Knihovnička: “to be is to be cornered”

Další příspěvek do Knihovničky sepsal Boris Ondreička, který si k recenzování vybral esej SACER od Nicoly Masciandara, anglicisty a specialisty ve středověké literatuře. Masciandaro ve svém textu prostřednictvím skupiny protagonistů sleduje religiozní a okultní vrstvy současné společnosti, jež vyvěrají na povrch skrze kulturu filmových hororů, počítačových her, nových vědecko-technologických metod zkoumání lidského poznání ad. Ondreička pak ve své úvaze popisuje jak Masciandarovu strategii ("Temná veda Masciandarovho SACERa stúpa z obrazovej, divadelnej, filmovej sugescie do schizoidnej sugerácie / k ’negatívnej extatičnosti’"), tak hledá klíčové pojmy propojující literárně-historickou studii s aktuálními filozoficko-teoretickými koncepty. Recenze vychází u příležitosti Masciandarovy přednášky v Bratislavě 18. března, která proběhne v rámci projektu Otázka vôle.

"to be is to be cornered"

…sacer, sacred, sacrifice…

…secret, secretary, secreta…

…security, sect…

…pharmakon… automaton… hardware a software, výpočtová (alebo algoritmická) epistemológia, internet, deep/dark-web, big data, genetická a tech-med modifikácia (celo-cerebrálna emulácia, infinite life-span…), posilnenie, rozšírenie, externalizácia, ai, posthuman, transhuman, metahuman… meta a hyper, yotta a nano… avatar, anon, chaos magicks… “mágia”, “alchýmia”, “transfigurácia”, “metempsychosis”… generatívna lingvistika… Mircea Eliade, Keiji Nishitani, Osamu Dazai… techgnóza (Erik Davis), okultúra (Reza Negarestani), kozmický pesimizmus (Eugene Thacker), melankológia (Scott Wilson), bergmetal (Nicola Masciandaro)…

Technologický, informačný a distribučný vývoj vyvoláva pocit krajnosti (za-hraničnosti), ktorý nás inšpiruje k spytujúcemu sa retrofuturistickému návratu ku kultúrnym, hlbšie biologickým podstatám humanity (a možného zrodu alebo negácie indivídua, seba, vedomia…), k transformatívnemu, vitálnemu rozmeru hmoty (a iluzórne nehmotnému), k ambivalencii medzi živým a mŕtvym. Atmosféra depolarizovanej doby, v ktorej znovu otázkujeme rozdiely medzi už-bytím a ešte-stávaním sa, je postihnutá stratou skupinovo rozmernejšej ontologickej orientácie. Takéto podmienky halucinujú v abreaktívnej inklinácii k enigme, tajomnému, nokturálnemu, a z toho vyplývajúcej neo-rituálnej (neo-kmeňovej) pobožnosti. Odkazujú k novým kultom, ktoré vyvierajú zo združovacieho pudu, či hystérie, vedúce ke konšpiratívnym mániám presieťovanej prírody[1] a v sarkastickom fatalizme či tvorbe zrúdnej alternativity bázne (to hlbšie—teda temné). Opäť (opodstatnene) polemizujeme medzi vedou a mýtom. Opäť (opodstatnene) cítime ako konkávny tak konvexný des, voči ktorému sa však nesnažíme bojovať priamo - lebo nevieme, kde sa zdroj ohrozenia nachádza / odkiaľ vychádza -, a tak hľadáme akési metódy iného exorcizmu, alebo sa snažíme aplikovať pacifistickú etiku sekulárneho budhizmu (čo je tiež možným módom progresívneho nihilizmu), či nepolitikum planetárneho racionalizmu... Takáto de-konštelácia je vyvolaná extrémnou relativizáciou času, priestoru (vzdialenosti), nákladu, identity, “pravdy”…

Takáto de-konštelácia vytvára (násilné) podmienky aj pre vznik ďaľších žánrov (a scén) písania. Promiskuitne (a prokrastinačne) sa tomu tak deje na zmiešavajúcich sa okrajoch umení, literatúry, poézie, mediálnych štúdií, filozofie, polit-ekonomických, výpočtových a neuro-vied… a pop-kultúry…

Nicola Masciandaro (*1969, profesor, CUNY Brooklyn College, NYC, US) je filozof, autor a vášnivý alpinista, vychádzajúci z jadra špekulatívnej medievalistiky (hlavne stredovekej literatúry / jeho otec Franco patrí k významným expertom na Danteho), zaoberajúci sa vznikom indivídua, mysticizmom, ikonológiou, démonológiou, smútkom, žiaľom, ľútosťou, “čiernou” ekológiou a Black Metalovou teóriou. Hyper-produktívny Masciandaro vydal a prispel do viac ako 20 publikácií (mnoho voľne dostupných online) a desiatok esejí. Publikuje web Glossator a blogy The Whim, Bergmetal, a T.A.C.T.. Je permanentne aktívny na Twitter, a pravidelne aj na Youtube.

