AR6: Ruský filantrokapitalizmus

V tomto článku sa ponorím do sveta ruských hyperbohatých. Preskúmam historické a kultúrne aspekty ich filantropických aktivít a pokúsim sa zodpovedať otázku, do akej miery sú kompatibilné s konceptom filantrokapitalizmu. Táto výskumná agenda so sebou prináša niekoľko problémov. Po prvé, títo zámožní jednotlivci sa pokúšajú obhájiť svoje megabohatstvo v spoločnosti, ktorá zámožnosť ešte donedávna považovala za zločin a v ktorej sa priepasť medzi bohatými a chudobnými rozšírila na jednu z najväčších na svete. Po druhé, filantrokapitalizmus je zo svojej podstaty antitézou dejín filantropie v Rusku, kde vždy podliehala kontrole zo strany vysoko centralizovaného štátu. Po tretie, novým majetným elitám v Rusku chýba dedičné právo kapitalistickej triedy vychovanej v súlade s buržoáznymi hodnotami a so vštepeným zmyslom pre povinnosť a poslanie. To predstavuje značný problém: ako prízvukoval Max Weber, držitelia moci a majetku chcú veriť, že ich úspechy sú zaslúžené tým, kým sú a čo predstavujú.[1] Odkedy si prvá generácia ruských hyperbohatých upevnila svoj majetok, stal sa pre nich dôležitým aj pocit, že si svoje pozície a privilégiá zaslúžia. V dôsledku tohto posunu priorít sa sociálna zodpovednosť majetných elít stala ich povinnosťou, čo v novom tisícročí vyústilo do rapídneho nárastu charitatívnych príspevkov. Filantropia je zvlášť dôležitá pre starších príslušníkov vyššej triedy, ktorí už uvažujú o tom, čo po nich ostane.

V ranom postsovietskom období sa však ešte nič z toho neriešilo. V deväťdesiatych rokoch samotné peniaze predstavovali extrémnu prestíž – a to bez ohľadu na ich pôvod. Keď teda boháči prekonali svoje nutkanie nahonobiť si ešte viac, objavili príležitosť zaoberať sa svojou kultúrnou a duchovnou identitou. Pierre Bourdieu[2] tento luxus nazval privilégiom bohatstva. Rusi a Rusky z vyšších tried sa väčšmi začali venovať intelektuálnym činnostiam a dávajú si záležať, aby pôsobili kultúrne. Chýbajú im však kultúrne vzory buržoáznych predkov, a preto sa spoliehajú na ruskú inteligenciu s jej hodnotami prefiltrovanými sovietskou skúsenosťou.[3] Ako uvidíme ďalej, toto dedičstvo je do značnej miery kompatibilné s filantrokapitalistickými myšlienkami.

Empirické dáta

Materiál, ktorý v tomto článku analyzujem, vychádza z 80 rozhovorov s podnikateľmi a ich partnerkami či deťmi. Tieto rozhovory som nahrala v rokoch 2008 až 2017, väčšinou v Moskve. Moji respondenti a respondentky majú vlastnosti typické pre postsovietsku elitu. Ich najvýraznejšou črtou je vysoká vzdelanosť.[4] Pre tento článok som vybrala osem respondentov a štyri respondentky. Všetci oslovení sú filantropi a filantropky a prevádzkujú vlastnú charitu (mnohí paralelne s ich korporátnymi nadáciami) či nadáciu, prípadne sú aspoň ich spoluzakladateľmi a spoluzakladateľkami a intenzívne sa na ich chode podieľajú. Všetci ôsmi muži sú živiteľmi svojich rodín. Tri zo štyroch žien sú manželky bohatých Rusov; štvrtá má zámožného brata. S výnimkou jedného páru, s ktorým som sa zhovárala v roku 2009, všetky tieto rozhovory prebehli v rokoch 2015 až 2017.

V dvoch skorších rozhovoroch z roku 2009 som sa zhovárala s Mariou Eliseevou a Iliom Segalovichom, spoluzakladateľom Yandexu. Ide o štvrtý najväčší vyhľadávač na svete, ruský ekvivalent Googlu. Segalovich umrel na rakovinu v roku 2013 vo veku necelých päťdesiat rokov. Jeho manželka Eliseeva založila svoju nadáciu Máriine deti v raných deväťdesiatych rokoch. Obaja manželia sa aktívne zapájali do jej aktivít.

Veronika Zonabend je manželkou Rubena Vardaniana, ktorý sa narodil roku 1968 a je bývalým výkonným riaditeľom a väčšinovým akcionárom investičnej banky Troika Dialog. V roku 2017 malo jeho imanie hodnotu 950 miliónov dolárov.^[5] Manželia prostredníctvom svojej nadácie Iniciatívy pre rozvoj Arménska v tejto krajine prevádzkujú medzinárodnú internátnu školu. Ide o United World College Dilijan, o ktorú sa stará Veronika. Jej manžel je zasa zaangažovaný v Moskovskej škole manažmentu Skolkovo, ktorú spoluzakladal. Súčasťou tejto školy je aj výskumné centrum, ktoré vzniklo v roku 2013 za účelom výskumu filantropie, sociálneho podnikania a nástrojov, ako majetok prvej generácie bohatých Rusov a Rusiek odovzdať tej nasledujúcej.

Irina Sedykh je manželkou metalurgického magnáta Anatoliia Sedykha, hlavného akcionára Spojenej metalurgickej spoločnosti (OMK). Ide o druhého najväčšieho ruského výrobcu potrubí a najväčšieho výrobcu železničných kolies. Anatolii Sedykh je tiež prezidentom charitatívneho fondu OMK-Uchastie (OMK-Účasť), ktorý sa zameriava na vzdelávanie, zdravie a deti so špeciálnymi potrebami. Irina Sedykh vedie dozornú radu fondu a je priamo zapojená do jeho aktivít.

Štvrtou ženou je Irina Prokhorova. Narodila sa v roku 1956 a je sestrou Mikhaila Prokhorova, ktorý je od nej o deväť rokov mladší. V roku 2009 bol najbohatším Rusom s majetkom v hodnote 22,6 miliardy dolárov (do roku 2017 sa táto hodnota znížila na 8,9 miliardy dolárov). Prokhorova založila New Literary Observer, popredný ruský intelektuálny magazín a vydavateľský dom. Vedie filantropickú nadáciu nazvanú po jej bratovi.

