Milá Tatra banka,

Ak je niekto nominovaný na ocenenie, nemusí nomináciu prijať. Ak ju prijme, predpokladá sa spolupatričnosť so zástupcami, iniciátormi a mecenášmi ceny. Za každou známejšou umeleckou cenou stojí nejaká ekonomická skupina, či už ide o Cenu nadácie Novum, Tatra banku, VÚB banku alebo Cenu Oskára Čepana. Morálne a etické dilemy ponúkajú niekoľko riešení, ako sa s týmto faktom vysporiadať. Prvou je radikálne neprijatie a odmietnutie. Lucia Tkáčová sa rozhodla cenu prijať, ale napriek tomu nad cenou uvažuje kriticky. Popisuje vnútorné mechanizmy podmieňujúce pozície moci medzi obdarovateľom a obdarovaným a vysvetľuje vo svojom otvorenom liste, prečo za cenu neďakuje.

Milá Tatra banka,

keby bol rok 2020 normálnym rokom, boli by sme sa bývali stretli na okázalom odovzdávacom ceremoniáli s vychytenou moderátorkou, s obrovským štábom, so stovkami hostí a opulentným cateringom. Bol by to býval business as usual ‒ my umelci a umelkyne by sme Ti na pódiu dojato ďakovali za uznanie a obecenstvo, ohúrené leskom a mierkou, by tlieskalo Tvojej veľkorysosti. Potom by sme sa zadarmo napratali krevetovými chlebíčkami, otočili pár drinkov a išli nočákmi naspäť do hypotékovaných dvojizbákov. Pekný večer za nami.

Tento rok je však iný. To, čo bolo doteraz záväzné a závažné, prestáva platiť. Triezvieme z ilúzií, že „bude dobre“ a že nás systém podrží. Veci sa vyjasňujú. Pekne vidno, kto tučnie a kto stráda, cui bono. Kontrakcie nového normálu prinášajú aj nádej a potenciál nového vedomia, solidarity a morálky. Preformátovávanie sveta ma posmelilo preskúmať, čo vlastne Cena Nadácie Tatra banky za umenie (Cena NTBU) znamená ‒ pre Teba, aj pre mňa ‒ a ako sa s tým vysporiadať.

Cena, ktorú od Teba dostávam, nie je pre mňa (len) radostným vyvrcholením minuloročného úsilia, ale (aj) mámivým spevom Sirény. Mala by som sa cítiť triumfálne ‒ projekt, do ktorého som vložila veľa síl a energie, zožal úspech a ľudia, na ktorých mi záleží, mi gratulujú. Komisia, ktorú si vážim, ma vybrala spomedzi kolegov a kolegýň, ktorých tvorbu uznávam. Po roku práce zadarmo dostanem konečne nejaké peniaze, Ty ich nazývaš darom „na podporu ďalšej umeleckej tvorby“. Mala by som sa tešiť. Ale nedá sa mi. Namiesto zadosťučinenia a radosti pociťujem pochybnosť a nevôľu. Moje pocity sú v rozpore s tým, čo by sa v takejto situácii patrilo cítiť. Prečo, preboha, necítim vďačnosť, keď som získala prestížnu cenu a finančnú odmenu? Čo je tým agens, ktorý vo mne vyvoláva odpor?

Viem, že hovorím z nezvyčajnej pozície ‒ cenu som od Teba dostala a prijala. Spoločenská obyčaj hovorí, že prijať cenu znamená verejne sa stotožniť s darcovskou inštitúciou a stať sa jej veľvyslankyňou. Vziať peniaze znamená stratiť právo na hlas. Myslím, že nastal čas tieto axiómy prehodnotiť. Rada by som nahlas porozmýšľala o vzťahu medzi participáciou a mlčaním, o politickej úlohe vďačnosti a o transformatívnom náboji hlasu „zvnútra“. Cesta k spomínanému novému vedomiu môže viesť práve tadeto.

