Lesk a bieda univerzálneho múzea

Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici, ktorého zriaďovateľom je ministerstvo životného prostredia, čaká výberové konanie na pozíciu riaditeľa alebo riaditeľky. Galéria Jozefa Kollára (GaJK) je súčasťou tohto múzea a v rámci projektu Almázia Banská Štiavnica pripravili v GaJK kurátorky Lucia Tkáčová a Mária Janušová ročný výstavný cyklus Zlaté časy. Regionálna galéria hostila niekoľko svetových výstav súčasného umenia, avšak vložená energia nemala dostatočnú odozvu a nedokázala naštartovať transformáciu. Odkryla fungovanie galérie ako aj múzea. Prečo je tomu tak? Text od Zuzany Denkovej, ktorá už viac ako desať rokov pracuje v Slovenskom banskom múzeu, opisuje stav vecí zvnútra inštitúcie. 

Pohľad do expozície Baníctvo na Slovensku v Kammerhofe sprístupnené v roku 2020. Foto: Lubo Lužina

Lesk a bieda univerzálneho múzea

Veci sa nezlepšia len tak. Najprv treba pomenovať, čo nefunguje, odkryť problémy a hroziace nebezpečenstvá, ukázať slepé uličky potemkinovských riešení. Priamo, nediplomaticky, očistne. Nechce sa nám to. Zdá sa to neproduktívne, iba sa sťažovať. Nedá sa však čakať na zázrak a dúfať, že „všetci vedia“. Nič nevedia. Vieme my, čo v múzeu robíme a sme každodenne atakovaní chybami v systéme. A keby len tými – aj ľuďmi, ktorí zlé systémy milujú, lebo v nich sa im najlepšie žije. Ďalšie riadky nebudú objektívne, budú osobné, budú viac kritizovať ako ponúkať riešenia. Niekedy to treba. 

V Slovenskom banskom múzeu pracujem viac ako pätnásť rokov. Som kurátorka a spravujem dva unikátne fondy, etnologický a numizmatický, spolu takmer dvadsať tisíc zbierkových predmetov. Moje domovské pracovisko je na oddelení histórie v Žiakovom dome, pod hradbami Starého zámku. O statuse tohto oddelenia veľa vypovedá stav jeho sídla – ošumelý domček, zvonka opravený, zvnútra zanedbaný, zariadený starým nábytkom (zmeskou DKP za posledné polstoročie), osvetlený neónkami vyradenými z niektorej expozície, so všadeprítomným prachom a kúrením na drevo. V lete je to pavúčie kráľovstvo s panensky nedotknutými zákutiami, zvetrané, lacné a zlátané, ale mne sa páči. Zvykla som si. Nevymenila by som ho za žiadnu modernú kanceláriu a bojím sa, že ak od nás nedostane viac starostlivosti, nemusí prežiť. 

Pohľad do expozicie protitureckych bojov na Novom zámku. Foto: archív autorky

Slovenskému banskému múzeu kraľuje Ministerstvo životného prostredia. Nikdy sme nepatrili medzi jeho nosné inštitúcie a priamo úmerne tomu nám ministerstvo aj venuje pozornosť. Z odrobiniek záujmu musí vyžiť nielen naše oddelenie, ale celé múzeum – dva zámky, galéria, skanzen, štôlne, expozície. Z nedôstojnej bitky o zrniečko pozornosti (nie je to bitka ideí, ale miery vplyvu) my, osádka ošumelého domčeka, nijako nevieme vyjsť víťazne. Nevieme sa presadiť na kráľovskom dvore, v našom dotačnom systéme, v hlavných úlohách múzea.

Časom som pochopila, že ak túžim po výsledkoch, či už svetových alebo lokálnych, musím sa finančne emancipovať. S vervou odpovedať na výzvy dotačných schém a modliť sa za podporu. Áno, viem, takto sa nedá pracovať systematicky, a už vôbec nie svetovo. Takto sa dá pracovať iba ad hoc, venovať sa témam, ktoré „majú potenciál“, viac finančný ako výskumný, kým iné, „menej potentné“, zatiaľ ležia ladom. Vplyvom tejto skutočnosti naše oddelenie a celé múzeum, v jadre síce slávne, odborne stagnuje. Na úročenie vedeckého potenciálu treba systematickú podporu, nie univerzálne pracovníčky, emancipované živnostníčky.

