Obrazy múzejnej každodennosti

Dilemou lojality možno nazvať stav, keď sa rozhodujeme, či je vo verejnom záujme (a teda aj v inštitucionálnom) mlčať a neodkrývať spor, ktorý sa tri roky odohrával za múrmi inštitúcie, alebo nemlčať a ukázať všetky aspekty tejto konfrontácie, jej vplyvu a dôsledkov.

Rozhodla som sa nemlčať. Múzeum nelojalitu prežije, ale bez otvorenosti verejnosť nepochopí, prečo možno postsocialistické kultúrne inštitúcie rýchlo ovládnuť. Odkrývanie rozdielnych pohľadov na fungovanie kultúrnych inštitúcií je vo verejnom záujme a nijako neznehodnocuje význam Slovenského banského múzea (ďalej SBM).

Dva tábory

V SBM zápasili dva pohľady na fungovanie pamäťovej inštitúcie. Väčšie zastúpenie mali tí a tie, ktorí*é vnímali múzeum ako nedotknuteľnú vežu zo slonoviny, ktorú treba velebiť a jej nepoškvrnenosť ochraňovať rovnako ako zaužívané procesy. Sympatizanti a sympatizantky tohto videnia nemali zásadné ambície staré preverovať, modernizovať a poznanie posúvať. Zvyčajne boli naladení*é proti inováciám, lebo staré poriadky boli súčasťou ich komfortnej zóny. Aj preto bolo prirodzené, že sa ich len neradi vzdávali.

Menšia časť múzejného personálu hájila pozície formovania moderného, otvoreného a polyfónneho múzea, v ktorom sa treba venovať novým témam, využívať moderné prístupy, súčasný jazyk a staré procesy a ich výsledky kriticky preverovať.

Prečo je dôležité hovoriť o personáli? Lebo kvalitný odborný personál je dôležitou hrádzou, na ktorú by malo tvrdo naraziť každé neodborné vedenie.

V SBM však vďaka veľkej časti personálu nie je súčasné politicky dosadené vedenie so svojou ideológiou osamotené. Pomerne rýchlo sa tento personál okolo neho zoskupil s vďakou za oslobodenie spod progresívneho jarma. Aj preto môže nové vedenie bezodkladne štartovať upratovacie procesy.

„Tú tam dosadili umelci!“

Pre zjednodušenie pochopenia ďalšieho textu budem nazývať zástancov a zástankyne tradičných hodnôt, starých poriadkov a baníckej prapodstaty „Ochrancovia“ a prívržencov a prívrženkyne novej vízie „Outsideri“.

Nová riaditeľka – prvá Outsiderka – bola podľa Ochrancov tri roky najmä vyslankyňou Galérie Jozefa Kollára (ďalej „GaJK“, súčasť SBM) a komunity súčasných umelcov a umelkýň. Iné ju vraj nezaujímalo. V skutočnosti pritom galérii venovala málo pozornosti. Témami, ktorým sa venovala, boli najmä ochrana zbierok, vedecký plán, investície, ekonomika.

Galéria bola v čase jej príchodu v kríze. Nemala žiadneho odborného pracovníka či pracovníčku. Vnútorné zariadenie bolo zastarané. Za každým rohom bol odkaz na budovateľské galerijné začiatky: v expozíciách, v kanceláriách, po chodbách. V GaJK sa najskôr sformoval malý tím, vnútorne stotožnený s novou víziou SBM. Galéria sa postupne premieňala na plný dom umenia: tím dokázal každoročne postaviť výstavný program, za tri roky bolo v GaJK uvedených viac ako 30 výstavných projektov. K tomu diskusie, koncerty, kurátorské prehliadky, festivaly, edukačné programy, množstvo iného kultúrneho programu, aby sa ľudia vracali. Otvorili priestory, v ktorých sa nikdy nevystavovalo alebo len ojedinele – napr. štôlňu, átrium, foyer. Každý rok vyhlasovali otvorenú výzvu pre neetablovaných umelcov a umelkyne. Pracovali koncepčne, plánovite a systematicky v spolupráci s galerijnou radou; vďaka nim vznikla nová vizuálna identita, merch i informačný systém.