Milá Tatra banka, oceňujem, že sa zaoberáš súčasným umením. V slovenskom prostredí je to výnimočné a zaslúži si to uznanie. Podpora umenia však má svoje pozadie, svoje kto, svoje ako a svoje prečo.

Na prvý pohľad sa Cena NTBU javí ako nezištná štedrosť, ako dar. Osvietená mecénka si z radov robotníkov a robotníčok kultúry vyberie „výnimočných jednotlivcov, ktorí dosiahli významné úspechy“, dýchne na nich ligotavý prach a na chvíľu ich unesie do sveta víťazov. V skutočnosti je však transakciou, v ktorej medzi sebou alchymicky premieňame rôzne typy kapitálu, quid pro quo. Tvojím ziskom a mojím vkladom v tomto obchode je symbolický kapitál ‒ česť, meno a uznanie. Tým, že svoju značku spájaš s umením, vylepšuješ svoju povesť v očiach verejnosti. Inštrumentalizuješ podporu umenia, aby si pôsobila noblesne, kultúrne a morálne. Symbolické aktíva, ktoré takto nahonobíš, potom premeníš na sociálny kapitál ‒ náklonnosť spoločnosti a dôveru klientov. Koniec koncov Ti prinesú kapitál ekonomický.

Cena NTBU je vlastne rafinovanou formou reklamy, v ktorej si ako „tváre“ Tatra banky a ručiteľov Tvojej ušľachtilosti najímaš umelcov a umelkyne. Ako napríklad mňa. Mala by som byť figovým listom, ktorý zakryje povahu Tvojho bohatstva. Ako honorár mi dávaš (milo)dar, ‪ktorý v našom podvýživenom prostredí pôsobí primerane, až veľkoryso, a pritom‬ neprekročí cenu topánok Tvojich manažérov. Je umne kalibrovanou ‪minimálnou účinnou dávkou, ktorá Ti ‬prinesie maximálny výnos ‒ imidž kultúrne angažovanej inštitúcie. Je zarážajúce, ako sme my, ľudia zo sveta umenia, zvyknutí na odrobinky.1

Prvým dôvodom, ktorý ma uvoľňuje z obliga vďačnosti, je teda povaha našej transakcie. Nespĺňa parametre daru. Ide o obchod, ktorý má v konečnom dôsledku generovať ťažko naceniteľné statky ‒ moc a rozhrešenie. Prekurzorom k nim sú imidž a reputácia, ktoré v praxi artwashingu fungujú ako tovar, platidlo aj zisk zároveň. Na nich si v našom vzťahu zakladáš najviac.

Vyhradzuješ si právo „domáhať (sa) vrátenia daru“ v prípade, ak voči Tebe „hrubo poruším dobré mravy“ alebo ak sa „dopustím konania“, ktoré je v rozpore so „základnými pravidlami morálky“ a ktoré môže „potenciálne ohroziť dobré meno poskytovateľa daru“, čiže Teba. Hm. Dobré mravy sú ťažko merateľnou kategóriou a osvedčeným prostriedkom na udržiavanie poriadku. Vyzerá to, že chceš, aby mi viac záležalo na Tvojom renomé ako na mojom jednaní ‒ umeleckom, občianskom alebo politickom. Klauzula, ktorou zo mňa chceš spraviť vazalku Tvojej povesti dokazuje, že Ti nejde o „podporu tvorby“ ako takej, ale len takej, ktorá neohrozuje status quo a Tvoju pozíciu v ňom.