Masciandarov SACER - epizodicky sa obracajúci k vyššie uvedenym témam - je “Lesescenario” naratív jeho vnútorného dialógu, ktorý necháva prehovárať osobami viacerých historických období (vedomostných, názorových a symbolických kontextov) naraz. Historické postavy (ich duchovia, fikcie) prevrávajú skrze súčasných ľudí (Richard, Ariana, Gary, Dr. Goldsmith, Samantha, Marsilio… / reálie ) alegorickým jazykom rôznych variácií hermetizmu. Masciandaro metonymicky prelína čo študujeme, na čo myslíme a čo žijeme. Samotné priame reči sú zväčša strohé—ako mémy. Viac medzipriestoru je určeného zvukom, svetlám, vôňam, atribútom a idolom a ich synestetickým prepojeniam (ako to neuro-vedec a metamediatický spisovateľ Germán Sierra nazýva „neuro-alchýmiou“): „You go on ahead, I’ll see to the music.“ (s. 43). Obrazovým a textovým poznámkam a citáciám je venovaných 39 zo 166 strán knihy (mimochodom Masciandaro sa odkazuje aj ku Slavná Nemesis Ladislava Klímu; Janda-Sfinx, 1936 / Twisted Spoon, 2011). Temná veda Masciandarovho SACERa stúpa z obrazovej, divadelnej, filmovej sugescie do schizoidnej sugerácie / k “negatívnej extatičnosti”. Intrinzický, oneirický Masciandaro nazýva svoje písanie “verbálnou skúsenosťou myšlienky”, čo by som rád permutoval aj na “verbálnu skúsenosť preľudu” (teda—je zvyčajné, že ich neraz nevieme rozlíšiť, a stále častejšie…, alebo si také monštrá navodzujeme, obsesívne tvoríme sami).

Sacer je horor o horore. Ako-keby mu Masciandaro nebol ani autorom, ani scenáristom, ani režisérom, ale jeho producentom (v zmysle populárnej hudby). Ako by to bola “Lesescenario” asambláž—komparácie stínania hláv v rôznych dejinno-symbolických kontextoch a iné typické praktiky: „(...) žáner hororu prešiel v 70. rokoch mnohými zmenami. Súčasné a premoderné strachy sa zmiešali, vznikali strašidelné filmy, ktoré boli ponuré a ošumelé, ale umeleckejšie a náboženské. Kriminálne zlo sa vymanilo z väzenia záhadných vrážd a opakovaných zápletiek, po novom bol divák nútený sledovať príbeh pohľadom vraha či obete. Nadprirodzené zlo sa vymanilo z gotického rámca, diváci začínali znovu veriť v skutočného diabla a ďaľšie stredoveké povery. Ak by sme 60. roky vnímali prizmou lásky, duchom 70. rokov bol strach. Čo znamenalo, že filmy sa výraznejšie približovali realite, práve v zvrhlom kontakte s temnotou a mýsteriom. Ako na konci dekády podotkol Cioran, “byť znamená byť zahnaný do kúta.” Dnes sme zahnaní do kúta, mimo čas, tak tam zostaňme.“[2]

---

Nicola Masciandaro, SACER; Schism² Press, 2017

---

[1] pojem NETWORKED NATURE odkazuje k výstavnímu projektu Marisy Olson.

[2] (…) so,  many things happen in the 70s to transform the horror genre. Present and premodern fears mix, birthing scary movies which are more seedy, grim, but also more artistic and religious. Criminal evil escapes the prison of murder-mystery and revenge plots, making us see through the eyes of killer and victim. Supernatural evil is freed from the gothic frame, making viewers believe again in the reality of the devil and other medieval superstitions. If the 60s were about love, the spirit of the 70s is fear. Which means they are more horribly real, more perversely in touch with the dark mystery. As Cioran says at the end of the decade, “to be is to be cornered.” And now we are cornered, out of time, so let’s end there.“ (s. 31, citujúc z Emil Cioran, Stabs at Bewilderment v Drawn and Quartered; Gallimard, 1979 / Skyhorse, 1983).

---

Autoři ilustrace: Dana Balážová a Šimon Kadlčák