Drvivá väčšina programu bola hradená z mimorozpočtových zdrojov, ktoré zabezpečoval tento tím. Inicioval aj novú expozíciu v Starom zámku. Jeden z Ochrancov sa dostavil na verejnú prezentáciu zámeru tejto expozície len preto, aby pred všetkými slovne „opľul“ kolegyňu. Vraj s kamarátmi sprznila galériu a teraz chce przniť Starý zámok. Vyjadril obavy z toho, že nevie, kde sa napokon zastaví. Mimovoľne tak vyslovil túžbu Ochrancov starých poriadkov: treba ich zastaviť – to, čo robia, nie je ničím iným, len ničením nepoškvrnenej baníckej podstaty.

Galéria alebo zberný dvor?

Medzinárodná výstava Piesky mikrosveta mnohým vyrazila dych: niektorým posolstvom blížiacej sa katastrofy, Ochrancom zase explicitným stvárnením postapokalypsy, ktoré vraj znesvätilo galériu a urobilo z nej skladisko odpadu. S rovnakým nepochopením sa stretla aktivistická výstava Vojnový denník (Evy Ďurovec). Výstava bola reakciou na vojnu na Ukrajine, na migračnú politiku a militarizáciu. Kritiku a odpor si odniesli pieskové barikády. Galéria mala zrejme prinášať krásu, aj keď sa svet sfarbuje krvou nevinných dočervena.

Klinec do rakvy baníckej podstaty vrazilo aj nové logo. Na rozdiel od toho starého totiž neobsahovalo banícke kladivo a želiezko. Pracovalo síce s portálom štôlne, lenže málo popisne, a teda príliš abstraktne. Bez kladiva a želiezka vraj nieto baníctva.

A tak prišiel jedného dňa nový (politický) riaditeľ a vrátil staré logo. Bol to signál pre naklonených: Už som tu. Už sú preč. Už bude dobre.

Spolitizované múzeum

Múzeum vraj bolo spolitizované vyvesením ukrajinskej zástavy, keď Rusko napadlo Ukrajinu. Na chvíľu vtedy nahradila banícku zástavu. Inak sa nedalo, zo zákona nemohla nahradiť štátnu zástavu alebo zástavu Európskej únie. Pre niektorých to bolo červené súkno, nie svetlomodro-žltá zástava. Písali do múzea, hrozili, kto to mohol dovoliť.

Pre iných to bol signál, že sa ukrajinské matky s deťmi môžu cítiť v Banskej Štiavnici bezpečne.

Ešte v decembri mala jedna matka s dvomi synmi bezpečný azyl v múzeu. Musela odsťahovať. Tak sa rozhodlo múzeum. Povedať jej to prišiel sused domovník.

Energetická kríza

Všetkými zamávala energetická kríza, aj keď si ju každý interpretoval inak. Niektorí Ochrancovia tvrdili, že Rusko má predsa neobmedzené zdroje, ktoré nám rado poskytne, len musíme chcieť pravý mier.

Múzeum zastihla kríza nepripravené. Roky sa neinvestovalo do energetickej úspornosti. Za okamih bolo nutné poznať každý radiátor, a to ich boli stovky. Skoro dva roky boli novým náboženstvom grafy spotrebovanej energie.

Zatvárali sa hrady, sťahovali zamestnanci*kyne. Energetická kríza múzeum trestala za veľkosť a rozľahlosť, ale najmä za roky trvajúcu laxnosť. Prehĺbila aj zlú náladu Ochrancov. Zima je sviňa. Štát dlabal na to, že na konci každého opatrenia je človek – akokoľvek sú tieto opatrenia prezieravé.

Keď prostriedky na dofinancovanie energií prišli, už bolo neskoro. Nenávisť sa niekoľkokrát preliala múzejnými chodbami. Jej zvyšky tam zostali dodnes.

Prišiel nový politický riaditeľ a zakúril. Asi dostal pokyn zo straníckej centrály, že na to peniaze budú. A tak rozdistribuoval elektrické konvektory. Bude teplo. Bude dobre.

Rozprávka o novom lokalitnom programe v Berggerichte

Krízy sa striedali. Jedna nedoznela a prichádzala druhá. Až prišiel marcový požiar Berggerichtu. Všetci vtedy z minúty na minútu dospeli. Pochopili, že teraz sa nemôžu robiť chyby. A tak sa spoločne evakuovalo, sanovalo, revidovalo, upratovalo. Mnohí boli solidárni*e. Aj múzeum sa spojilo v nešťastí, antipatie na chvíľu poľavili.