Piotr Aven sa narodil v roku 1955 a je predsedom najväčšej ruskej súkromnej banky Alfa-Bank. V roku 2016 mal jeho majetok hodnotu 4,6 miliardy dolárov. Je spoluzakladateľom charity Čiara života, ktorá zabezpečuje operácie pre deti, a Philantropy Group Genesis, ktorá poskytuje globálnu podporu rusky hovoriacim židom. S Avenovými umeleckými zbierkami sa pravidelne možno stretnúť v rôznych galériách a múzeách, kam ich pravidelne prepožičiava. Zasadá tiež v dozorných radách viacerých múzeí a univerzít.

Vadim Moskovich sa narodil v roku 1967 a je riaditeľom agroindustriálneho holdingu Rusagro, ktorý je najväčším ruským producentom cukru a bravčoviny. V roku 2016 mal jeho majetok hodnotu 2,3 miliardy dolárov. Moskovichovu hlavnú filantropickú činnosť predstavuje jeho vlajková loď, škola pre mimoriadne nadané deti. Do tohto projektu vložil už 50 miliónov dolárov a ďalších 150 miliónov nasmeroval do nadačného fondu, ktorý školu udržiava v prevádzke.

Alexander Svetakov sa narodil v roku 1963 a tiež sa špecializuje na školy; na rozdiel od Moskovicha sa však zaoberá vzdelávaním detí so znevýhodnením. Svetakov je majiteľom Absolut Group, ktorá sa venuje nehnuteľnostiam, obchodu a poisťovníctvu. V roku 2017 mal jeho majetok hodnotu 3,3 miliardy dolárov.

Roman Avdeev sa narodil v roku 1967 a vlastní Moskovskú úverovú banku, jednu z najbohatších ruských finančných inštitúcii. V roku 2014 mal Avdeevov majetok hodnotu 1,4 miliardy dolárov. Prevádzkuje nadáciu venujúcu sa pomoci sirotám a náhradným rodičom.

Ziyavudin Magomedov sa taktiež narodil v roku 1967 a je hlavným majiteľom Summa Group, ktorá investuje do logistiky, strojárstva, stavebníctva, telekomunikácií, ropy a plynu. V roku 2014 mal jeho majetok hodnotu 1,4 miliardy dolárov. Jeho Dobročinná nadácia PERI pôsobí predovšetkým v Dagestane, odkiaľ Magomedov pochádza; jej finančné zdroje však môžu čoskoro vyschnúť. Keď mal Magomedov v marci 2018 aj s rodinou odletieť do Spojených štátov, spolu s jeho bratom ho zatkli a obvinili zo založenia organizovanej zločineckej skupiny a sprenevery verejných financií. Tridsiateho mája 2018 súd predĺžil Magomedovu väzbu do 5. augusta 2018. (V roku 2021 je stále vo väzbe, pozn. prekl.) V najhoršom prípade mu hrozí až tridsaťročný trest.[6]

Zvyšní dvaja respondenti nie sú miliardári. Ich majetok je ťažké odhadnúť. Igor Tsukanov sa narodil v roku 1962, je bývalým finančníkom a zároveň jediným respondentom, ktorý trvalo žije v Londýne. Hodnotu svojho majetku nikdy nezverejnil. Jeho zbierka ruského povojnového umenia je jedna z najväčších na svete. Prostredníctvom Rodinnej nadácie Tsukanov organizuje rôzne filantropické projekty. Oleg Sysuev sa narodil v roku 1963 a je členom predstavenstva Alfa-Bank. V deväťdesiatych rokoch bol námestníkom riaditeľa prezidentskej kancelárie, podpredsedom vlády aj ministrom práce. Sysuev je spolu s Piotrom Avenom a ďalšími spoluzakladateľom Čiary života.

Filantrokapitalistické idey medzi ruskými hyperboháčmi

Dnešná generácia hyperbohatých vyrástla na sovietskej propagande, ktorá ich učila, že kapitalistický systém nevyhnutne produkuje zisky menšiny na úkor väčšiny. Realita deväťdesiatych rokov túto sovietsku propagandu do veľkej miery potvrdila: kým sa nové zámožné elity rýchlo obohacovali, hrubý domáci produkt krajiny sa prepadol na polovicu, životný štandard populácie sa rozpadol a miera chudoby vystrelila do enormných výšok.[7]

V období ropnej konjunktúry nultých rokov začali spomienky na sovietsku propagandu a vražedný kapitalizmus deväťdesiatych rokov blednúť, čo vytvorilo prajné podmienky pre filantrokapitalistické idey. Oligarcha Aven je presvedčený, že súkromný sektor vytlačí štát a že vo financovaní sociálnej infraštruktúry budú čoraz väčší podiel zaujímať súkromné zdroje. Pokrývať by mali všetko od zdravotníctva až po kultúru. Takýto vývoj považuje za inherentnú súčasť logiky trhu: „S rozvojom kapitalizmu sa zjavuje a rastie aj súkromná filantropia.“ Podľa Avena je posilňovanie filantropie zvlášť dôležité v Rusku, kde je potrebné rehabilitovať súkromné vlastníctvo.

Čiara života, ktorú založili akcionári Avenovej banky, je projektom oligarchu Mikhaila Fridmana. Sysuev, jeden z akcionárov banky, mi povedal: „Misha [Mikhail] svoju úspešnú podnikateľskú stratégiu založenú na podnikateľských technológiách, dobrom manažmente, motivácii s jasnými cieľmi, auditoch a kontrole uplatnil aj pri charite.“ Sysuev sa zamyslel aj nad slabinami tohto prístupu: „Chýbajú nám emocionálne pohnútky, čosi, čo by zasahovalo priamo srdce,“ priznal. „Ale možno je to aj dobré. Nerozdávame peniaze, ak nad nimi nemáme kontrolu od začiatku až do konca.“

Podľa bývalého finančníka Igora Tsukanova vedia úspešní podnikatelia najlepšie, ako dosiahnuť konkrétne výsledky, ako zrealizovať projekt, ako zorganizovať veľké podujatie. Ľahko sa dokážu preladiť z jedného projektu na druhý a svoje schopnosti vedia uplatniť v rôznych sférach, nielen v biznise. Keď Tsukanov s podnikaním skončil, hľadal niečo nové: „Hľadal som niečo, čo by malo jasné ciele, časový rámec a rozpočet. Príslušné schopnosti som nadobudol pri podnikaní a zúročil ich v umení.“ Svoju filantropiu považuje za vysoko systematickú a má z nej radosť; dnes je jedným z najvýznamnejších zberateľov ruského povojnového umenia. „Organizácia výstav vyžaduje úsilie, logistiku a intelektuálny vklad. Ide o veľké projekty,“ tvrdí.