Táto situácia však nie je iba o Tebe a o mne. Umelci, teoretičky, filozofi a aktivistky sa už päť dekád zaoberajú úskaliami a asymetriami prepojení medzi mocou, kapitálom a umením. Náš vzťah je príkladom systémovej malfunkcie medzi súkromným a verejným, ktorú preberáme a udržiavame. Každý akt filantropie je v princípe vyjadrením moci a spôsobom, akým bohatí a privilegovaní tvarujú svet podľa svojich predstáv. Je dymovou clonou, ktorá odvracia našu pozornosť od fundamentálnych problémov chudoby a bohatstva a ich riešenia. Hoci ovplyvňuje veci verejné, filantropia nie je demokratická a vnáša do verejnej sféry logiku a pravidlá biznisu. Korporácie a ľudia, ktorí ich tvoria, na základe osobných preferencií vyberajú oblasti vplyvu, ktoré im konvenujú, a formy podpory, aké im vyhovujú. Tieto oblasti podporia v takej miere, aká im je pohodlná, nie v takej, aká je v skutočnosti potrebná. Je zodpovednosťou sveta, aby sa ohradil.

Doba hotovosti sa končí; či chceme, či nechceme, všetky naše peniaze musia prejsť cez nejakú banku. Prepojenie ľudí a bánk sa stalo nedobrovoľným ‒ nemôžeme nemať účet a normálne fungovať v spoločnosti. Banky teda berieme ako nutné zlo. Používame vás, necháme sa vami používať, ale nemáme vás radi.

Vy, banky, nám ľuďom dlžíte veľa. Kŕmime vás výplatami ako Tamagočiho, sledujeme, ako rastiete a mocniete. Skladáme sa vám na budovy, drahé obleky, dobročinné večierky, gramy a čiary, súkromné ostrovy a právnikov, ktorí s nami zatočia. Na všetkom, čo zarobíme, zarobíte. Naše peniaze sú váš výrobný prostriedok, rozmnožujete ich a za úroky nám ich požičiavate naspäť, keď sme na mizine. Naša chudoba plodí vaše bohatstvo, preto ju prehlbujete a udržiavate. Vaše peniaze sú de facto naše peniaze. Z tohto hľadiska je vašou povinnosťou dávať a naším právom brať.

Fakt, že som roky Tvojou klientkou, dáva mojim slovám ďalší, kuriózny rozmer a osobitnú platnosť. Druhým dôvodom, ktorý ma oslobozuje od záväzku vďačnosti, je to, že mi Cenou NTBU takpovediac vraciaš peniaze a splácaš dlh. Nestojím Ťa nič, čo by som Ti kedy nebola sama dala.

Milá Tatra Banka, Tvoje rozhodnutie vrátiť aspoň zlomok svojho bohatstva a privilégií ľuďom je správne. My sa teraz musíme naučiť, ako ich prijať a nenechať sa pri tom zaslepiť vďačnosťou.

Od malička som bola vedená k tomu, že za všetko treba pekne poďakovať. Následkami dobrej výchovy, ktorú na väčšine z nás spáchali rodiny a školy, vyrástli poddajné a prehĺtajúce generácie. Nechceme sa autorít dotknúť a zdvorilo ďakujeme aj za to, čo je pre nás bezcenné, čo nepotrebujeme alebo nám priamo škodí. Skromní poberatelia, povďační poplatníci, úctiví občania, horliví týždenníci. Po slušnosti nasleduje poslušnosť.

Nechcem, aby sme sa zle rozumeli: vďačnosť je vo svojej podstate dobrá vlastnosť. Je príkladnou cnosťou, funguje a robí nás šťastnými. Otepľuje každodennosť a premieňa ju na sviatok. Ako nástroj moci je však nebezpečná. Rozostruje, zmäkčuje, z(a)väzuje.

Viscerálnou bázňou voči bohatým, mocným a vplyvným sme indoktrinovaní tak hlboko, až ju vnímame ako prirodzenosť. Nutkavej vďačnosti, ktorá z nej pramení, sa treba vedome odúčať. Odvážiť sa pozrieť koňovi na zuby, prečítať si aj malé písmenká pod čiarou a pochopiť, že bohatstvo k chudobným neprekvapká. Pripustiť, že akt darovania môže byť všeličím: demonštráciou nadvlády, vykúpením svedomia alebo investíciou do dobrej povesti. Musíme byť ostražité, aby sme vedeli rozoznať, kedy je pocit vďačnosti účelne vyvolanou reakciou, cez ktorú si nás moc nebadane podmaňuje. Mechanizmy zvnútornenej po-slušnosti nám bránia vnímať veci, aké naozaj sú. Dekórum nás omámi natoľko, že nevieme rozlíšiť, čo je dar a čo je výplata, čo je úplatok, čo almužna a čo držhubné.

