Emancipácia vecí

Every Other Thing je názov výstavy, ktorú kurátorsky pripravila Borbála Szalai pre galériu Krokus. Autori sú na nej prezentovaní rôznymi  formami a druhmi médií a spoločne by sme ich vedeli zaradiť do jednej kategórie – všetko ostatné, čo asi predstavuje úplne všetko. Avšak vystavené exponáty majú  niečo spoločné a to je ich tajomstvo, ich vnútorná magická sila. Tú, ako aj celú výstavu, reflektuje Erik Vilím, pričom za kľúč k čítaniu celej výstavy považuje video od americkej autorky Lindsay Lawson.

Emancipácia vecí

Ústredným hýbateľom deja videoartového diela Lindsay Lawson, ktoré prezentuje bratislavská galéria Krokus na výstave Every Other Thing je rozpolený kameň, ktorého vnútorné vrstvy evokujú ľudský úsmev.[1] Tento usmievajúci sa kameň je pridaný používateľom guitarpickman.com do aukcie na eBay. Kameň je automaticky zaradený do podkategórie „Other“, ktorá sa na spomínanej stránke nachádza pod štítkom „Everything Else“. Kategórie sú vo videu metaforicky zastúpené chodbou plnou dverí, ktoré sa pri vstupe rozpúšťajú, aby tak manifestovali tekutosť webového prostredia. Guitarpickman.com stanoví vyvolávaciu cenu na 10.000 $ a pridá nasledovný popis tejto komodity – „One sexy smiling rock, it's a gold apple diamond ooak Box shape Very Rare“. Profil položky je neustále aktualizovaný, pribúdajú fotografie, informácie, atď. Webové prostredie tak podporuje akýsi „hlas“ tohto objektu, umožňuje jeho zvláštne pôsobenie na diaľku skrz hladký povrch tabletu. Usmievajúci sa kameň začne v priebehu času zapĺňať Watch List mnohých užívateľov, medzi ktorými je aj ľudská protagonistka nášho príbehu. V úvode sa ako diváci dozvedáme o jej výskumnom mapovaní trhových mechanizmov eBay-u. Dištancia výskumníčky od jej predmetu výskumu sa postupne vytráca a aktérka prepadne obsedantnej túžbe vlastniť daný kameň, ktorú poháňa iracionálna sila samotnej veci.

Maďarská kurátorka Borbála Szalai pripravila pre bratislavskú galériu skupinovú výstavu Every Other Thing s medzinárodným zastúpením umelcov a umelkýň z rôznych krajín, pričom ťažiskom výberu diel bola objektová produkcia. V úvode načrtnuté dielo intemediálnej americkej autorky, pôsobiacej v Berlíne, otvára túto expozíciu, čím funkčne slúži ako akýsi „starting-point“. Z tohto dôvodu si ho zvolím ako východisko pre moje uvažovanie o kurátorskej koncepcii Borbály Szalai, pričom sa zameriam na prienik vystavených diel so súčasným myslením.

Naratívne video spomínanej autorky rozvíja na širšej dejovej ploche (viac ako 42 min.) mnoho tém, jednou  z nich je aj zmena vnímania vzťahu ľudského a mimo-ľudského sveta. Ľudský protagonista v diele Usmievajúci sa kameň (2016) stráca odstup a kontrolu nad predmetom svojho záujmu, objekt získava v ich vzťahu dominantnú rolu, podporenú trhovými mechanizmami a marketingovými stratégiami digitálneho prostredia. Mysliaci subjekt, ktorého osvietenstvo postavilo v minulosti do stredu univerza, tu tak podlieha objektu mimo seba samého, je ním ovládaný. Narušenie dôvery v subjekt je zreteľný aj na inom mieste príbehu, ktorý sa dotýka jazyka. Kategória Everything Else – obsahujúca ďalšie kategórie, pod ktorými si môžeme predstaviť čokoľvek − napokon demonštruje zlyhávanie našich jazykových reprezentácií a kategórií, ktoré na eBay čelia absolútnej rôznorodosti spotrebného tovaru. Skeptický pohľad na privilegovanosť mysliaceho človeka a jeho nástrojov uchopovania sveta je príznačný pre mnohé súčasné filozofické prúdy, napríklad pre špekulatívny realizmus či objektovo orientovanú ontológiu. Predstavitelia zmieňovaných filozofických prúdov − napriek tomu, že netvoria určitý myšlienkovo súdržný celok − sa stretávajú v kritike predstavy reality ako plastického nesformovaného povrchu (objekt), ktorý čaká na nás ľudí (subjekt), aby ho popísali svojimi významami a konceptmi.[2]