Ostatní respondenti nevyjadrili filantrokapitalistické idey takto explicitne, avšak isté ich prvky v odpovediach vystopovať možno. Zonabend, ktorá o sebe a svojom manželovi Vardanianovi hovorí ako o sociálnych podnikateľoch, má k filantropii rovnaký postoj ako k trhu. Manželia boli medzi prvými, ktorí začali „pomáhať systematicky... Bez dlhodobo udržateľného systému nemožno dosiahnuť nič.“ Magomedovova nadácia prevádzkuje podnikateľský inkubátor inovácií, ktorého cieľom je rozvíjať v dagestanskej mládeži podnikateľsko-informatické schopnosti. Moshkovich chce mať vo svojom projekte „jasne definované ciele a plán, ako ich dosiahnuť, ako vyhodnotiť úspech atď.“ Jeho zámerom je vybaviť svojich absolventov takými schopnosťami, aby mohli konkurovať Západu.

Filantrokapitalizmus presadzuje myšlienku, že princípy súťaživosti reprezentujú slobodu voľby a individualizmus. Túžba vyjadriť svoju individualitu a zažiť slobodu voľby má v Rusku paradoxný dôsledok: prístupy filantropov sa vzájomne len sotva líšia. Absolútna väčšina charitatívnych donorov podporuje deti a pomoc tejto skupine je najčastejšou podobou charity v Rusku.[8] Príčina spočíva v prvom rade v tom, že v značne nedôverčivej spoločnosti možno veriť jedine deťom.[9] V druhom rade je podpora detí investíciou do budúcnosti Ruska. Práve o tento problém sa vyššia trieda zaujíma čoraz viac. V treťom rade je podpora detí v súlade s ruskou tradíciou charity, ktorá kladie dôraz na zhovievavosť voči pasívnym prijímateľom almužny.[10]

Michael Edwards vystríha pred tým, aby sa princípy súťaživosti presadzovali aj v treťom sektore.[11] S veľkou pravdepodobnosťou budú totiž neziskový sektor tlačiť k šetreniu v kľúčových oblastiach ich pôsobenia, vyhýbaniu sa najzložitejším a najnákladnejším problémom a prehliadaniu vylúčených, ťažko prístupných skupín. Vo svojej čistej podobe princípy súťaživosti nevyhnutne vylučujú starostlivosť o skupiny, ktoré pre spoločnosť nie sú dosť „užitočné“. Nejde však o hlavnú príčinu, prečo sa ruskí filantropi len málo zaujímajú o iné skupiny než deti, či už sú to migranti, bezdomovci, drogovo závislí, bývalí väzni, či dlhodobo nezamestnaní. Dominujú tu takmer sociálno-darwinistické postoje, ktoré boli príznačné pre deväťdesiate roky s ich sloganom „človek človeku vlkom“: práceschopní by si na seba mali zarobiť sami a tí, ktorí sú strojcami svojho vlastného nešťastia, nemajú nárok na nijaké zľutovanie.[12]

Štát a dejiny ruskej filantropie

Filantrokapitalistické idey sa už pri svojom zrode museli konfrontovať s vtieravým ruským štátom. Z tejto perspektívy v Rusku historicky takmer nie je na čom stavať. Filantropia sa pôvodne spájala výhradne s aristokraciou a monarchiou. Cári si držali pevnú kontrolu nad tým, kto a komu mohol byť darcom. Sami pritom preukazovali štedrosť a poskytovali dámam z kráľovského dvora priestor, aby sa venovali filantropickej činnosti. Výsledkom bol vznik veľkého množstva vzdelávacích, zdravotníckych, umeleckých a kultúrnych inštitúcií.[13] Príkladom je Štátna Ermitáž, ktorej základom je umelecká zbierka Kataríny Veľkej a ktorú pre verejnosť sprístupnili v roku 1852. Uprostred a koncom 19. storočia, keď industrializácia Ruska nabrala na rýchlosti, zhromaždili priemyselníci, finančníci a obchodníci dostatok bohatstva, aby časť z neho mohli venovať na charitatívne účely. Ich filantropia pokrývala široké spektrum oblastí, od podpory kultúrnych inštitúcií a vizuálneho umenia až po financovanie sociálnych fondov či zabezpečenia.[14] V myslení súčasných filantropov sa najviac odráža práve toto obdobie. Zonabend mi povedala, že pred prvou svetovou vojnou bola až polovica vzdelávacích inštitúcií financovaná z darov dobrodincov a všetky kresťanské školy fungovali vďaka súkromným zdrojom príslušných komunít, cirkví a jednotlivcov: „Bohatí cítili zodpovednosť za rozvoj svojej krajiny.“ Ich darcovstvo hodnotila veľmi pozitívne a vztiahla ho späť na charakter štátu: „Vždy to tu tak bolo. Vždy tu bola veľká byrokracia, ktorú riadili ľudia bez špeciálneho záujmu o blaho svojich ľudí. Zodpovednosť za starostlivosť o krajinu a jej ľudí tak pripadla bohatým.“ Podľa Zonabend sa v dôsledku revolúcie v roku 1917 tento zmysel pre povinnosť vytratil. Ba čo je horšie, „mnohí filantropi tých čias revolucionárov ešte podporovali“.

