Dobre mierená kritika neodrádza, ale povzbudzuje

Keď do radov Kultúrnych odborov pred vyše rokom prišla ponuka využiť priestory v Galérii Jána Koniarka v Trnave na projekt podľa vlastnej potreby a gusta, začali sme pomyselne listovať katalógom možností. Je potrebné pripraviť kurátorský projekt o odborových hnutiach v umení a kultúre minulosti a prítomnosti? Máme v depozitároch a portfóliách vyhľadávať umelecké diela o práci a odborárstve? Máme si v galérii založiť zdieľanú kanceláriu, chodiť sem pracovať, piť kávu, rozprávať sa, vymýšľať, leňošiť? Alebo máme ponúknuť priestor trnavskému umelectvu, ktoré si nemôže dovoliť platiť sklad, aby si tu mohli na pár mesiacov zadarmo uskladniť diela? 

Tieto i mnohé ďalšie možnosti, ktoré sme rozoberali, sa nám po bližšom skúmaní javili jalové či nudné, nerealizovateľné v čase, ktorý sme mali k dispozícii, skvelé v prípade, že by sme mali trojnásobný rozpočet, formálne či koncepčne okukané alebo ťažko komunikovateľné. Začali sme sa teda samých seba pýtať, aké sú vlastne potreby našej odborovej organizácie? Na akých princípoch nám v KO! záleží? Jednou zo základných potrieb sa ukázal byť priestor, v ktorom by sme sa mohli stretávať, zdieľať vedomosti a skúsenosti, vymýšľať scenáre budúcnosti práce, ponosovať sa, vymieňať si radosti a starosti. Rozhodli sme sa teda vytvoriť v GJK dočasný priestor, ktorý by tieto potreby odrážal a zároveň k ich napĺňaniu sám podnecoval. 

Dôležitým faktorom pre nás bolo aj zdieľanie zdrojov a podpora členskej základne, ktoré sú priamo v DNA Kultúrnych odborov. Kľúčovú časť rozpočtu na výstavu sme strategicky vyčlenili na honoráre a náklady na verejný program, ktorý by prekérnu arénu oživoval témami, ktoré samotné členstvo v menších kruhoch rieši medzi sebou. Do členskej základne KO! sme rozposlali výzvu o prihlásenie programu akéhokoľvek typu (workshopov, umeleckých intervencií, performancií, debát, a pod.). Ponúkli sme finančné a produkčné zázemie, ktoré pozvanie od GJK prinášalo, na podporu kolektívneho organizovania, ktoré inak naše členstvo robí inde a zadarmo.

Chceli sme vytvoriť miesto, ktoré sa bude môcť slobodne vyvíjať a napĺňať záujmy a potreby, ale aj možnosti a kapacity svojho užívateľstva. Dúfali sme, že ponúknutím sa verejnosti ožije, že diváctvo, kolegyne a kolegovia z KO! či z celého kultúrneho sektora si nájdu spôsoby, ako ho voľne využívať. Napríklad aj prázdne obaly od vypitých energeťákov sme nechceli vnímať len ako odpad, ale aj ako kreatívny nástroj či „sochársky materiál“. Preto sme do priestoru nedali smetný kôš, zvedavé, ako si s hromadiacimi sa plechovkami diváctvo poradí. Od začiatku sme si boli vedomé toho, že predstava aktivovaného živého priestoru sa môže, ale aj nemusí naplniť.

Mnohé z našich obáv vo svojom texte zverejnenom pod názvom Komu slúži výstavný projekt kultúrnych odborov? veľmi trefne formuluje Michaela Kučová. Jednou z nich bola práve otázna funkcia priestoru mimo prebiehajúci program. Ukázalo sa, že namiesto toho, aby bolo toto prostredie angažujúce a pozývajúce, viedlo skôr k zmäteniu divácta – čo je toto za klubovňu a ako ju mám využívať? Alebo to je výstava? Na čo sa to vlastne dívam? Ako píše Kučová: „...mimo konania programu však priestor neposkytuje výraznejšie podnety pre návštevníctvo. Problémom nie je, že sa „nič nevystavuje“, ale otázna je funkčnosť takejto „klubovne“. Vtipné využitie prepraviek totiž nevytvára podmienky pre pohodlný odpočinok ani pocit príjemného útočiska.“ Je zjavné, že využiteľnosť dočasnej arény sa nám nepodarilo dostatočne zaktivovať, a jej plný potenciál prepadol škárou medzi povahou galerijného priestoru a našou fyzickou inštaláciou

Druhou líniou autorkinej kritiky je zmätené a neskoré zverejňovanie programu. Môžeme s autorkou len súhlasiť. Ak priestor nestojí iba sám na sebe, ale práve na tom, ako sa môže a má používať, nedostatočná informovanosť o jeho možnom využití či prebiehajúcom programe nutne vytvára bariéru medzi tými „ktorí/é sa o tom dozvedeli“, a tými, „ktorí/é by sa o tom chceli dozvedieť, ale nemali odkiaľ“. 

Michaelino konštatovanie, že „...namiesto platformy pre vzájomné posilnenie je sama skôr ilustráciou problematických javov kultúrnej prevádzky poznačenej obmedzenými zdrojmi, žonglovaním s časom a nekonzistentnou komunikáciou“ tak formuluje paradoxný nárok, ktorý si na seba opakovane kladieme – robiť vynikajúce projekty o nevyhovujúcich podmienkach, v nevyhovujúcich podmienkach. Preto výsledný stav nepovažujeme za zlyhanie, ale za odraz podmienok, v ktorých pracujeme a ktoré sa v rámci KO! snažíme zmeniť. Podobne ako v Parku kultúry a povzdychu, niekedy sa nám to darí viac, inokedy menej. 

Jedným z bodov Michaelinej kritiky, s ktorým sa však nevieme stotožniť, je jej tvrdenie, že „zámer kolektívneho budovania počas vernisáže celkom nevyšiel“. Tí a tie, ktoré sme tam boli a spoločne vláčili debničky či vešali stuhy si pamätáme radostný večer plný nadšenej skupinovej aktivity, do ktorej sa zapojilo aj diváctvo, ktoré inak na vernisážach nezúčastnene postáva a hľadá témy na rozhovor. Napríklad o tom, aké nanič máme v našom odvetví pracovné podmienky. 

Na záver sa chceme poďakovať Michaele Kučovej za jej jasne formulované pochybnosti. Nie je samozrejmé – najmä nie v kontexte takmer nejestvujúcej slovenskej výtvarnej kritiky – že trefne pomenúva nedostatky, ktoré vidí a motivuje k posunu. Už v týchto dňoch sa preto môžete v Parku kultúry a povzdychu stretnúť s Knihou prianí a povzdychov, ktorú navrhla. Napíšte nám do nej vaše frustrácie, priania ako by to bolo lepšie, alebo sa len tak, od srdca, vysťažujte. Za vaše reflexie vopred ďakujeme, a tešíme sa na stretnutie so všetkými v nadchádzajúcom – poslednom – týždni projektu, na jednej zo spoločných debát, workshope či koncertoch. 

Zuzana Jakalová, Eliška Mazalanová, Veronika Němcová, LuciaTkáčová