Svet je tak iba plocha, formovaná štruktúrami nášho myslenia, ktoré je nadradené všetkému ostatnému. Jednou z odpovedí tejto kritiky je potreba zrovnoprávnenia ľudského a mimo-ľudského sveta. Jane Bennettová, na ktorej myšlienky odkazuje aj text kurátorky Borbály Szalai, napríklad navrhuje vzťah medzi osobami a neživými objektami čítať v horizontálnej juxtapozícii a dodáva, že takýto pohľad môže viesť „k ekologickejšiemu vnímaniu sveta“.[3]

Bennettová sa tak v texte Síla věcí venuje aktívnej role mimo-ľudských aktérov vo vzťahu k nám. Podľa nej sa nám energická vitalita vecí odkrýva prostredníctvom našej pripravenosti participovať, alebo inak povedané, vďaka našej otvorenosti vnímania vecí stojacich mimo nás. Toto "naladenie sa" na vitalitu mimo-ľudských vecí je vlastné nie len vystavujúcim, ale aj dielam samotným. [4]

Protagonistka videa Usmievajúci sa kameň (2016) sa tak necháva vábiť magnetickou charizmou zvláštneho kameňa. Dielo Busta (2018) Jaroslava Kyšu pozostáva zo sochy ľudskej tváre, po ktorej obieha kovová gulička. Pomalá deštruktívna sila guličky zanecháva na hlave stopu v podobe stále intenzívnejšej kresby. Gulička, ako nenápadný neživý objekt, zároveň neustále uniká pohľadu pasívneho človeka (busta); je ako tekutá myšlienka, ktorú nemôžeme uchopiť pevnými rámcami nášho myslenia. Pedro Barateiro vo svojom reflexívnom diele The Current Situation (2015) porovnáva ekonomické (demonštrácia proti úsporným opatreniam pred portugalským parlamentom) a prírodné (infikovanie paliem morom, ktoré musia byť následne vyrúbané) udalosti. Komparáciou rôznych prípadov vysvetľuje, ako abstraktné systémy neskorého kapitalizmu kopírujú prírodný chaos. Jeho video je tak výborným príkladom, ako môže viesť vyššie spomínané horizontálne vnímanie vecí k hlbšiemu pochopeniu aktuálnej situácie. Barbora Zentková a Julia Gryboś nechali taktiež prehovoriť prírodných aktérov. Efemérnou a procesuálnou intervenciou personifikujú galerijný priestor. Do podlahy galérie vložili ručne vyrobené papiere z rôznych organických materiálov a toxických rastlín. Galéria je tak počas trvania výstavy doslova toxicky infikovaná mimo-ľudským elementom. Autorská dvojica tak, podobne ako Pedro Barateiro, poukazuje na deštruktívnu silu prírody. Nicolás Lamas necháva objekty pôsobiť vo vzájomných interakciách, prostredníctvom ktorých sa odhaľuje ich materiálna podstata. V diele Synkretizmus (2016) dáva do juxtapozície voodoo objekt pozostávajúci z kostí a vlasov a LED obrazovku, čím tieto predmety oslobodzuje od ich pôvodnej funkcie. Magické pôsobenie týchto dvoch objektov je podmienené zlúčením rôznorodých chemických prvkov (napríklad kremík je obsiahnutý v Led Diódach, kostiach aj vlasoch). Roman Štětina v diele Adorama (2016 – 2015) pracuje s testovacími fotoaparátmi a kamerami, ktoré sú v obchodoch určené na pritiahnutie našej pozornosti a ponecháva ich vo vzájomnej komunikácii. Sári Ember vytvára formálne antropomorfizované objekty, ktoré „ulahodia“ najmä oku. Osobne som sa však pri pohľade na jej práce nemohol zbaviť pocitu, že sa v poslednom čase použitie mramoru stalo akousi manierou.