Za sovietskej vlády úrady sociálne zabezpečenie plne inštitucionalizovali a zakázali všetky filantropické aktivity. Vnímali ich ako kapitalistickú prax, ktorá podkopávala úlohu komunistickej strany.[15] Filantropia však naďalej fungovala, aj keď sa o nej hovorilo iným slovníkom. Vysokopostavení straníci podporovali umenie dokonca aj v tých najťažších podmienkach tridsiatych rokov.[16] V povojnovom Sovietskom zväze charitatívne úlohy bežne plnili rôzne organizácie komunistickej strany.[17] Niektorí moji respondenti, napríklad Segalovich, si veľmi jasne vybavujú nielen tieto kamuflované charitatívne činnosti pri príležitosti návštev sirotincov a podobných inštitúcií, ale tiež vlastnú účasť na nich a záväzok v nich pokračovať.

V raných deväťdesiatych rokoch sa neveľký okruh nových ruských podnikateľov začal venovať charitatívnym aktivitám, tie však boli sporadické, nesústredené a nekoordinované. Verejnosť ich považovala jednak za sebapropagáciu, jednak za pokus nových boháčov uľaviť svojmu svedomiu a zapôsobiť na štátnu moc.[18] Po tom, čo sa ekonomika zotavila z finančnej krízy z roku 1998, sa charita rapídne rozmohla.[19] Čoraz viac firiem začalo dávať svojim korporátnym filantropickým programom inštitucionálnu podobu. Kľúčovú rolu vo viacerých prípadoch zohrali väčšinoví akcionári. Ruské firmy si tiež začali osvojovať koncept korporátnej sociálnej zodpovednosti.[20] Dialo sa tak sčasti pod vplyvom intenzívnejšieho styku so západnými partnermi a sčasti pod vplyvom Vladimira Putina. Krátko po nástupe do prezidentského úradu začal často hovoriť o sociálnej zodpovednosti, čím dával najavo, že od majetnej vrstvy očakáva zaplnenie vákua vzniknuvšieho po ústupe štátu. Jeho výzvy sa stretli so želaným účinkom. V roku 2006 smerovalo v Rusku takmer deväť z desiatich donácií štátnym organizáciám prevádzkujúcim zdravotnícke zariadenia, domovy sociálnych služieb, sirotince a kultúrne inštitúcie. Súkromní darcovia suplovali štát tam, kde zlyhal.[21]

Cynici považujú takéto filantropické aktivity za prejav snahy uchovať si Putinovu priazeň. O Romanovi Abramovichovi je známe, že musel napumpovať obrovské peniaze do Čukotky, vzdialeného ďalekovýchodného regiónu, s ktorým nebol spojený inak ako tým, že ho roky reprezentoval v Rade federácie, hornej komore ruského parlamentu. Zaznievajú aj pochybnosti o tom, či Magomedovov záujem o rodný Dagestan nie je skôr „nutným zlom na získanie si priazne Kremľa“, ktorý potrebuje spacifikovať islamistický extrémizmus v regióne, než prejavom vlastenectva a solidarity.[22]

V roku 1999 založil Vladimir Potanin, o šestnásť rokov neskôr najbohatší muž Ruska, prvú súkromnú nadáciu, ktorú pomenoval po sebe. Množstvo súkromných nadácií odvtedy stabilne rastie. K roku 2013 ich bolo v Rusku evidovaných približne sedemdesiat. Mnohé z nich sú financované svojimi zakladateľmi.[23] Tieto súkromné organizácie vznikli paralelne k tým korporátnym; niektorí filantropi realizujú svoje dobročinné aktivity prostredníctvom svojich firiem. Väčšina z nich chce mať plný dohľad nad svojimi filantropickými aktivitami, čo je jeden z dôvodov, prečo mnohé nadácie realizujú projekty priamo a nie za pomoci sprostredkujúcich článkov, spravidla mimovládnych organizácií (MVO).

Ďalším dôvodom je, že sektor MVO je v Rusku vnímaný ako skorumpovaný, podvodný a nekompetentný.[24] V dôsledku ukrajinskej Oranžovej revolúcie z roku 2004 Putin obvinil zahraničné mimovládne organizácie (okrem iných aj Amnesty International) z toho, že sú nástrojmi zahraničného vplyvu a tajne podvracajú ruské záujmy. Prijatie dvoch zákonov zameraných špecificky na MVO – zákon o „zahraničných agentoch“ z júla 2012 a zákon o „nežiaducich organizáciách“ z mája 2015 – tento sektor oslabilo ešte viac. Popri útoku na mimovládne organizácie vláda vytvorila prajnejšie prostredie pre súkromných filantropov.[25] V roku 2007 bol prijatý dotačný zákon, ktorý dotačné príjmy oslobodil od dane, a v roku 2012 boli predstavené daňové stimuly pre donorov-jednotlivcov. Mimovládne organizácie lojálne Kremľu vďaka tomu nadobudli vplyv a prestíž.[26]

V mnohých západných krajinách zvyknú filantropi svoje dary rozdeľovať medzi oblasti, kde ekonomicky pôsobia, resp. kde vyrastali, a zahraničie.[27] Patriotizmus je dôležitým aspektom ich darcovstva a v Rusku je ešte významnejší: tamojší filantropi sa zameriavajú takmer výhradne na Rusko. Aj v rámci krajiny sú geografické zvláštnosti. Keďže ruskí hyperbohatí chcú mať kontrolu nad svojou charitou a väčšina z nich žije v Moskve, dary a filantropické aktivity sú koncentrované v hlavnom meste a jeho okolí.[28] Paralelne k tomu sa prírodné zdroje často nachádzajú vo veľmi vzdialených oblastiach a ruský ťažký priemysel je sústredený v ich blízkosti, prípadne inak regionálne koncentrovaný. Väčšina z týchto priemyselných centier sa rozvinula v neskoroimperialistickom Rusku a za sovietskych čias. V oboch etapách industrializácie krajiny štát zohral kľúčovú rolu.[29]