Platná doktrína hovorí, že človek musí zostať vonku, aby mohol kritizovať systém a jeho protagonistov. Musí byť nezapojený, mimo, buď fyzicky (hlas volajúceho z púšte), spôsobom života (pustovník, dobrovoľný vyhnanec), alebo mentálne (jurodivý prorok). Táto požiadavka vychádza z čias, keď svet ešte mal okraje. Teraz však už žiadne vonku neexistuje. Všetci sme vo vnútri, všetci sme komplici. Globálny kapitalizmus je totálny, zasahuje všade ‒ od Wall street po Močiar a obsahuje všetko ‒ od bánk cez ľudí, algoritmy až po leňochodov, tornáda, uhlie a vírusy. Sme poprerastaní vzájomnými závislosťami, výmenou a vykorisťovaním, spoluvytvárame systém, ktorý nás hýčka a zároveň zotročuje. Bagatelizujeme zodpovednosť, aby sme žili v pohodlí a blahobyte.

Upínaním sa na nedodržateľnú požiadavku zostať vonku si znemožňujeme meniť stav vecí tu, dnu. A pritom je to celé na nás, ktorí sme vnútri, pretože tam vonku nikto nie je. Jediné miesto, odkiaľ môžeme jednať, je zvnútra.

Kolektívne myslenie máme do veľkej miery kolonizované, mohli by sme však začať meniť to, čo pri interakcii s mocou a bohatstvom cítime. Prvým krokom by mohlo byť prestavenie vnútorných parametrov vďačnosti, ktoré sa pocitovo javí byť nehoráznym, niečím, čo sa nepatrí alebo sa nesmie.

Navrhujem teda roztrhať spoločenskú zmluvu o ochromujúcej zaviazanosti, dovoliť si pocítiť nevďak a meniť pravidlá priamo počas hry. Brať ako samozrejmosť privilégiá, za ktoré sme doteraz ďakovali, a s chuťou hrýzť ruku, ktorá nás kŕmi. Silou slabých je v tomto prípade chucpe, opojná trúfalosť spochybniť, kto „má dať“ a kto „dal“, a namiesto koláča žiadať celú pekáreň. Povedomie radikálneho nevďaku nie je o číslach, ale o principiálnom, každodennom nároku prehodnotiť, komu a za čo vlastne ďakujeme. Je o vedomí, že aj homeopatické trhlinky v stave vecí môžu naštartovať liečbu organizmu, ktorého sme súčasťou.

Milá Tatra banka, náš obchod sa týmto zavŕšil. Mojím nečakaným ziskom je vzácny nález ‒ sloboda k nevďaku. Cena NTBU mi ukázala, že to, čo mi má patriť, mi nikto nemôže darovať a že za to, čo nie je dar, nemusím byť vďačná. A práve preto Ti za ňu neďakujem.

[1] Na svojom webe uvádzaš, že Tvoja nadácia od roku 2004 venovala do podpory umenia a vzdelávania 7 555 480 eur. Znie to ohurujúco. Keď sa však zahĺbim do Tvojich výročných správ, zisťujem, že ‪za ten istý čas dosiahol Tvoj konsolidovaný zisk výšku asi 1,77 miliardy eur. Do filantropie si teda investovala asi ‬0,42 percenta svojho zisku. Pre lepšie pochopenie si to preložím do čísiel človeka s priemerným slovenským zárobkom, ktorý činí asi 12 000 eur za rok. Takýto dobrodinec by na umenie a vzdelanie ročne venoval 51 eur 10 centov.

---

Foto: Lucia Tkáčová a Nico Krebs