotami, dichotómiami, číslami, objektivizáciou a objektizáciou, sa ľudia, ktorých do týchto škatuliek vtesnať nemožno, stávajú veľmi nepohodlnými. 

Keď v roku 2009 vyhrala juhoafrická bežkyňa Caster Semenaya beh na 800 metrov na Svetovom šampionáte v atletike v Berlíne s rozdielom 2,45 sekundy, stala sa stredobodom pozornosti nielen športových médií po celom svete. Nie však pre svoj neuveriteľný športový výkon. Semenya sa ocitla uprostred vášnivej diskusie o tom, či je skutočne ženou. Následnú smršť nenávistných komentárov, cynických poznámok a urážlivých pokrikov spustili jej súperky. Označovali ju za „mužatku“, maskulínnu lesbu a hovorili: „veď sa na ňu pozrite“ a „takíto ľudia by nemali pretekať v našej kategórii... pre mňa nie je žena, je muž“. Krátko po tom, ako médiá tieto komentáre zverejnili, dostali informáciu o tom, že International Association of Athletics Federations (IAAF) nariadila Semenyi podrobiť sa pred Svetovým šampionátom v Berlíne tzv. „sex testingu“ – lekárskemu vyšetreniu zameranému na overenie, respektíve určenie pohlavia. IAAF toto (častokrát ponižujúce) vyšetrenie nariadila juhoafrickým autoritám po tom, ako Semenya prelomila národný juniorský rekord na Majstrovstvách Juhoafrickej republiky na Mauríciu. Semenyi účel vyšetrenia nikto neprezradil a po celú dobu testovania sa domnievala, že ide o súčasť dopingových testov. 

V čase, keď mala Caster Semenya oslavovať a tešiť sa zo svojho úspechu, musela znášať kruté a ponižujúce mediálne pretriasanie. Športoví komentári a komentátorky ju nazývali „hermafroditom“ a žiadali, aby vrátila finančnú výhru aj medailu. V komentároch sa objavovali vyjadrenia ako: „Vyzerá ako chlap. Vzala si ženu. Je chlap.“ Semenya údajne musela podstúpiť dvojhodinové lekárske vyšetrenie, v rámci ktorého ju vyzvali, aby si ľahla a rozkročené nohy vložila do strmeňov, a fotili jej genitálie. Testy vraj dokázali, že Semenya patrí do skupiny intersexuálnych ľudí – nemá maternicu ani vaječníky a jej hladina testosterónu je trikrát vyššia ako je u žien bežné (hyperandrogenizmus). Po tom, ako sa intímne detaily o jej tele stali predmetom verejnej debaty, sa Semenya stiahla do úzadia. IAAF jej zakázala zúčastňovať sa súťaží, kým nebude známy verdikt. Po jedenástich mesiacoch vyšetrovania IAAF Semenyi povolila opäť súťažiť a víťazstvo zo šampionátu v Berlíne uznala za platné. 