Keď po privatizáciách z deväťdesiatych rokov prevzali budúci oligarchovia veľké priemyselné závody vystavané za Sovietskeho zväzu do svojho vlastníctva, z mnohých sa zároveň stali hlavní zamestnávatelia v regióne či meste, kde sa nachádzajú ich fabriky, bane či ropné vrty. Rozpadávajúca sa sociálna infraštruktúra spôsobila vážne spoločenské nepokoje, ktoré ešte zostrili nízke mzdy a hromadné prepúšťania. Hoci nešlo o oficiálnu zodpovednosť nových majiteľov priemyslu, dezolátne podmienky v mnohých regiónoch ohrozovali ich imidž. Mnohé korporácie sa preto rozhodli založiť svoje nadácie v oblastiach, kde pôsobili ich materské podniky, aby tým zaplátali aspoň niektoré diery podfinancovanej verejnej infraštruktúry. Nadácia Mikhaila Prokhorova, ktorá vznikla v roku 2004 a vedie ju Irina Prokhorova, svoje aktivity sústreďuje v okolí sibírskeho Krasnojarsku, kde sídli oligarchova firma. Prominentnou súčasťou nadačného programu sú divadelné produkcie a kultúrne aktivity. Gro výroby pod kontrolou Anatoliia Sedykha prebieha vo Vykse v nižnonovgorodskom regióne. Jeho nadácia v správe manželky Iriny Sedykh sa zameriava na „spájanie firemných úsilí na sociálnej rovine“. Taktiež každoročne organizuje mestský kultúrny festival.

Prokhorovej a Sedykhov záväzok prispievať ku kultúrnemu rozvoju pripomína poslanie, ktoré si ruskí intelektuáli (mnohí aristokratického pôvodu) vytýčili v druhej polovici 19. storočia. Ich ambíciou bolo viesť roľníctvo k lepšiemu životu, pričom časť intelektuálov toto poslanie poňalo osvietensky a časť s istým paternalizmom.[30] „Chceme ľudí spájať a povzbudzovať k tomu, aby sa zaujímali o druhých,“ vyjadrila sa Sedykh. Ide podľa nej o „spôsob, ako napomáhať rozvoju občianskej spoločnosti“. Prakticky sa toto úsilie realizuje prostredníctvom „dobrovoľníckej pomoci“ pri starostlivosti o znevýhodnené deti. Podľa jej slov sa táto prax ujala; každý rok pribúdajú dobrovoľníci, ktorých charita dokáže zmysluplne zapojiť do svojej práce.

Silný štát, ktorý výrazne zasahuje do individuálnej a korporátnej filantropie, teoreticky nie je kompatibilný s konceptom filantrokapitalizmu. V Rusku však filantrokapitalizmus a silný štát harmonicky koexistujú, ale za predpokladu, že filantropi akceptujú „pravidlá hry“, ako ich stanovujú úrady. „Iste, mnohé veci sú nejasné. S tým sa musíme jednoducho zmieriť,“ tvrdí Zonabend, „ale štát nám neprekáža. Sú tu vcelku skvelé príležitosti. Máme omnoho menej obmedzení ako v Európe.“

Sociálna reprodukcia

V jednom ohľade sa ruský filantrokapitalizmus od predchádzajúcich filantropických úsilí nijak nelíši: taktiež legitimizuje a reprodukuje triednu stratifikáciu spoločnosti. Obhajcovia filantrokapitalizmu to však vnímajú ako jeho pozitívum; veľké bohatstvo prináša peniaze navyše, a práve tie možno investovať do sociálnych projektov. Ba čo viac, spoločenský status zaväzuje a podnecuje zmysel pre povinnosť. Akademici venujúci sa kultúre elít sa touto témou obšírne zaoberajú. Slávnym príkladom je Georg Simmel a jeho rozpracovanie konceptu šľachtickej cti.[31]

Hoci sa darcovstvo môže zdať ako vec jednotlivca, často podlieha prísnej regulácii formálnych aj neformálnych pravidiel. Elita je citlivá na otázky typu kto obdarúva koho, kto sa darcovstvu vôbec smie venovať a kto dary smie prijímať. Na Západe je filantropia elít silne spätá s etablovanými a vysoko prestížnymi neziskovými organizáciami. Stať sa členom alebo členkou ich orgánov znamená dovŕšiť svoj spoločenský vzostup.[32] V Rusku platia podobné princípy; uskutočňujú sa však prostredníctvom neformálnych praktík založených na osobných vzťahoch. Či formálne alebo neformálne, takéto praktiky zohrávajú úlohu sociálneho katalyzátora, ktorý stráži hranice sociálnej triedy a triedi elity do jednotlivých kruhov. V ich rámci sa tvoria a reprodukujú vzájomné sociálne zväzky a záväzky, ako tento proces popísal Marcel Mauss.[33]

Odhliadnuc od toho, že filantropia upevňuje vzťahy medzi príslušníkmi vyššej triedy, je tiež jedným z najdôležitejších nástrojov na zaistenie trvalého posúvania bohatstva z generácie na generáciu. Prvá generácia ruských boháčov starne a blíži sa k smrti. Svoj nedozerný majetok postúpi dedičom; čoskoro budeme svedkami jedného z najväčších transferov bohatstva, aké si dejiny pamätajú – najmä ak zvážime, ako málo ľudí bude do tohto prevodu zapojených.[34] Na tomto pozadí sa istý tréning vo filantropii stáva neodmysliteľnou súčasťou „správnej výchovy“. Mnohé deti hyperbohatých už sú na ceste k získaniu legitimity.

Avdeev by bol rád, ak by jeho deti dedičstvo rozvíjali ďalším prevádzkovaním nadácie. Podobne ako mnohí iní, aj on však dbá na to, aby sa rozhodli samé. „Omnoho viac mi záleží na tom, aby žili svoje životy,“ povedal. „Čím sú staršie, tým menej sa im snažím radiť. Staršie dieťa už má právo na vlastné rozhodnutia a vlastné chyby.“ O príležitosti na ne Avdeevove deti nebudú mať núdzu. Svoje bohatstvo neplánuje odkázať žiadnemu z nich – miesto toho dostávajú kvalitné vzdelanie, bývanie a auto.

Podobne aj Zonabend a jej manžel tvrdia, že svoje imanie neprenechajú ako dedičstvo deťom. Moshkovich a Svetakov zamýšľajú prísne vymedziť, koľko toho deti zdedia, pričom veľká časť ich majetku poputuje charite. Vďaka tomu, že sa deti k peniazom nedostanú „len tak“, budú mať vyššiu šancu nájsť si svoje miesto v spoločnosti a vydobyť si vlastné zásluhy bez ohľadu na to, do akého privilegovaného prostredia sa narodili.