Viem, som len epizódnou postavičkou vo veľkým dejinách múzea a mojou najpodstatnejšou úlohou je, aby zbierky zostali v dobrom stave, aj keď ja už nebudem. Sú našim dedičstvom, ktoré pretrvalo pre svoju kvalitu, udržateľnosť a vryté stáročné skúsenosti. Environmentálnejšiu úlohu nepoznám. 

Aj preto sa dá len ťažko pochopiť, ako v tejto oblasti živoríme. Prevencia nejestvuje, diagnostika nefunguje a liečba už vôbec, pretože tá je najdrahšia. Ochrana kultúrneho dedičstva je dlhé desaťročia mimo záujmu zriaďovateľa. Denne s tým zápasíme. Úlohy plníme, formálne. Monitorujeme. Rozvešiavame lacné merače vlhkosti, beháme po budovách s ceruzkami a odpisujeme údaje, aj keď vieme, že existujú smart riešenia. Ale akéže „smart“, keď v zime hádžeme drevo do pece a vodu ohrievame v starom bojleri. Staré skrine i blikajúce neónky som už spomínala. 

Starý zámok, stála výstava Neobyčajné príbehy obyčajných vecí. Foto: Lubo Lužina

Dáta, ktoré v expozíciách nazbierame, nie sú optimálne. Máme univerzálne riešenia, namontovanú vzduchovú techniku aj elektrické konvektory, ale elektrinu, čo zožerú, už nedokážeme zaplatiť. Boli lacné, preto „sa“ kúpili. Nehľadelo sa vtedy, či bude lacné aj ich užívanie. Ukázalo sa, že bude také drahé, že sa naň nebude dať ani pomyslieť. Tak sme ich transformovali na mĺkvu súčasť inštitucionálneho koloritu. Naše alibi.

A depozitáre? Majú byť rajom, sú peklom. Na toto peklo upozorňujeme, kritizujeme, búchame dverami, zúrivo mejlujeme, uvedomujeme si, že je nemysliteľné, v akom stave sú. Počúvame deklarácie o význame múzea, o našej jedinečnosti a svetovosti. Vidíme tú „svetovosť“, natlačenú v policiach, poukladanú po zemi, navrstvenú cez seba v nedôstojnej mäteži. 

My totiž neochraňujeme, my zarábame. Prepožičiavame pamiatky všelijakým nájomcom, lebo sa im páči spraviť si hostinu na zámku alebo pitku v expozícii. Lebo na to majú. Zavesia fotky na fejsbúk a zabudnú na cigaretu zahasenú na náhrobníku, na pohár vyliaty na gotickom okne. Fenomén, ktorý sa šíri v chudobných múzeách, ničí naše pamiatky a ruší náš pokojný spánok. Kvôli pár stovkám sa ohrozujú milióny. 

To všetko lebo „nie sú financie“ – ani na rýchle, ani na pomalé riešenia. A tak ďalej vypĺňame tabuľky, osádzame merače a poklonkujeme tým s kapitálom. A to všetko pre alibi, univerzálne alibi, ak by sa raz vplyvom tejto biedy stalo dočasným aj zverené kultúrne dedičstvo. 

Stary zámok, stála výstava Príbeh značky Pleta. Foto Lubo Lužina

Expozície múzea. Sú zastarané. Expozícia v Novom zámku, postavená na koncepte triednych bojov s Turkami, nehumanizuje, ale polarizuje. Treba sa jej venovať, ale nemáme začo a nemá kto. Máme jedinečný objekt, originálne exponáty i zvedavých návštevníkov. Preto je tragické, že sa k nám nechodia vzdelávať, ale vyľakať, utvrdiť v predstavách o nepriateľstve arabského sveta. Krvavé kúpele, rozštvrtené deti na zvetraných paneloch. Viac krvi ako transmisie kultúrnych hodnôt. Málo hrdinov a málo príbehov, napríklad o deťoch z bohatých a slávnych rodín, ktoré sa ledva narodili a už mali dráhu určenú, na bojovom poli. Museli v sebe umlčať múzy. Bohatí i chudobní, všetci bez rozdielu. Je z čoho sa poučiť. Tam, na Novom zámku, treba dostať lekciu pacifizmu, nie nenávisti a xenofóbie. 

O Galérii Jozefa Kollára už nejdem písať, popísalo i nahovorilo sa o nej už dosť. Zostala bezprízorná, opustená. Život z galérie odišiel, prísľuby zostali, činy čakáme. 