Už nejakú dobu sme svedkami toho, ako sa filozofické myslenie opäť stretáva s umením. Súčasná filozofia nachádza schopnosti empatie a citlivosti, ktoré sú vlastné umeleckej komunite, často absentujúce v akademickom prostredí. Spomínaný prienik ilustruje (v pozitívnom zmysle tohto slova) výstava Every Other Thing čistou a koncepčne súdržnou inštaláciou. Spoločným menovateľom tak nie je formálno-jazyková stránka diel či konkrétne rámcovaná téma, ale skôr spôsob nahliadania na svet, ktorý tak tvorí onú križovatku umenia so súčasným myslením.

Aktuálna expozícia v galérii tak prináša do prostredia slovenskej umeleckej scény nie len kvalitné umelecké diela medzinárodne etablovaných autorov, ale aj aktuálny diskurz, ktorý je pre našu lokálnu scénu skôr menej známy. V slovenskom prostredí doposiaľ nebola realizovaná výstava, ktorá by komplexnejšie pracovala s týmto spôsobom myslenia. Every Other Thing by tak mohol čakať podobný osud ako výstavu kolektívu APART, Možnosti uchovávania, ktorá taktiež čerpala zo súčasného progresívneho myslenia (ruský kozmizmus, posthumanizmus, akceleracionalizmus a xenofeminizmus). Projekt kolektívu tak čelil nepochopeniu laickou a možno aj odbornou verejnosťou. V takýchto prípadoch sa zdá byť ako vhodný edukačne zameraný sprievodný programom v podobe prednášky či komentovanej prehliadky. Napriek tomu je potrebné projekt galérie Krokus vyzdvihnúť. Modely hosťovania zahraničného kurátora s medzinárodne koncipovaným projektom nie sú u nás časté, a ak sa objavia, sú skôr záležitosťou súkromných galérií či nezávislých iniciatív. Slovenská umelecká scéna, ktorej je často vyčítaná istá uzavretosť, by potrebovala projekty takéhoto typu. Aj preto predstavuje táto výstava to najlepšie, čo bolo túto sezónu realizované.

[1] V tomto kontexte by bol vhodne použiteľný aj pojem "aktant" Bruna Latoura. "Aktant" označuje mimo-ľudskú entitu, ktorá je zdrojom konania, alebo činnosti vylučujúcej akúkoľvek ľudskú motiváciu.

[2] Parafrázované podľa: Timothy Morton, Charisma and Causality, 2015, link.

[3] Jane Bennetová, Síla věcí, in: Václav Janoščík – LukášLikavčan – Jiří Růžička, Mysl v terénu. Filozofický realizmus v 21. století, Praha 2017.

[4] Slovo Ladenie (tunning) používa aj Timothy Morton v jeho texte Před objektem. Viac: Timothy Morton, Před objektem, in: Václav Janoščík (ed.), Objekt, Praha 2015.

Pedro Barateiro, Sári Ember, Jaroslav Kyša, Nicolás Lamas, Lindsay Lawson, Roman Štětina, Barbora Zentková a Julia Gryboś / Every Other Thing / kurátorka: Borbála Szalai / Galéria Krokus / Bratislava / 8. 6. – 21. 7. 2018

Foto: Ján Kekeli