Komu slúži výstavný projekt Kultúrnych odborov?

Kultúrne odbory vznikli v apríli 2024 uprostred vyčíňania Ministerstva kultúry SR a formovania platformy Otvorená Kultúra!. V skutočnosti sú však výsledkom dlhodobých kuloárnych konverzácií o možnostiach kolektívneho organizovania sa a vytvárania lepšieho pracovného prostredia. Dnes reflektujú aj aktuálnu situáciu (napríklad vzdelávaním v pracovnom práve), no predovšetkým sa sústredia na hľadanie možností naplnenia dlhodobých potrieb pracujúcich v kultúre, nie sanáciu krízy a obnovu stavu pred ministerskou deštrukciou.

Dosiaľ najvýraznejším počinom vo verejnom pôsobení Kultúrnych odborov je práve projekt Park kultúry a povzdychu v kurátorskej koncepcii Zuzany Jakalovej a Elišky Mazalanovej. Jeho zámerom je stimulovať v kultúrnom pracovníctve vzájomnú podporu a starostlivosť, vzdelávanie sa a motiváciu pre spoločné úsilie o zlepšenie pracovných podmienok, čo je inšpirované robotníckymi klubmi aj osvetovými feministickými skupinami. Od decembra 2025 do konca februára 2026 preto Kultúrne odbory pozývajú do trnavskej Galérie Jána Koniarka na umelecké intervencie a diskusné podujatia. Kým umelecká zložka sa vzťahuje skôr na problematiku pracujúcich tiel túžiacich po oddychu, diskusie možno považovať za miesto oných kritických povzdychov.

Otvárať pálčivé témy

V tomto prípade nie je úplne presné hovoriť o výstave – v priestoroch galérie sa nachádza predovšetkým štruktúra vytvorená z nápojových prepraviek a farebných stúh, ktorá je platformou pre spomínané podujatia v duchu rôznych trendových komunitných prístreškov (hoci v tomto prípade zámer kolektívneho budovania počas vernisáže celkom nevyšiel). Prepravky sú naplnené plechovkami energetických nápojov, ktoré možno využiť na okamžité „uhasenie“ svojho vyčerpania, pričom jeho komplexnejším riešeniam sa venuje diskusný a umelecký program. V priestore sú rozmiestnené materiály s plánovanými akciami, informáciami o projekte a o Kultúrnych odboroch, vrátane prihlášok pre členstvo.

V decembri sa tu konala performancia Home Office Dry Dream Martina Kosorina, Celestíny Minichovej a Martina Toldyho, v januári ich nasledovala Jelisaveta Rapaić s pop-up kaderníctvom WeAreOpen, v ktorom skúma terapeutickú funkciu nového účesu podmienenú výmenou za iné tovary a služby. Plánovaná je ešte spoločná tvorba kolektívneho tela počas workshopu 3D skenovania s Paulou Malinowskou a tlačený program odkazuje aj na projekt Hologram umelkyne Cassie Thornton. Ten predstavuje model vzájomnej starostlivosti štrukturujúci vzťahy štyroch ľudí tak, aby „hologramu“ bola jednou osobou poskytovaná podpora pre psychické zdravie, druhou pre fyzické a treťou pre sociálne.

Od januára tiež prebiehajú diskusie, pričom prvou z nich bola debata o význame odborového organizovania. Na ňu nadväzujú podujatia zamerané na jednotlivé odvetvia kultúry – umeleckú kritiku, divadlo, ilustráciu, architektúru a hudbu. Zástupkyne a zástupcovia týchto oblastí počas nich reflektujú špecifiká svojej práce a problémy, s ktorými sa stretávajú. Napríklad diskusiu zameranú na oblasť umeleckej kritiky moderátor Omar Mirza otvoril prezentáciou medzinárodného výskumu AICA o pracovných podmienkach umeleckej kritiky a následne spolu s Michaelou Mojžišovou a Petrom Megyešim hovorili aj o meniacom sa postavení kritiky a svojej motivácii ju písať. Podujatie zamerané na ilustráciu v rozhovore Lucie Žatkuliakovej s Danielou Olejníkovou, Jozefom Gľabom a Simonou Smatana tiež pomenovávalo meniace sa prostredie a konkrétne pracovné podmienky, no aj potrebu vyššej informovanosti o svojich právach (týkajúcich sa napríklad práceneschopnosti či rodičovstva) i vzájomného delenia sa o dobrú prax.

