Pažravé kolektívne tel(es)o

Soundartové a hudobno-kurátorské Združenie ooo aj tento rok v októbri prinieslo viacdňové podujatie JAMA do Banskej Štiavnice, Banskej Belej a okolitých kopcov. Už v základnom zarámcovaní JAMU charakterizuje séria gimmickov a fígľov, ktoré ohýbajú a spochybňujú festivalový formát aj odkaz osobnosti, okolo ktorej bolo podujatie vybudované. „78. ročník“ v názve JAMY pre rok 2024 neoznačuje ročník podujatia, ale ročník života umelca a skladateľa Milana Adamčiaka, ak by bol stále nažive (slovami dramaturga Fera Királyho je JAMA „stroj, ktorý počíta Adamčiakove roky ďalej“). S týmto odkazom podujatie nepracuje cez kult osobnosti, ale s akousi hauntológiou pokračujúceho života, najviac symbolicky sprítomnenou v záverečnej krčmovej zábave v Banskej Belej.

Počas prvého dňa festivalu sa odohral z hľadiska lokácie konzervatívnejší program v centre Štiavnice. Jeho vyvrcholením bol koncert EnsembleSpectrum s názvom Flow of the Static Sound v klasicistickom evanjelickom kostole, ktorý zapájal precíznu prácu s témbrom v rámci rozprestretej gradácie. Počas večernej diskusie v krove štiavnického ArtCafé bolo uvedené nové číslo Flash Art CZ / SK s témou „Festivaly“. Pri tejto príležitosti šéfredaktorka Lýdia Pribišová diskutovala s Ilonou Németh, Evou Vozárovou a Ferom Királym o ich festivalových koncepciách. Zaoberali sa tiež aktuálnym rozmachom festivalov a ich rozličných, politicky konformných aj podvratných potenciálov.

Druhý festivalový deň nadviazal na koncert EnsembleSpectrum ranným vystúpením Catherine Lamb s názvom Sólo pre violu, hlas a elektroniku v bývalej banskoštiavnickej akadémii v botanickej záhrade, ktorý taktiež charakterizovali meditujúce, vytrvalé zvukové textúry. Po koncerte a prednáške o prirodzenom ladení Mateja Slobodu nasledoval spoločný výstup k Hájovni na Červenej studni.

Emília Rigová aka Bári Raklóri s kurátorkou Luciou Gregorovou Stach v blízkosti Hájovne predviedli možno najemotívnejší program JAMY v performancii Halgato pre dva lieviky. Kopanie jamy pre zvukovú inštaláciu vytvorilo nielen pôsobivú metaforu „pochovania“ rómskej histórie, ale aj afektívne rozhranie na zapojenie účastníctva (okrem iného aj počúvaním zvukov zakopaného lievika, ešte stále spod zeme vydávajúceho zvuk). Následná prednáška Roba Švarca o revolte a solidarite bola mimoriadne osviežujúca v dobe vysiľujúcich a obmedzujúcich naratívov o (dosiaľ) neúspešnom boji za uchovanie nezávislosti kultúry a jeho „nedostatočnej blízkosti ľudu“. Príkladmi z dávnejšej aj nedávnej histórie revolty zásadne rozšírila pole možností kreatívneho protestu.

Nasledovala krajinná sekvencia, ktorá tvorí dramaturgické jadro JAMY. Trojhodinový krajinný dej tvarovali performancie, udalosti a situácie, v ktorých sa antropogénne aj prírodné zdroje zvukov, rôzne nečakané objekty, ľudskí aj neľudskí aktéri a aktérky preplietali do neopakovateľnej multisenzorickej krajinomaľby, rámcovanej špecifickým putovaním a temporalitou.

Pokazený časostroj Dominika Hlinku s názvom TARDIS či hostina Hovoriace bruchá a tráviace oči (umelec David Koronczi a jeho študentstvo) tvorili oporné body programu v rekonštruovanej stodole usadlosti VilaBela, ktoré prelínali voľné debaty, vege guláš, víno a pohyb erárnych mačiek po areáli. Večer bol zavŕšený performanciou Pharmakon Kashe Potrohosh, ktorá do svojej zaklínajúcej subverzívnej liturgie zapájala afirmácie typu „validný plat“ a „otvorená kultúra“.

JAMA ako (ne)festivalové ne-miesto času mimo času (slovami teoretika festivalov Alessandra Falassiho) a partitúra (týmto slovom nazval koncepciu podujatia Fero Király) umenia a tiel priniesla momenty tichej aj extatickej spolutvorby rozmanitých krajinných, zvukových, kulinárskych a konviviálnych dejov. Tie sa však odohrali najmä v medziach zomknutia festivalového spoločenstva, ktoré prišlo z Bratislavy a iných miest do kopcov na výlet. Ako písala teoretička turizmu Nicola E. MacLeod, návštevníctvo festivalov sa stáva „príležitostným outsiderstvom“, ktoré hľadá konviviálne zážitky samo so sebou, teda s podobnými ľuďmi vo festivalovej destinácii. Na tento „nedostatok“ JAMY upozornila aj dramaturgička Eva Vozárová počas spomínanej diskusie v ArtCafé, kde sa vyjadrila, že zapájať miestnych ľudí sa podujatiu darí skôr cez využívanie jednorazových služieb, než cez zdieľanie zážitkov.

Intenzívnejšie zapojenie miestnych ľudí by bola náročná a možno aj celoročná úloha, ktorá presahuje kapacity podujatia. Môžeme si spomenúť na projekt UM UM, ktorý vo svojich prioritách centralizoval miestnych ľudí a ich reakcie na umelecké intervencie. Šlo však o zásadne odlišný formát v Starej Ľubovni, kde sú miestne komunity na rôzne formy participácie viac pripravené a zasieťované vďaka práci niekoľkých lokálnych dejateľov a dejateliek. JAMA vo svojej miestnej skôr exkluzívnosti než inkluzívnosti najväčšiu mieru prieniku do lokálneho spoločenstva zrejme dosiahla v diskusii Artfora v knižnici v Banskej Belej, ktorej vydavateľstvo venovalo výber kníh.

Podujatie však vytvorilo dôležitý ostrov družnosti a bezpečia najmä pre ne-miestnu, výletnícku skupinu, zvlášť v súčasnej dobe, keď je táto komunita kurátoriek, skladateľov, kultúrnych pracovníčok a študenstva umenia profesijne ohrozená. O previazanosti festivalov s veľkými spoločenskými krízami a prírodnými katastrofami naprieč dejinami písali napríklad antropológovia David Picard a Mike Robinson, ktorí pripomínajú, že aj v obdobiach militaristických revolúcií festivaly vytvárali „mytologickú superštruktúru“ slúžiacu na zachovanie spoločenskej kontinuity. JAMA v tomto poňatí pôsobí ako adekvátna (aj hrozivá) odpoveď na súčasné environmentálne aj kultúrne ohrozenie – čím vitálnejší kolorit festivalu, tým väčšia prepukajúca kríza – the blacker the berry, the sweeter the juice.

Za konzultácie k recenzii ďakujem Petre Hyblerovej.

JAMA – 78. ročník Milana Adamčiaka / Banská Štiavnica, Banská Belá / 11. – 12. 10. 2024

Foto: Marek Jančúch