Ako sa odlupovali nánosy dymu a vody a sedimentov socialistickej prestavby, paradoxne sa požiarom zničený Berggericht menil na nádherný palác.

Následný pokus o vytvorenie modernej expozície v Berggerichte bol podľa Ochrancov krokom vedľa. Smútili za nekonečným labyrintom vitrínok, v ktorom sa každý stratil, iba oni nie. „Všetci“ si predsa želajú, aby tam bola vzkriesená stará expozícia, ktorú vybudovali predkovia, tvrdili.

Nový lokalitný program mal pútavo rozpovedať príbeh mestského paláca. Palác mal byť opravený udržateľne, inkluzívne a inovatívne aj z hľadiska požiarnej bezpečnosti. Mohol (by) sa stať kľúčovým produktom cestovného ruchu v meste. Teraz však vládnu Ochrancovia, tí majú moc a rozhodujú, čo bude vybudované, kto to vybuduje a ako.

Veda v múzeu a jej výsledky

V roku 2021 „outsiderský“ tím inicioval sformulovanie testovacieho vedeckého plánu. Chcel otestovať múzejné výskumné možnosti, otestoval však múzejnú vedeckú nechuť. Ochrancovia našli chybu na každom produkte múzejnej vedy. Nové knihy boli príliš veľké alebo príliš malé, alebo neboli správne zelené. Žiadna sa netrafila do baníckej podstaty. Ani kniha Banícke uniformy, ani zborník Argentifodina, ani Betlehemy z Banskej Štiavnice, ani Chvála zberateľstvu, ani dva zborníky SBM.

Na výstavu Stroj, ktorý zmenil svet (príbeh ohňového stroja I. Pottera), ktorá bola vytvorená v spolupráci múzea a archívu a ktorá mala podporiť banícku podstatu múzea, prišli mnohí*é, ale žiadny zástupca baníckej štiavnicko-hodrušskej komunity. Prečo? V prvom rade asi preto, že sa nevenovala nejakej tradičnej, okukanej, mnohokrát prežutej téme. To by možno baníci prišli, aj niekto z radnice.

SBM sa má predsa venovať Banskej Štiavnici. Témy majú vraj diktovať Ochrancovia, nie vedecké rady a iné orgány, ktorých členov a členky v Štiavnici aj tak nikto nepozná.

Táto výstava bola „krokom vedľa“ rovnako, ako aj medzinárodná konferencia na rovnakú tému. Prišli na ňu mnohí zahraniční hostia a hostky, ale miestnych baníkov a baníčky nezaujala. Prišiel aj britský veľvyslanec, dokonca zotrval, pozorne počúval, kvitoval, že si v Banskej Štiavnici pripomíname svetové udalosti, naviac prepojené s jeho domovinou.

Projekt reflektoval etapu, keď bola Banská Štiavnica aj v skutočnosti v kontakte s vyspelým svetom, nielen vo fikcii, nielen pri debate v baníckej krčme, sprevádzanej búchaním do stola a intonovaním baníckych pesničiek.

Príbeh baníckej prapodstaty?

Skôr je to príbeh o ľpení na starých poriadkoch, o odpore k reformám, o zosmiešňovaní inovácií, o závislosti, o zvyku, v lepšom prípade o konzervativizme, rigídnosti, a v horšom o strate súdnosti.

Tri roky trval súboj ideológií medzi prívržencami starých poriadkov a zástankyňami odborného, demokratického a humanistického múzea. Čakalo sa na impulz, aby vzdor prekypel. Ten dodali voľby. Nová vláda bola postavená a potešila Ochrancov čistej kultúry, ktorí nechceli otvorenú kultúru, ani participatívne a polyfónne múzeum. Chceli múzeum tradičné, kde budú rozhodovať oni, lebo sú tam dlho. Načo byť produktívni*e? Čo malo byť urobené, už sa urobilo v budovateľskej minulosti. Teraz to treba oslavovať a skrývať sa za to.

Za ideológiu sa dá všeličo skryť. Aj hlúposť, aj neschopnosť, aj nenávisť, aj lenivosť.

Taký je príbeh baníckej prapodstaty. Nemá nič spoločné s baníctvom. Zato má veľa spoločné s ľuďmi.

Foto: isonative, Ľubomír Lužina, Tomáš Benedikovič (denník N)