Uvoľnite sa, prosím

Okrem cenných príležitostí na stretnutia a debaty však Park kultúry a povzdychu celkom nenapĺňa svoj potenciál. Samotná centrálna štruktúra je vo svojej vitálnej farebnosti síce vizuálne atraktívna, mimo konania programu však priestor neposkytuje výraznejšie podnety pre návštevníctvo. Problémom nie je, že sa „nič nevystavuje“, ale otázna je funkčnosť takejto „klubovne“. Vtipné využitie prepraviek totiž nevytvára podmienky pre pohodlný odpočinok ani pocit príjemného útočiska. (Pozvanie na spočinutie v nehostinných podmienkach tak aspoň vystihuje neustály podprahový stres prekarizovaného pracovníctva.) Zároveň nie je jasné, akú rolu okrem krátkeho posedenia by priestor mal plniť, ak v ňom práve neprebieha podujatie, a ako v ňom nachádzať avizovanú podporu, učenie sa či rozvoj imaginácie. Predsa aj „pasívna“ návšteva by okrem prihlášok do odborov mohla byť obohatená poskytnutím ďalších zdrojov a aktivít vrátane zmieneného Hologramu či hoc aj návštevnou knihou „povzdychov“. Nenájdeme tu však ani kôš na odhodenie plechoviek po občerstvení sa ponúkaným energeťákom.

Samotné diskusie sú nadôvažok vedené klasicky, bez kreatívnejšej facilitácie, ktorá by podporovala kolektívnu angažovanosť a aktívne budovala solidaritu. Okrem plánovaného 3D skenovania návštevníctvo nie je zapojené do spolutvorby či prisvojenia si priestoru a tém, ktoré otvára. Možnosti na rozšírenie a sieťovanie sú pritom bohaté: v galérii sa zároveň koná výstava Ceny Oskára Čepana, ktorá v minulosti spontánne prinášala vášnivé diskusie o postavení umelectva a podmienkach tvorby – tento potenciál na spoluprácu však zostal nevyužitý. A len o pár ulíc ďalej sídli napríklad Kubík nápadov či Kreatívne centrum Trnava, ktoré mohli priniesť vlastné skúsenosti s komunitným organizovaním, živobytím v kultúre či aspoň čitateľský klub.

Je menej viac?

Ako kľúčový pre začínajúce odbory pritom vnímam komunikačný rozmer ich pôsobenia. A ten je v tomto prípade nielen vo vzťahu k nedostatočnej participatívnosti programu rozpačitý. Práve výstava s pestrým programom mohla byť skvelou príležitosťou na búranie predsudkov (či už voči odborom, alebo samotnej práci v kultúre) a získavanie nových spojenectiev i členstva. Hoci výstava ešte prebieha, som v tomto ohľade skeptická – komunikácia Parku kultúry a povzdychu totiž pôsobí, akoby o účasť odbornej či laickej verejnosti vlastne ani nemala záujem. Informácie o jeho hlavnej zložke – teda program performancií a diskusií – boli ešte mesiac po otvorení výstavy dostupné len priamo v galérii formou tlačených zinov. Od tohto pôvodného plánu sa napokon menili termíny aj zamerania niektorých udalostí, no žiadny z online informačných kanálov (teda ani web, ani sociálne siete odborov a galérie) dodnes neobsahuje informácie ku všetkým aktivitám. Ak je potrebné po dianí v Parku kultúry a povzdychu pátrať, pre koho je potom pripravovaný, kto ho má využívať a ako?

Viem si domyslieť, že samotný projekt vznikal v prekarizovaných podmienkach a s poddimenzovanými zdrojmi. Vždy je ľahké ex post komentovať, čo všetko sa mohlo a malo robiť inak a lepšie. No napriek tomu, že nechcem demotivovať samotný organizačný tím ani potenciálne návštevníctvo galérie, sama sa po opakovanej návšteve neviem zbaviť pocitu nesúladu. V detailoch dramaturgie, architektúry aj komunikácie mi chýbajú presne tie kvality, ktoré sú tak výstižne sformulované na pestrofarebných tlačovinách. Realizácia výstavného projektu v galérii sa mi tak napokon pre Kultúrne odbory vidí kontraproduktívna. Chvályhodná snaha tematizovať pracovné podmienky v kultúre mohla byť naplnená formou udalostí hosťujúcich v akomkoľvek kultúrnom priestore, hoc aj putujúc po Slovensku. Ambícia podporiť ju sporadickými umeleckými intervenciami či vytvárať akýsi dočasný klub zrejme presiahla aktuálne kapacity Kultúrnych odborov a priniesla rozpačitý výsledok – namiesto platformy pre vzájomné posilnenie je sama skôr ilustráciou problematických javov kultúrnej prevádzky poznačenej obmedzenými zdrojmi, žonglovaním s časom a nekonzistentnou komunikáciou.

---

Zuzana Ferusová, Martin Kosorin, Martina Kotláriková, Veronika Krejčová, Martin Makara, Paula Malinowska, Celestína Minichová, Omar Mirza, Jakub Molnár, Jelisaveta Rapaić, Ivana Rumanová, SZČO & Dohodárka, Martin Toldy, Martin Zaiček, Lucia Žatkuliaková, ďalšie členky a členovia Kultúrnych odborov a pozvané hosťovstvo / Park kultúry a povzdychu / kurátorky: Zuzana Jakalová, Eliška Mazalanová / Galéria Jána Koniarka v Trnave / 12.12. 2025 – 28. 2. 2026

Foto: Galéria Jána Koniarka v Trnave, Andrej Balco