François Roche: Bájka* o víruse a tom-boy

Tretím hosťujúcim pedagógom Vysokej školy výtvarných umení bol v uplynulom semestri francúzsky architekt François Roche. Pri tejto príležitosti s ním Monika Mitášová pripravila rozhovor. Spoločne sa bavili o súčasnej nielen francúzskej filozofii, napríklad aj o tom, prečo odmieta špekulatívny realizmus, do akej miery sú roboty a stroje našou súčasťou, ale aj o tom, čo znamená byť architektom v postkapitalistickej dobe.

François Roche: Bájka* o víruse a tom-boy¹

monika mitášová: Počas diskusie s vašimi študentami a publikom v bratislavskej Galérii Medium ste spomenuli, že vám chýba váš priateľ robot.

françois roche: Áno.

mm: Ako chápete svoju spoluprácu s robotickými systémami, s robotmi?

fr: Ak hovoríme o Simondonovi, o Foucaultovi, o Deleuzovi a stroji túžby alebo o sociálnom stroji Foucaulta – vlastne hovoríme o všetkých legendách od Golema po Frankensteina – o faustovskom pokušení ľudstva rozšíriť svoju silu pomocou stroja, tak ako Sloterdijk popisoval prvú strojovú techniku: hodiť tvrdým kameňom a zabiť zviera, štiepiť pazúrik a ostrím tohto odštepu rezať mäso zvieraťa a skonzumovať ho pomocou nášho tráviaceho kyselino-neuronálneho stroja, atď. Aká je teda korelácia so strojom: my všetci sme už konštituovaní vitalizmom a mechanizmami: organickými, neurobiologickými strojmi a audiovizuálnymi stimulátormi mozgu² (mind machines).

Nedá mi necitovať a neparafrázovať tu Antonia Negriho: „rozpoznávame (…) omyl v postulovaní ontologického rozdielu a dokonca aj opozície medzi ľudským životom a strojmi. (…) Náš intelektuálny ani telesný vývoj nemožno oddeliť od vytvorenia strojov, ktoré sú našej mysli i nášmu telu vnútorné a vonkajšie. Stroje ľudskú skutočnosť utvárajú a sú ňou utvárané.“³ Považujeme stroje za extenzie seba samých a pomocou ich systémových diagramov popisujeme simultánne systém ovládania/riadenia, operatívne mody výroby (fabrikácie), naratívne stratégie, aj silu, ktorá je strojom vlastná [popisujúc ich] tak, že pritom destabilizujeme-vymazávame-ignorujeme minulé usporiadanie línií našich vzájomných vzťahov, práce a našich spolu-závislostí (co-dependences).

Dúfam, že potenciál strojov znovu sa prispôsobovať (re-agencement) je schopný utvárať nespojité modely s ruptúrami aj haptické procesy aj heuristické náhody a riziká na základe ľudských a environmentálnych vstupov vedúcich k výstupom: k procesom ako arte-faktom (arte-facts) na základe emergentnej logiky… Veľmi, veľmi ďaleko od pokušenia kontrolovať/riadiť, teda aj od pozície architekta, ktorý zhora nadol – ako deus ex machina – používa s vlastným sebauspokojením technológie ako stratégie diktátorských režimov a zneužitia moci, ako nejakí nadľudia (Ubermeneschen) vo faustovskej, patetickej ľudskej patológii.

Ale nie sme až takí naivní: stroje boli aj zbraňami post-kapitalistických kapitánov nemateriálneho priemyslu, v ktorom malé množstvá informácií, odosielané automatickými programami (cookie bots⁴), a roboti (robots) 20. storočia sú vlastne textilnými strojmi 19. storočia, zabezpečujúce zhromažďovanie zdrojov, zisk a akúkoľvek manipuláciu s Dátami (od personálnych po tie logistické).

V stratégii hnutia workerismu, operaismo,⁵ architekt nevyhnutne čelí tejto novej babylonskej veži, prekonáva aj zahŕňa jej cudzotu (de-alienate), konkrétne vtedy, keď sa robot, [programovací] jazyk, výpočtové operácie, senzory,… stávajú dostupné malej nike v procesoch produkcie. Keď význam (meaning) a prostriedky (means) tu nie sú iba pre MIT alebo Elona Muska a ich propagandu optimalizácie, expertízy, augmentovanej sily a moci a post-stupídneho človeka, ktorý je „lobotomizovaný“, aby sa stal sluhom ich vlastného rozvoja a ilúzie dominancie.

mm: Kedy a ako ste sa začali zaujímať o počítače?