Sociálna nerovnosť

FIlantrokapitalizmus sa stal módnym v období zvyšujúcej sa sociálnej nerovnosti, keď zároveň exponenciálne rástlo bohatstvo malej skupiny hyperbohatých. Nikdy predtým sa nožnice sociálnej nerovnosti neroztvárali tak rýchlo, ako v Rusku po rozpade Sovietskeho zväzu.[35] V roku 2013 Credit Suisse označila Rusko za jednu z krajín s najvyššou úrovňou ekonomickej nerovnosti na svete.[36] Prepad cien ropy v roku 2014 sa prejavil aj v poklese životnej úrovne obyčajných Rusov a Rusiek, ktorú sa podarilo zvýšiť najmä v raných nultých rokoch.[37] Bohatí ruskí občania a občianky však sotva pocítili dôsledky kríz či už z roku 2008, alebo 2014; počet dolárových miliardárov sa rýchlo skonsolidoval.[38]

Svetakov nie vždy rozumie svojim menej šťastným krajanom: „Naši ľudia sú špecifickí. Všetko im zobrali, ale dokázali to vydržať.“ Ďalší vravia, že nerovnosť nie je dôvodom na bezsenné noci. „Národ si v posledných dvadsiatich, tridsiatich rokoch výrazne prilepšil,“ vyhlásil Aven. Priznal, že problém s príjmovou nerovnosťou existuje (a šokujúce je preňho, že je už taký veľký ako v Spojených štátoch), avšak „skupina veľmi bohatých ľudí je veľmi malá a žije oddelene od zvyšku“. Čo sa týka vysporadúvania sa s touto nerovnosťou, zodpovednosť vidí na strane štátu: „Ide o otázku sociálnej politiky. Sociálna mobilita musí fungovať, nepotizmus je neprípustný.“ Uistil ma, že Rusku nehrozí „absolútne nijaké“ riziko sociálnych nepokojov.

Priemyselníci, ktorí sa v biznise pohybujú na dennodennej báze, môžu s najväčšiou pravdepodobnosťou čeliť morálnym dilemám. Anatolii Sedykh v dôsledku krízy z roku 2014 prepúšťal. Jeho manželka mi povedala, že sa do poslednej chvíle snažili zachrániť svoje podnikateľské projekty, či už boli ziskové, alebo nie. Ubezpečila ma, že ich nadácia urobila, čo mohla, aby zmiernila dôsledky prepúšťania. Aj Moshkovich pôsobil tak, akoby sa ocitol v spore so základnými požiadavkami kapitalizmu a svojou vlastnou úlohou v ňom: „Nie som politik, som obyčajný človek. Nerovnosťou sa nezaoberám a ani ma nezaujíma,“ povedal. Problém ho však znepokojuje „v zmysle priamej skúsenosti, v prípadoch, keď sa s ním stretne“. Jeho firma zamestnáva 15 000 ľudí. Poznamenal: „Zvyšovanie produktivity prináša prepúšťanie... Nemá to konca.“ Hoci osobne nie je do týchto výkonných procesov zapojený, zjavne ho znepokojujú; napokon, sú v konflikte s ideou zodpovednosti voči svojim zamestnancom a vyjadrenou snahou zaistiť im slušný život. („Svojim zamestnancom staviame domy, dvíhame im mzdy, vzdelávame ich deti a tak ďalej.“)

Kritici filantropie, ako napríklad Edwards,[39] jej vyčítajú, že vládam sa za posledné storočie podarilo prostredníctvom sociálnych programov – najmä pod tlakom sociálnych hnutí a občianskej spoločnosti – dosiahnuť viac. Avdeev by s tým čiastočne mohol súhlasiť. Myslí si, že „bohatí môžu prispieť len svojimi nápadmi“; avšak „hlavná diskusia musí prebiehať v občianskej spoločnosti“. Avdeev vo všeobecnosti prikladá veľký význam ľudu – ide o náhľad, ktorý vychádza z hodnôt z obdobia Sovietskeho zväzu. „Aprílové tézy? Chlieb pre každého?“ opýtal sa rečnícky. „Ako by s tým niekto mohol nesúhlasiť?“ Vzápätí doplnil, že si váži Vladimira Lenina – a to nielen pre jeho kvality nadaného propagandistu a novinára. Avdeev vo všeobecnosti sympatizuje s marxistickými myšlienkami, „hoci u Marxa nájdeme veľa utópie. Ale opäť, utopické myšlienky majú aj svoje svetlé stránky.“ Napokon Avdeev vyjadril ľútosť nad tým, že jedna kľúčová Marxova požiadavka ostala nenaplnená: zrušenie dedičstva.

Záver

Pokusy hyperbohatých legitimizovať sa prostredníctvom filantropie posilňujú ich vzájomné zväzky a súdržnosť medzi rôznymi skupinami elít. Zonabend a Vardarian sú v mnohých aspektoch predvojom novej ruskej vyššej triedy. Ich triedne vedomie je vysoko rozvinuté, čo dokazuje nielen ich úsilie o zaistenie vysokého statusu pre svoje deti, ale aj ich inštitúcia venujúca sa príprave ruských boháčov na odovzdanie svojho majetku ďalšej generácii udržateľným spôsobom. Z hľadiska vnútrorodinnej reprodukcie zašli Zonabend a Vardanyan ešte o krok ďalej tým, že za svojho dediča určili charitu namiesto vlastných detí. V skutočnosti ide o najlepší spôsob, ako svojim potomkom zaistiť legitimitu, najúčinnejšiu a najpôsobivejšiu metódu, akou superbohatí môžu eliminovať stigmu svojich detí, že sú od detstva kŕmené zlatou lyžicou.

To isté platí aj pre Avena a Sysueva. Podľa McGoeya prináša filantrokapitalizmus skutočnú novinku: otvorenosť, s akou filantropi priznávajú priaznivý vplyv charity na svoje podnikanie.[40] Hoci ide o súčasť dlhodobej perspektívy, Avenove a Sysuevove investície do charity majú za cieľ rehabilitáciu statusu súkromného vlastníctva v Rusku. Pochopiteľne, ide o ich vlastný záujem, avšak podobne ako pri Vardanianovi, nie je len osobný, ale je záujmom ich triedy ako celku.