Previerky pohlavia a hyperandrogenizmus

Olympijské hry v Londýne, rok 2012. Viac ako dekádu po tom, ako IAAF a International Olympic Committee (IOC) zakázali previerky pohlavia, túto praktiku znovu zavádzajú, a to prvýkrát práve v kontexte olympijských hier. Pamätám si, ako som o tom čítala v akademickom časopise o bioetike a zaplavila ma zmes zmätenia a hnevu – v akom roku či ktorom storočí sa nachádzam. IAAF a IOC sa pod tlakom kritiky ich postupu v prípade Caster Semenye rozhodli vytvoriť novú, alebo skôr aktualizovanú, politiku overovania pohlavia. Tá je kombináciou pravidiel a obmedzení založených na domnienke, že androgénne hormóny (testosterón a dihydrotestosterón) sú primárnymi zložkami biologického zvýhodnenia v športe. IAAF môže vyzvať športovkyňu zúčastňujúcu sa medzinárodných súťaží, aby sa takémuto vyšetreniu podrobila, a to na základe dvoch skutočností. V prípade, že športovkyni už diagnostikovali hyperandrogenizmus, je jej nariadené, aby s touto skutočnosťou oboznámila IAAF a podstúpila vyšetrenie. Druhou možnosťou je, že zdravotnícky personál IAAF začne dôverné vyšetrovanie akejkoľvek športovkyne, pokiaľ má dôvodné podozrenie, že ide o prípad hyperandrogenizmu. Dôvodné podozrenie môže prísť z akéhokoľvek „dôveryhodného zdroja“ vrátane informácií obdržaných od zdravotníckeho personálu na súťaži. Vo chvíli, keď športovkyňu vyzvú, aby sa podrobila previerke pohlavia, musí podstúpiť nejakú kombináciu týchto troch vyšetrení: klinické vyšetrenie, endokrinologické vyšetrenie (testovanie moču a krvi na hladinu hormónov) a celkové vyšetrenie (to môže zahŕňať genetické testy a psychologické vyšetrenie). Po absolvovaní takýchto vyšetrení môže športovkyňa pretekať iba v prípade, že splnila kritériá stanovené v tejto novej regulácii. Ak ich nesplní (nech už sú akékoľvek), písomne obdrží „terapeutický návrh“. Pokiaľ predpísanú liečbu dodrží, môže sa prihlásiť na opätovné testovanie. Predpísaná liečba bude pravdepodobne pozostávať z farmaceutického zásahu alebo gonadektómie, čo sú dva hlavné spôsoby zníženia hladiny testosterónu. 

Mnohým sa táto nová politika môže nepochybne zdať rozumná. Kategórie na základe pohlavia sú predsa v športe na to, aby vytvorili férové prostredie. Sú založené na domnienke, že muži sú v športe zvýhodnení – sú silnejší, rýchlejší a vytrvalejší – a ich súťaženie proti ženám by bolo nespravodlivé. Hoci napríklad rozdeleniu na základe pohlavia v biliarde a šachu snáď porozumejú ťažko aj tí, ktorí chápu mužskosť a ženskosť ako jasne oddelené kategórie. Bežne uvažujeme o pohlaví ako o niečom jednoznačnom a rozlišujeme medzi dvomi nespochybniteľnými kategóriami – mužskou a ženskou. Avšak súčasná veda pozná prinajmenšom šesť ukazovateľov pohlavia – vrátane chromozómov, gonád, hormónov, sekundárnych pohlavných znakov, vonkajších genitálií a vnútorných genitálií – a ani jeden z nich nie je binárny. Každá táto premenná má rôzne stupne a variácie. 

Súčasné vedecké poznatky naznačujú, že akákoľvek výhoda, ktorú prisudzujeme hyperandrogenizmu, je taká komplexná, že len hladina testosterónu je ako samostatný indikátor takmer ničnehovoriaci údaj a rozhodne nemôže slúžiť na určovanie spôsobilosti súťažiť v ženskej, respektíve mužskej kategórii. A aj keby akýkoľvek druh testovania skutočne nespochybniteľne spojil hyperandrogenizmus s atletickými schopnosťami, mali by sme sa naň pozerať ako na hocijakú inú biologickú výhodu zapríčinenú nespočetnými a unikátnymi biologickými variáciami. Tie častokrát nájdeme práve u vrcholových športovcov a športovkýň. Napríklad množstvo bežcov a cyklistiek má zriedkavú mitochondriálnu variáciu, ktorá im prepožičiava neuveriteľnú aeróbnu kapacitu a odolnosť voči únave. U basketbalistov a basketbalistiek sa tiež často vyskytuje akromegália – hormonálne podmienený väčší rozmer rúk a chodidiel. Vrcholoví športovci a športovkyne tak vykazujú bezpočet biologických výhod a hyperandrogenizmus je len jednou z nich. Prečo na ňom teda tak záleží? 