fr: Patrím ku generácii prechodu od analógového k digitálnemu a usilujem sa byť utečencom (fugitive) z nich oboch, čím mám na mysli prácu, sťahovanie sa a lásku v puklinách obidvoch týchto systémov. A ako niekto iný (some other), som inkarnáciou tohto prechodu z 20. do 21. storočia – milénia, kedy [počítačová] revolúcia a evolúcia, ako viete, začínala ako demokratická vízia v garáži, prvým prehliadačom Altavista v roku 1995. Začala s open sourcom, zdieľanými platformami prístupu a sedimentami databáz: novými vrstvami a novou plošinou (plateau) generujúcou poznanie a aparát poznania od webovej stránky, blobu, výmeny, diskusie,… ľudského aktivizmu a zvedavosti a údivu pre zvedavcov v údive (curiousities for curiousers).

A teraz, veď viete… Je zbytočné, či neskoro sťažovať sa… Zvrátilo sa to na logiku obchodu, ktorý sa mazná a láska, bytie je v slepom bode, kde je najkrehkejšie. Egoizmus za 30 strieborných mincí.⁶

Takže sme sa kolektívne utopili v idiokracii. Po revolúcii, po 21 rokoch inovácie, čelíme nekróze či skleróze, dohľadu/ovládaniu, puritanizmu a koncentrácii moci, dát, zdrojov… Cambridge Analytica nie je deviácia systému, nie je jeho zvrátenosťou. Naopak, je to jadro systému, je to patológia systému samého. Zdravím Skynet… Sarah POMOC.

Takže môžeme buď rezignovať alebo umelecky, politicky a sexuálne, pohlavne znovudefinovať svoj prístup a ukázať iný proces užívania strojov – ďalší proces prepracúvania stratégií akýchkoľvek narácií, scenarizácií (tvorby scenárov), produkcií v spoločnom živote, v našom kolektívnom Dasein.

Vlastne som skrížený (crossed by) – som kríženec… Bol som v škole architektúry, kde sme mali povinnosť nie kresliť, ale hovoriť a prezentovať návrhy slovne a prístupom k nim. Hlboko ma to infikovalo. Bola to univerzita 80. rokov, záver chvosta 60. rokov – od nepokojov v  roku 1968 – uviazol som v pasci permanentného konfliktu medzi maoistami, stalinistami, operaistami a autonomistami, rozoznievajúcimi chodby vzájomnými hádkami a urážkami… Ale súčasne to bol koniec Slobodnej univerzity vo Vincennes, centra experimentálnej univerzity, kde som ako panic, ako turista asistoval na niekoľkých Deleuzových seminároch bez toho, aby som ho dobre počul, aby som mu rozumel… To bolo moje odstavenie [od materského mlieka]… Ten rok som sa zrodil… Z larvy.

V 2005 som Deleuza predviedol na [Škole navrhovania] U. Penn⁷ v USA, predovšetkým video [Deleuzovej knihy] L’Ábécédaire, ktorá vtedy nebola preložená, pokúšajúc sa o to mojou frangličtinou… Študenti protestovali u dekana – v tom čase to bol Detlef Mertins – proti tomu, že som destabilizoval auru, reprezentáciu filozofa tým, že som ukázal bezdomovca, alkoholika, Diogena, ktorý predsa nemohol byť Deleuze a súčasne som ich „nútil“ hľadieť cez kľúčovú dierku Dverí Duchampovho posledného diela [Étant donnés / Je dané: č. 1 vodopád, č. 2 svietiplyn (1946–1966)] Múzeu moderného umenia vo Filadelfii, pri ktorom čelíte svojej diváckosti, voyerizmu ako záhybu vlastnej mysle (fold of your mind) prostredníctvom pohľadu na nahotu, spánok, smrť, zavraždenú, ktorá je v Rajskej záhrade s vodopádom obkolesená prírodou.