Faktorom, ktorý výrazne napomáha ich (seba)legitimizácii, je ich sebaidentifkácia s inteligenciou. Tá sa odráža aj v ich filantropickej praxi. V rôznej miere sa Zonabend, Vardanian, Aven aj Sysuev prezentujú ako učitelia, ktorí svoje poslanie vidia vo vzdelávaní spoluobčanov k hodnotám občianskej spoločnosti. Dôveryhodnosť ich morálneho vodcovstva čerpá z historicky ukotveného statusu – prirodzeného práva –, ktorý si okrem iného nárokujú dôrazom na svoje intelektuálne zázemie.

Samozrejme, je tu aj faktor odporujúci týmto úsiliam o vydobytie si morálneho vodcovstva: radikálna ekonomická transformácia z deväťdesiatych rokov, ktorá mojim respondentom umožnila rýchlo zbohatnúť. Radikálnu podobu mohla nadobudnúť jedine preto, že v spoločnosti nebolo nijakej významnejšej sily, ktorá by nadchádzajúcim zmenám chcela či mohla zabrániť. Takýto vývoj udalostí privítali nielen ruskí liberálni reformátori, ale aj ich západní poradcovia. Mnohí z nich dnes upozorňujú na slabo rozvinutú ruskú občiansku spoločnosť.[41] Je zaujímavé, že touto témou sa nezaoberal nikto z mojich respondentov. Naznačuje to, že ruská nová vyššia trieda ešte stále nenašla celkom presvedčivý naratív o pôvode svojich peňazí, ktoré dnes tak štedro odovzdáva charite.

Nič z toho ruských hyperbohatých nutne nediskvalifikuje z účasti na filantrokapitalizme, ak ho nechápeme ako ideológiu, ale ako praktický nástroj na ospravedlnenie majetkovej nerovnosti. Argumentácia, že súkromný a korporátny zisk je nevyhnutnou podmienkou filantropie, však má aj svoje nedostatky. Na jednej strane by bez svojho bohatstva Svetakov a Eliseeva nemohli realizovať projekty pre mentálne či inak znevýhodnené deti; na druhej strane by ich projekty neexistovali, ak by mali byť zdôvodnené výhradne logikou filantrokapitalizmu. Práca s ťažko znevýhodnenými deťmi nie je v súlade s orientáciou na vplyv a výsledky, merateľnosťou, poznaním trhu, vysokou výkonnosťou, efektivitou nákladov či finančným ziskom.

Všetci moji respondenti sa narodili v Sovietskom zväze, väčšinou za Brežneva. Sovietska výchova a vzdelanie sa pod ich identitu významne podpísali. Zavrhnutím svojej minulosti by do istej miery popreli vlastnú hodnotu. To vytvára isté napätie medzi tým, ako chápu svoju úlohu v systéme, a novou spoločenskou hierarchiou. Tento konflikt je zvlášť nápadný u Moskovicha, ktorý sa považuje za dieťa sovietskej spoločnosti, a Avdeeva, ktorý sa identifikuje s ideologickými konceptmi zo základov Sovietskeho zväzu. Hoci sa môže zdať, že moja analýza má s filantrokapitalizmom ako takým len málo spoločné, v zjednodušenej a miernejšej podobe má globálne paralely: keď najbohatší ľudia planéty hovoria o svojom úsilí o zmenu sveta a spojení sa s obyčajnými ľuďmi, čoraz väčšmi využívajú slovník tradične spätý so sociálnou orientáciou, niekedy dokonca s radikálnou ľavicou.[42]

Pochopiteľne, tieto snahy nemajú za cieľ akokoľvek narušiť status quo v distribúcii bohatstva. Nárast filantropických aktivít a najmä súčasná móda filantrokapitalizmu reflektujú moc súkromných peňazí a ich extrémnej koncentrácie. Tieto okolnosti ďalej posilňujú ich vplyv, najmä vo vzťahu k štátu. Tým sa zároveň vysvetľuje, prečo je medzi filantrokapitalistami a štátom také nízke napätie, ak nie priamo otvorená spolupráca. Platí to aj pre Rusko. Iste, niektorým boháčom sa nepozdáva myšlienka, že by im štátne úrady mali prideľovať projekty, avšak ak na hru pristúpia a dodržiavajú jej pravidlá, Rusko im ponúka bohaté príležitosti. V mnohých aspektoch tu zohráva kľúčovú úlohu práve spojenie sovietskej a filantrokapitalistickej ideológie. Táto fúzia tiež do veľkej miery tiež vystihuje novú ruskú vyššiu triedu a filantrokapitalistov z jej radov.

Preklad z angličtiny: Martin Makara

[1] Weber, Max, From Max Weber: Essays in Sociology. Translated and edited by Hans Heinrich Gerth and C. Wright Mills. London : Routledge, 1991, s. 271.

[2] Bourdieu, Pierre, Distinction: A Social Critique of the Judgment of Taste. London : Routledge and Paul Kegan, 1984.

[3] Schimpfössl, Elisabeth: Rich Russians: From Oligarchs to Bourgeoisie. New York : Oxford University Press, 2018, s. 83, 97.

[4] Kryshtanovskaia, Oľga: Anatomiia Rossiiskoi elity (Anatómia ruskej elity). Moskva: A. V., 2004, s. 341 – 342.

[5] Všetky údaje o majetku respondentov som čerpala z Forbes Russia.

[6] Starinskaia, Galina: „Vladel’tsy gruppy ‘Summa’ Ziiavudinu Magomedovu grozit do 30 let lisheniia svobody“ (Majiteľovi Summa Group, Ziiavudinovi Magomedovovi, hrozí až tridsať rokov väzenia). In: Vedomosti, 1. apríl 2018, dostupné online: www.vedomosti.ru/business/articles/2018/04/02/755524-ziyavudinu-magomedovu

[7] Scheidel, Walter: The Great Leveler: Violence and the History of Inequality from the Stone Age to the Twenty-First Century. Princeton, NJ : Princeton University Press, 2017, s. 222.