Banské múzeum v prírode. Špecifická expozícia, naše zlaté vajce, ale dostať do nej emóciu sa nám nedarí. Boli peniaze na figuríny, na detské ihrisko, na fotografie, ale na emóciu nezostali. Banícke ľudové domčeky na Prachárni čakajú tiež. Ufúľané, zabudnuté, už neveria, že na ne príde rad. Aj tu máme alibi, hory papiera, koncepcií, vízií, núdzových i ambicióznych rozpočtov, projektov, ktoré nikdy nezískali pozornosť zriaďovateľa. 

Detské ihrisko v Banskom múzeum v prírode. Foto: Lubo Lužina

Naše výstavy. Každá je núdzová. Zažila som éru „univerzálnych výstav“. Univerzálne stojany, vitríny aj svietidlá. Všetko univerzálne, nič osobité. Špendlíky, pripináčiky, silon, farebný papier. Variovalo sa akurát s poličkami. To bol celý špás. Aj tak som mala hrdý pocit. Bola to drina. Ale aj kumšt, urobiť z ničoho niečo. Túto schému prehnanej skromnosti, zakríknutosti a vďačnosti za málo si my, múzejní pracovníci a pracovníčky, nesieme v sebe. Cestujeme, vidíme, ale zmeniť uvažovanie je nám zaťažko. Musíme predsa pochopiť, že výstava môže byť nielen „univerzálna“, ale aj umelecké dielo, môže byť múdra, ale aj emotívna, ktorú si pozrieme so zatajeným dychom, môže byť „núdzová“ alebo taká, do ktorej sme veľa investovali. 

Nie sú investície ani ľudia. Chýbajú nám mozgy, ktoré majú vízie, ciele, prinášajú výsledky. Nemáme prívetivé kontaktné miesta, oddychové zóny, múzejné kaviarne, pútavé sprievodné texty, jazykovo príčetných sprievodcov, vzdelávacie programy, priateľstvo k ľuďom so špeciálnymi potrebami, letné predstavenia, nočné prehliadky, premietanie filmov, divadlá, gift shopy. Nemáme infraštruktúru, kultúru, život.

Som tiež tvrdohlavo presvedčená, že naše múzeum má významný výskumný potenciál. Nedokážem pochopiť, prečo táto činnosť nie je špeciálne systematizovaná a organizovaná. Nekoordinovane bádame, rovnako nekoordinovane prezentujeme. Neobhajujeme výskumné zámery a naše výsledky nerezonujú. Prešľapujeme na mieste. Môžeme sa tváriť, môžeme deklarovať, ale výsledky hovoria za seba. Málo vieme o banských pamiatkach, o aktuálnych udalostiach, o novodobých výročiach. Neprezentujeme postoje k environmentálnym témam. Uhranula nás „jagavosť“ tereziánskej doby. Nevieme sa odpútať od opakujúcich sa výročí, bojíme sa opustiť panovníkov a obrátiť k obyčajným ľuďom a ich každodennosti. Stojíme.

Geobádateľna v Berggerichte. Foto: Lubo Lužina

Veľkým problémom je financovanie. Pátrala som, koľko ministerstvo každoročne venuje podpore vedy a výskumu. Zistila som, že sa to dá ťažko kvantifikovať. V odpočte za rok 2019 som našla sumu 622 tisíc eur. Udivilo ma to, to je predsa štedrá podpora! V skutočnosti táto suma predstavuje rozpočet na kompletnú výstavnú, expozičnú i propagačnú činnosť a väčšinu z nej tvoria mzdové a prevádzkové náklady. Škrie ma, ako málo z toho dostali odborní/é pracovníci/čky na literatúru, služobné cesty, konferencie a materiál. Ako málo sa z toho investovalo do výstav, na ich architektúru a dizajn. Dve tisícky, možno tri? A koľko múzeum investovalo do publikácií? V rovnakej správe je suma 45 000 eur, ale pri nej iba jeden vydaný titul, Zborník Slovenského banského múzea, jediná ako tak pravidelne vydávaná tlačovina za posledné desaťročie. Lebo múzeum nemá financie – na katalógy výstav, na vlastnú pramennú edíciu, na monografie. 