O týždeň ma vyrazili… Ulovila ma skupina študentov z Columbia University v New Yorku, ktorá mi tlakom na represívnu administratívu vlastnej školy zabezpečila učiteľské miesto. Ostal som tam 10 rokov, podporovaný vždy novou, prichádzajúcou generáciou až dovtedy, kým odišiel Mark Wigley a nastúpila nová dekanka ako bábka tejto administratívy. Rozhodla sa okamžite obetovať čiernu ovcu a – po krachu Lehman Brother – túto univerzitu normalizovať peňažným tokom od zámožných ázijských študentov, ignorujúc tragédiu nižšej a strednej vrstvy, premieňajúc školu na vežu zo slonoviny a vzdelanie na klientelizmus.

mm: Je teda rezistencia možná? Ak áno, ako?

fr: Po Les Immateriaux⁸ v 1985, výstave s displaymi, katalógom, ozvučením a s obsahom, ktorý navždy ovplyvnil „našu myseľ a genitálie“ mal Jean-François Lyotard pripraviť ďalšiu výstavu s názvom Reisstance. Predtým zomrel. Môžeme predpokladať, že touto svojou intenciou anticipoval to, ako moja generácia užívala a zneužívala formát, display a formu „immateriaux“, jej nástroje aj obsah na spektákel buržoázie, na pobavenie [koncernu] LVMH a mohli by sme uviesť mojich prvých partnerov a priateľov, ako sú [umelci] Philippe Parreno, Pierre Huyghe, Rirkrit Tiravanija a mnohé inštitúcie od Centre Pompidou po Serpentine Gallery, ktoré sa ukazujú byť obscénnymi miestami stretávania sa týchto jet-set-idiokratických, masívnych elít, cynických, arogantných, využívajúcich umelé cerebrálne pozície, aby očarili bohatých a rozptýlili ich lenivosť bez toho, aby sa čo i len obtreli o organizáciu moci, o majstrovský diskurz… Asistujeme návratu l’art Pompier – umenia pompy aj pompézneho umenia, v ktorom umelci 19. storočia boli nútení deklamovať vlastné psycho-grécko-rímske alegórie závislosti, aby zhodnocovali a speňažili svoje mazanice a škvár (croûtes). Súčasná „relačná estetika“⁹ sa zdá byť historickou koktavosťou „zeitgeist-u“ tejto doby.

„Prečo“ rezistovať, je evidentné… „Ako“rezistovať, nie je tak komplexné. Prosím opustite svoje statusy držiteľov platinových kariet, pitie milessimovských vín v salónikoch letov prvej triedy a čeľte násiliu spoločnosti, koncentrácii moci, poznania, Dát, stratégií lobotomizácie, (dis)kvalifikácii sociálnych tried vkusom a priamou dostupnosťou. To najvulgárnejšie, čomu môžeme čeliť, nie je populizmus, ale salónni ľavičiari ako E-Flux v New Yorku, šíriaci svoju blahosklonnú povýšenosť „princetonským“ Chicagským štýlom chorobne uvravenej¹⁰ samoľúbosti. Sú červeným kobercom pre Trumpa, pre heterosexuálnu belošskú rasu a jej fantazmu slávy, pre Rosebudov syndróm¹¹, ktorý tak dobre analyzoval Orson Welles.

Mal by som sa ospravedlniť za to, že som čítal Batailla, Conrada, Célina, Sada,… Alebo, že som o nich počul. Spomínam si na brechanie Ginsberga, štekanie Diogena, priestupky Baudelaira, diabolskú hudbu Lautreamonta, Foucaultovu parrésiu¹²… Komu by som sa mal ospravedlňovať¹³?

mm: Ako sú roboty zainteresované na súčasných procesoch navrhovania architektúry?

fr: Malé roboty nie sú také drahé. Ateliéry navrhovania môžu čeliť tejto ekonómii, aparátu poznania, výroby (fabrikácie) a zmyslu. Môžete programovať strojové systémy tak, aby prijímali mnohosť signálov a početné vstupy, ktoré sú rozporuplné, navzájom sporné, nekorešpondujú spolu, ale pritom sa rozvíjajú v pohybe a jeho prostredníctvom: vektorizácia trajektórií a diverzia: vychýlenie, porušenie ich absolútnej pozície pomocou analógového alebo digitálneho signálu, ktorý absorbuje a reštituuje risk bytia človekom, risk byť živým, risk postaviť sa čelom k takým našim slovám, posudzujúcim prostredie, ktoré sú za normálnych okolností v architektúre zakázané ako: nostalgia, smútok, zahorknutie a trpkosť, slabosť, zraniteľnosť, váhavosť, iracionalita, vášeň a zaujatie, strach, prekazenie a zamietnutie, koktanie, zajakávanie sa, prokrastinácia…

Je to opak glorifikácie fetišizmu technológií, ktorá, ako sa mi zdá, odkazuje na retro-budúcnosť obsahujúcu čosi, čo sa už kedysi odohralo, ideológiu progresu 60. rokov, religiozitu a mysticizmus vied. Každodenne sami zakúšame, akú tragédiu to generuje.