[8] Khodorova, Julia: Russia Giving: Research on Individual Giving in Russia. Moscow : Charity Aid Foundation Russia, 2014. A Skolkovo Center for Management: Issledovanie vladel’tsev kapitalov Rossii (Štúdia ruských držiteľov kapitálu). Moskva : Center for Management, Wealth, and Philanthropy, 2015, s. 78, 81.

[9] Hosking, Geoffrey: Trust: A History. Oxford: Oxford University Press, 2014.

[10] Dinello, Natalia: “Philanthropy in Russia and the United States: Elites and Philanthropy in Russia.” In: International Journal of Politics, Culture, and Society 12, č. 1: 109–33, 1998.

[11] Edwards, Michael: „Philanthrocapitalism: After the Goldrush“. In: openDemocracy, 20. marec 2008, dostupné online: https://www.opendemocracy.net/en/philanthrocapitalism_after_the_goldrush/

[12] Schimpfössl (pozn. 3.), s. 110.

[13] Khodorova (pozn. 8).

[14] Dinello (pozn. 10), s. 117 – 119.

[15] Kurilla, Ivan: „Civil Activism without NGOs: The Communist Party as a Civil Society Substitute“. In: Demokratizatsiya: The Journal of Post-Soviet Democratization, roč. 10, č. 3, 2002, s. 392 – 400.

[16] Fitzpatrick, Sheila: On Stalin’s Team: The Years of Living Dangerously in Soviet Politics. Princeton, NJ: Princeton University Press, 2015.

[17] Dinello (pozn. 10), s. 115.

[18] Gambrell, Jamey: „Philanthropy in Russia: New Money under Pressure“. In: Carnegie Reporter 3, č. 1, 2004, dostupné online: www.carnegie.org/reporter/09/philanthropy/index.html

[19] Khodorova (pozn. 8).

[20] Coutts: Million Dollar Donors Report 2014. Dostupné online: philanthropy.coutts.com/en/reports/2014/russia/findings.html

[21] Livshin, Alexander a Richard Weitz: „Civil Society and Philanthropy under Putin“. In: International Journal of Not-for-Profit Law roč. 8, č. 3, 2006, s. 7 – 12.

[22] Dzutsati, Valery: „Kremlin Pushes Dagestani Billionaires to Invest in Dagestan“. In: Eurasia Daily Monitor, roč. 11, č. 115, 2014. Dostupné online: jamestown.org/program/kremlin-pushes-dagestani-billionaires-to-invest-in-dagestan-2

[23] Coutts (pozn. 20).

[24] Livshin a Weitz (pozn. 21); Khodorova (pozn. 8), s. 19; Skolkovo (pozn. 7), s. 78, 81, 83.

[25] Coutts (pozn. 20).

[26] Robertson, Graeme B.: „Managing Society: Protest, Civil Society, and Regime in Putin’s Russia“. In: Slavic Review, roč. 68, č. 3, 2009, s. 528 – 547.

[27] Freeland, Chrystia: Plutocrats: The Rise of the New Global Super-Rich. London : Penguin, 2013, s. 73–  74.

Lloyd, Theresa: Why Rich People Give. London: Association of Charitable Foundations, 2004, s. 55.

[28] Coutts (pozn. 20).

[29] Blackwell, W. L.: Russian Economic Development from Peter the Great to Stalin. New York : Watts, 1974.

[30] Schimpfössl (pozn. 3), s. 106.

[31] Simmel, Georg: „Exkurs über den Adel“ (Exkurz k šľachte). In: Soziologie: Untersuchungen über die Formen der Vergesellschaftung (Sociológia: Štúdie o formách socializácie). Frankfurt: Suhrkamp, 1992, s. 816 – 831; s. 820.

[32] Ostrower, Francie: Why the Wealthy Give: The Culture of Elite Philanthropy. Princeton, NJ : Princeton University Press, 1995, s. 36.

[33] Mauss, Marcel: The Gift: The Form and Reason for Exchange in Archaic Societies. London : Routledge Classics, 2002.

[34] Schimpfössl (pozn. 3), s. 150.

[35] Scheidel (pozn. 7), s. 222; Therborn, Goran: The Killing Fields of Inequality. Cambridge: Polity, 2013, s. 8.

[36] Keating, Giles, Michael O’Sullivan, Anthony Shorrocks, James B. Davies, Rodrigo Llubera a Antonios Koutsoukis: Global Wealth Report 2013. Zurich : Credit Suisse, 2013, s. 53.

[37] Pirani, Simon: Change in Putin’s Russia: Power, Money, and People. London: Pluto, 2010, s. 10; Tikhonova, Natalya E. a Svetlana V. Mareeva: „Poverty in Contemporary Russian Society: Formation of a New Periphery“, in: Russian Politics, roč. 1, č. 2, 2016, s. 159 – 183;  s. 162.

[38] „200 Bogateishchikh biznesmenov Rossii 2017“ (200 najbohatších podnikateľov Ruska v roku 2017). In: Forbes Russia, 20. apríl 2017, dostupné online: www.forbes.ru/rating/342579–200-bogateyshih-biznesmenov-rossii-2017

[39] Edwards (pozn. 11).

[40] McGoey, Linsey: „Philanthrocapitalism and Its Critics“. In: Poetics, roč. 40, č. 2, 2012, s. 185 – 199; s. 194.

[41] Domrin, Alexander N.: „Ten Years Later: Society, ‘Civil Society,’ and the Russian State“. In: Russian Review, roč. 62, č. 2, 2003, s. 193 – 211; Uhlin, Anders: Post-Soviet Civil Society: Democratisation in Russia and the Baltic States. London : Routledge, 2006, s. 163.

[42] „The Forbes 400 Summit: Bill Gates, Warren Buffett, and the Greatest Roundtable of All Time“. In: Forbes, 8. október 2012, dostupné online: www.forbes.com/sites/randalllane/2012/09/18/the-forbes-400-summit-bill-gates-warren-buffett-and-the-greatest-roundtable-of-all-time/

Ilustrace: Dorota Brázdovičová

Artalk Revue: Komunity / editorka: Ivana Rumanová, 2021.

PDF ke stažení ve slovenské i anglické verzi.