Atletická excelentnosť a mýtus biologickej predispozície

Šport vznikol primárne ako fórum pre performovanie „mužských“ schopností. Pokiaľ sú fyzická zdatnosť, sila, agresivita a vytrvalosť vyjadrením toho, čo to znamená byť mužom, potom je samotný koncept vrcholovej športovkyne s nimi v rozpore. A športovkyne s intersexuálnymi charakteristikami sú obetnými baránkami nielen športových komunít. Skutočnosť, že hyperandrogenizmus chápeme ako rozhodujúci faktor pri určovaní toho, či je športovkyňa dostatočne ženou alebo nie, a vôbec samotné zavedenie previerok pohlavia u atlétok, nie je jednoducho racionálnym rozhodnutím podloženým nespochybniteľnými vedeckými dôkazmi. Aj v prípade vedeckého poznania ide stále o istú domnienku a nie nezvrátiteľný fakt. Tieto politiky skôr odrážajú naše kultúrne presvedčenia o tom, čo znamená byť ženou a aké telá považujeme za dostatočne ženské. 

Atletická výnimočnosť však nie je len produktom biologickej predispozície. Biológia nepochybne zohráva svoju úlohu, avšak športová excelentnosť je kombináciou množstva faktorov, akými sú napríklad aj prístup k materiálnym zdrojom a sociálne prostredie. Ak pochádzate z prostredia, v ktorom prežívate z mesiaca na mesiac, vaše rodinné zázemie je plné násilia a všetko okolo vás neisté a chronicky nestabilné, ako by ste sa mohli venovať akémukoľvek športu, chodiť pravidelne na tréningy, dodržiavať jedálniček (môcť si ho vôbec dovoliť) a mať mentálne nastavenie, také dôležité pri tréningu i na súťažiach? Niektorí a niektoré to nepochybne dokážu a potrebnú silu v sebe nájdu, ale sú skôr výnimkou, ako pravidlom. Na týchto podmienkach nie je rozhodne nič férové. 

Vášeň a verejné utrpenie

Bolo by prílišným splošťovaním redukovať šport na politiky, ktoré reprodukujú spoločenské nerovnosti, či tabuľky víťazov či víťaziek a porazených. Je v tom ešte niečo iné, čo nás k športu priťahuje. Ten zvláštny a silný vzťah k vášni – zložité spojenie túžby a akéhosi verejného utrpenia, bolesti a lásky, sveta maskulinity, telesného pôžitku, triednej, rasovej, rodovej nerovnosti, limitácií, ale aj ich prekonávania a možností, ktoré so sebou prináša. Dodnes si pamätám, keď som ako deväťročná z autorádia počula o páde Dvojičiek. Mama ma práve viezla kúpiť mi plutvy na plavecké tréningy. Presne si pamätám, ako mi zrazu vraví, aby som zostala ticho, a pridáva hlasitosť. Ten obraz ma zmrazil. Pamätám si farby a dokonca vôňu interiéru toho auta. Tak ako veľké politické udalosti aj šport má rovnako potenciál „uväzniť“ nás v čase. Nezabudneme na ten gól, ten finiš pri behu, ten krasokorčuliarsky skok, ten úder v karate. V tej chvíli vieme, cítime, že sme zažili niečo výnimočné. Šport je horolezec, ktorého pri pohľade na skalu svrbia končeky prstov. Šport je boxerka, ktorá pri pozeraní zápasu cíti úder tak silno, akoby ho práve sama dostala. Šport je chlapec, ktorý pri behu zabúda na bitku, ktorú včera dostal od otca. Šport je tréner, ktorý sa nemo prizerá sexuálnemu zneužívaniu svojich zverenkýň. Šport je robotník, ktorý za prácou na stavbe futbalového štadióna Svetového pohára pricestoval zo zahraničia a niekoľko mesiacov mu nezaplatili za prácu. Šport môže byť útočisko, ale je aj bojové pole. 

Ilustrace: Dorota Brázdovičová

Artalk Revue: Komunity / editorka: Ivana Rumanová, 2021. 

PDF ke stažení ve slovenské i anglické verzi.