Teda „stroje“ sú v tejto potencialite protilátkami masifikácie produkcie, masovosti túžby a sú odporúčaniami (cookies – krátke reťazce dát) v presadzovaní požiadavky Waltera Benjamina na singularitu, raritu a – s istou iróniou – sú v ontologickom protiklade voči tým, ktoré už predtým prispeli k nášmu odcudzeniu a ktoré sú v skutočnosti také isté.

Je potrebné preprogramovať, zvrátiť, adaptovať algorimy a polemizovať s nimi, otvoriť divoké možnosti audiovizuálnych stimulátorov mozgu (mind machines) a antropo-technológií, pri ktorých ľudská krehkosť a psyché sú vektormi transformácie biotopov.

Ako sú súčasné technológie prichádzajúce predovšetkým z ríše globalizácie schopné stávať sa nástrojmi posunu niekam, ako sú kdekoľvek či na nejakom určitom mieste schopné vpliesť sa do výmen, korešpondencií, dialógu – vo vzťahu bez vazalstva, bez asimilácie a bez straty dištinkcie? To je zrejme estetická a politická agenda.

Tradičná opozícia globálneho a lokálneho, regionálneho a univerzálneho, nacionalizmu a progresivizmu sa zrodila v systéme politickej pravice 30. rokov 20. storočia, predovšetkým z iniciatívy kapitalizmu, usilujúceho o to, aby viedol ideologicky diktát progresu, a svetového manažerského obchodného plánu. Bohužiaľ sme asistovali pri jeho nedávnom znovuzrodení, posilnenenom zlyhaním emancipačného prísľubu liberálnej ľavice: tragickým pádom sociálnej demokracie e jej rovnostárskej perspektívy.

mm: Ako to ovplyvnilo a zmenilo prácu vás a všetkých vašich spolupracovníkov?

fr: Byť architektom v post-kapitalistickej dobe znamená čeliť tomuto pádu, tejto kontradikcii a vyvinúť prístup, nástroje, technológiu, proces, ktorý je schopný problematizovať a znovu vyjednávať (re-negotiate) transakcie medzi systémom [riadeným] zhora nadol a systémom zdola nahor: dnes aj zajtra, tu a teraz aj inde – s rôznou logikou, rôznymi príslušnosťami, správaním sa – ale simultánne.

Používame, vyvíjame, programujeme systém a stroj, aby sme sa do tejto situácie infiltrovali v zmysle stratégií operaismo. Mal som blízko k Negrimu, keď som zostavoval LOG č. 25¹⁴ a problematizoval som mody odolnosti a rezistencie pomocou filozofie, matematiky, politiky, architektúry zvnútra – ako insider workerizmu, a ako ten, kto prekonáva i zahŕňa jej cudzotu (de-alienation).

mm:  Aké stratégie a metódy navrhovania a fabrikácie vlastných prác ste vyvinuli?

fr: Identifikovať sa dá metóda analytickej schizofrénie alebo paranoje, ktorou sa otvárajú biopolitické Pandorine skrinky a vyžarujú z diverzity rodov, príslušností aj diferencií, z mnohorakosti bytia: od neutrálneho po transformatívne, v celom spektre združujúcom sociálnu reprezentáciu a sexualitu-rod. V niektorých ázijských krajinách je 17 možností sexuálnej-rodovej identity. Tie nemožno rámovať násilnou, donucujúcou autoritou muža belošskej, europoidnej rasy a jeho fiktívnou „legitimizáciou“ heterosexuality, ktorá by sa dala zovšeobecnene pomenovať: „architekt“.

mm: Odkedy som sa v 90. rokoch stretávala s vašimi projektami, zaujal ma vplyv niektorých diel francúzskej filozofie. Ktorí filozofi – vrátane tých spomínaných – a filozofické diela vás ovplyvnili a ako?

fr: Istotne Deleuze, Foucault, Milner, Rancière, Guattari a pokiaľ ide o vedu, zrejme Badiou a Meillassoux, ale nie smiešny špekulatívny materializmus (objektovo orientovaná ontológia, špekulatívny realizmus), ktorý sa javí ako druh akéhosi mystického náboženstva či duchovného prístupu určeného veriacim s evanjelizmom, ktorý uviazol vo vlastných kontradikciách. Ako môžeme od-korelovať korelacionizmus metafyziky a vedy pomocou stratégie subjektívnej mysle (mind subjective strategy), napríklad Gödelov paradox¹⁵? Veď len skúste definovať vedomie vedomím! Je to mucholapka pre lenivých post-heideggeriánov či pseudo-fenomenológov, ktorí kvitnú v Prahe aj v USA (smeje sa) ako faustovský incest imperializmu s Golemom rabiho Jehudu Löwa. Okrem iného, nikdy nespochybňujú sociálne ani politické podmienky a Dasein v tej situácii, v akej sa nachádzame. Aby som citoval ich ideového majstra, ale v skutočnosti sú - ako na to poukázal Slavoj Žižek – v zajatí „tradičných pred-kritických antinómií“ naturalizmu a materializmu bez vôle postaviť sa čelom k ontológii bytia, vynárajúceho sa (emerging) z línií subjektivít, postupne / v stupňoch Jacquesa Lacana.