Zadarmo sa robiť nedá. Ak chceme pracovať v múdrom múzeu, rozpočtovanie treba sprehľadniť. Musí byť zrejmé, akou sumou zriaďovateľ podporuje podstatu existencie múzea. Je potrebné dešifrovať položky rozpočtu, oddeliť mzdové a prevádzkové náklady a spoznať pravdu, aj keď je trpká. Je potrebné uvedomiť si, že z rozpočtu ministerstva nejde na priamu podporu vedy a výskumu skoro nič. Až po takejto revízii môžeme začať stavať výskumný program s úlohami, výstupmi a špecialistami/kami.

Škola v múzeu, Močenie ľanu na Baďane, rekonštrukcia. Foto A. Ďuricová

My, špecialisti a špecialistky múzea. Očakáva sa od nás, že budeme univerzálni. Tak trochu vedci/kyne, trochu kurátori/ky, trochu výtvarníci/čky, trochu technici/čky, trochu menežéri/ky, trochu medievalisti/ky, ale aj novovekári/ky, archivári/ky, baníci/čky. Odborníci/čky na všetko. Šetríme mzdové náklady a štátne peniaze, lebo väčšina rozpočtu sú práve naše mzdy. Aj keď sú veľmi nízke, z rozpočtu veľa odhryznú. Tak sa teda univerzalizujeme, ale – nedá sa vedieť všetko. Každý máme osobné preferencie a potom sa nám stane, že sa o našom dedičstve dozvedáme od iných. Takto som sa dozvedela, že opatrujem polmiliónovú medailu. Unikátny kúsok, hodný skúmania a prezentácie. Nepotrebuje univerzálnu kurátorku ani etnologičku, potrebuje špecialistku, ktorá jej dá maximum láskavej, ale najmä odbornej, pozornosti. 

Od roku 2008 bolo múzeum, spolu s celým svetom, v kríze. V inštitúcii, ktorá je neustále v núdzovom režime, sa hľadali úsporné riešenia. Začala sa centralizácia, posilnili sa univerzálne, prierezové oddelenia. Štruktúra sa zmenila, ale zodpovednosti a subordinácie zostali zašifrované. Komunikácia začala viaznuť. My, špecialisti/tky máme idey, ale univerzálne oddelenia majú peniaze. Nositelia ideí ťahajú za kratší koniec a natíska sa otázka, či práve toto nespôsobuje postupný úpadok. Riadenie múzea je administratívne a mikromanažérske, nie odborné. Štatutár inštitúcie má byť vizionárom. Náš však ľuďom málo dôveruje, často zasahuje do ich právomocí. Mikroriadenie oberá o nadhľad a ide na úkor celkového smerovania inštitúcie. 

Pohľad do expozície Cesta uhlia v Handlovej. Foto Lubo Lužina

Naše múzeum, v jadre sebavedomé, navonok uzavreté. Sme málo otvorení nadšencom, partnerom, slabo budujeme komunity, ktoré sú kľúčom k autentickému a živému múzeu. Do budovania komunít treba investovať energiu, ľudí aj peniaze. Slávne banské múzeum prečísli hocijaká partia dobrovoľníkov, ktorá do záchrany pamiatky neinvestuje veľa, ale aj tak viac ako my. Keď sa niekto rozhodne natrieť ťažnú vežu, máme pomáhať, postaviť sa do prvej línie. My sa však bojíme a pred iniciátormi sa skrývame, aby náhodou neodhalili, že nemáme začo do tej prvej línie, že nemáme kým a čím prispieť. Pre toto sme pozadu za súkromnými zberateľmi, záujemcami, nadšencami. Naše múzeum musí pôsobiť v teréne, musí byť scestované, musí byť participatívne. Ak by sme boli súčasťou širšej komunity, omnoho ľahšie by sa nám stanovovali priority ochrany industriálneho dedičstva.

Teda tak sme my slávni na papieri. Naše univerzálne múzeum. Sebavedomé je, ale to nestačí. Pravda oslobodzuje, ale po nej musí nasledovať tvrdá robota. Fejslift nepomôže. V Slovenskom banskom múzeu chradnú mnohé odborné oblasti aj celá jeho štruktúra, nestačíme držať krok so svetom. Máme budúcnosť, ale bez vízie, bez ľudí, bez peňazí a bez podpory zriaďovateľa, to nepôjde. 

Zuzana Denková

Foto: Lubo Lužina

Petíciu za reštart Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici môžete podpísať tu.