mm: Vaše navrhovanie zahŕňa písanie, skriptovanie, nakrúcanie filmov, fabrikáciu prototypov, vystavovanie – ako ich k sebe vzťahujete? Ako testujete a interpretujete vyprodukované variety prototypov?

fr: Presne tak – ako v mnohých scenároch, ktoré som vyvinul v Bangkoku, fabrikácia prop-u (makety) sa odvíja od nelineárnych robotických procesov, algoritmov umelej inteligencie prijímajúcej a konajúcej na základe malentendu (misunderstanding/nedorozumenia) s robotickým senzorickým rozhraním (RSI), používajúc signály, analógové aj digitálne vstupy. V tomto procese sa impulzy zhromažďujú pomocou UPD signálov a reťazca [programov] Processing, Firefly, Grasshopper a Rhinoceros, a do plynulých pohybov (parcours) stroja sú „znovu-injektované“ (každé 2 ms), utvárajúc permanentne podmienečnú pozíciu medzi „bodom, kde stroj bol“ a „bodom, kde by mal byť“ – ako vektor premiestnenia v iteratívnej zmene pozície (de-positioning) umelej inteligencie v nedokonalom koktaní medzi antagonistickým chybovým korešpondovaním (mis-correspondence) niekoľkých signálov, niekoľkých vstupov.

To v reálnom čase prináša lokálne a stochastické pertrubácie (zmätky) v procese toho, ako trajektória [robotického] nástavca zviditeľňuje konflikt analógovo-digitálnych vstupov, produkovaných vlastným šumom, hlukom robota, klapotom stroja, inverznou kinematikou a pneumatickým piestom, sekvenciou slučiek medzi tým, čo má viesť pohyb a pohybom samým: mise-en-abîme (autotematizáciou, nekonečným regresom) usporiadania-neusporiadania-usporiadania… Agenty narúšajú a vychyľujú naprogramovanú, prediktabilnú prácu a v reálnom čase modifikujú dráhu fabrikácie – koktajúcu spätnú väzbu, prichádzajúcu z inherentného protokolu výroby, augmentujúcej zložité, jemné meandre nástroja v jeho vždy nepresnom postavení a navodzujú nelineárne procesy ako cesty deteritorializácie technológií, ale za takých podmienok, že budú definované nedeterministicky a slučkovo logicky-nelogicky, aby sa procesy navrhovania „od-expertizovali“ („de-expertize“) pomocou ich opaku: objavenia potenciálu masochistickej adaptácie na stratégiu kontingencií, korelácií a spolu-závislostí (co-dependences) na výrobe ako na arte-fakte, teda nie na návrhu-výsledku, ale na navrhovaní, v procese…

To nie je činnosť modelovania ani skriptovania, ale na spôsob: „ak-potom-pokým“ (“if-then-while”¹⁶), produkujúca bio-mimikry, ale vedúca k neurčitým (uncertain) vstupným-výstupným procesom ako arte-faktom, zlyhaniam-nepodarkom, vedľajším efektom a poruchám či anomáliám… Všetky sú vítané v procese rozvoja environmentálno-architektonických psycho-scapes/psycho-scenérií: Psyché a environment, telo a myseľ (mind) a mánie (mýto-mánie), odkazujúce – etymologicky – na nezmyselný, šialený nápor percepcie, projekcie, v snahe učiniť z ľudskej zraniteľnosti – ako sme o nej už hovorili – vektor fabrikácie.

jún 2019, Bratislava – Bangkok

* Tento rozhovor začal v kaviarni na dunajskom nábreží v Bratislave a pokračoval e-mailovou korešpondenciou. Vzťah oboch sekvencií: hovorenej a písanej je označený znakom ***. Hranatá zátvorka označuje slová, ktoré boli pri prepise a preklade doplnené s ohľadom na štruktúru prepísanej formy reči a/alebo pochopenie významu.