Projekt: Prežiť!

In memoriam Ľubomír Ďurček (1948 – 2025)

Minulé leto sme sa v tomto období začínali zamýšľať nad možnosťou štrajku v kultúre. Kultúrny štrajk vo forme štrajkovej pohotovosti bol spustený 5. septembra 2024 a stále trvá, hoci o ňom počujeme pomenej.

Dnes, o rok neskôr, sme o čosi múdrejší a múdrejšie. Skúsenosť nás naučila, že dosiahnuť politické požiadavky prostredníctvom prerušenia práce nemusí byť v aktuálnych podmienkach efektívna stratégia. Legislatíva sa od čias generálneho štrajku v dobe Novembra ‘89, ktorý je pre mnohých svetlým majákom v našej minulosti, v niektorých aspektoch zmenila. Právo na štrajk je už ústavne zaručené, no štrajk má striktne vymedzený účel zmeny pracovných alebo hospodárskych podmienok a musia ho organizovať odbory (politicky motivovaný štrajk sa nachádza mimo zákona rovnako ako počas socializmu). Ďalšie legislatívne postupy tiež príliš nepodporujú štrajk v sektore kultúry, ktorý je založený na rozmanitých formách práce a menej na štandardných pracovno-právnych vzťahoch. Rešpektovaním ústavy a legislatívnych postupov sa kultúrna komunita postupne stiahla vo veci štrajku do bezpečnej zóny a volí iné formy odporu.

Jedným z dôvodov je aj opakované potvrdenie, že vládnuca garnitúra na Slovensku definitívne odhodila zvyšky mimikry a neskrýva, že sa v meniacej geopolitickej klíme usiluje o nastolenie autoritárskeho režimu. Deliaca čiara medzi slušným a vulgárnym, starostlivo etickým a cynicky amorálnym sa posúva k červenej zóne. Je desivé, že u značnej časti spoločnosti sa doteraz spoločensky neprípustné správanie stalo politickou výhodou.

Konštantný pocit stresu

Už pred rokom sme v kultúrnych kruhoch hovorili o únave a vyčerpanosti z neustáleho „stráženia“ krokov ministerstva kultúry. Tieto pocity pretrvávajú a jednou z najčastejších tém našich rozhovorov sa stala otázka „ako prežiť?“. Kým sme sa vlani pripravovali na dopad deštruktívnych zásahov centrálnej štátnej moci, tento rok ho už naplno zažívame. A prežívame.

Atmosféra sa zmenila. Únava sa pretransformovala na konštantný pocit nepohody a stresu – vari slovenská verzia Havlovej „blbej nálady“? Nie je to len strach z ekonomickej neistoty, ale aj demotivácia a dezorientácia. Počas prvých dvoch rokov pandémie covid-19 sme si kládli otázku „prežije živé umenie?“ Dnes sa pýtame: prežije ešte kultúra, ktorá nám dáva zmysel? Ako sa mení jej význam, jej etika?

Slovo „prežiť“ často nadužívame – vyskytuje sa však v rôznych významoch. Boj o prežitie má dnes vo svete veľmi konkrétnu podobu. Týka sa predovšetkým ľudí, ktorí zažívajú existenčné ohrozenie v dôsledku násilných konfliktov, vojen, spoločenskej nestability či vplyvov zmeny klímy. Samotný pojem prežitia možno v dôsledku častého používania otupel, no zostáva znepokojivo aktuálny aj u nás – okrem fyzického prežitia v čase rastúcej chudoby a duševnej nepohody cez kultúrne vojny až po existenčné otázky: prežije slobodná kultúra a jej inštitúcie? Prežijeme osobne ako umelci, umelkyne či pracujúci v kultúre? Prežijeme ako organizácia, kultúrny priestor, celá scéna či umelecký žáner? Dokážeme prežiť fyzicky, psychicky, profesijne? Prežiť ako spoločnosť, ako krajina, ako ľudský druh? „Kultúra prežije,“ hovoria titulky rozhovorov v médiách, organizátori sa rozprávajú o umení prežiť alebo riešia, ako môžu divadlá zachrániť kultúru.

V individuálnej rovine nás zasahujú straty pracovných miest, stagnujúce príjmy pri rastúcich nákladoch na život, v prípade slobodných povolaní aj nepravidelnosť a nestálosť príjmov. Čo sa tak zásadne zmenilo, že pociťujeme výraznejšie existenčné obavy? Je možné, že všetci žijeme tak intenzívne z dotácií verejnoprávnych fondov, ako nám vyčítajú hlasy kritikov z online diskusií? Najviac viditeľné a prezentované sú totiž autoritatívne a neodborné zásahy do prideľovania dotácií Fondu na podporu umenia, spolu s kauzami zrušených oddelení alebo prepustených či odídených zamestnancov a zamestnankýň v inštitúciách. Na úrovni organizácií zaznieva neustále pojem „konsolidácia verejných financií“, ktorá vracia verejné inštitúcie do stavu „kúrime a svietime“, navyše sú ohrozené existenciálnou neistotou. Niektorým sa zdá, že tlak zhora sa už nedá vydržať, žiaľ, informácie o ďalších úderoch z „ministerstva nekultúry“ sa množia a čakajú nás ohrozenia ďalších inštitúcií, malých či veľkých. Mnohé kultúrne a kreatívne centrá, festivaly, výstavné, publicistické a rezidenčné projekty už začali trpieť spomínaným výpadkom zdrojov z FPU.

Spoločne ide o to, že sa rúca už aj tak ťažko udržiavaný systém vzťahov verejnoprávnych inštitúcií, tvorcov a tvorkýň, subdodávateľov rôznych služieb. Výpadok dotácií pre kvalitné cyklické podujatia a individuálnu tvorbu núti hľadať okamžite iné zdroje alebo sa vzdať aktivít. Nedostatočne rozvinutý systém viaczdrojového financovania tak negatívne ovplyvňuje celý kultúrno-kreatívny ekosystém.

Ako prežiť

Nejde len o ekonomické prežitie kultúrnych projektov, inštitúcií a jednotlivcov, ale aj o otázku, ako a s akými hodnotami prežiť. Ako sa zachovať v situácii, keď sa idealizmus každodenne triešti o realitu? Silnie presvedčenie, že iba „prežiť nestačí“. Spisovateľka Katarína Kucbelová to jasne pomenovala už na jeseň minulého roka: „Nedokážem sa identifikovať s kultúrou, ktorá len prežije. Verím, že má na viac a uvedomuje si, že nestačí prečkať aktuálny rozvrat…“ Podľa nej si dnešná vláda už voči námestiam vybudovala imunitu, a preto protestná energia prirodzene preniká do kultúrnych inštitúcií – zriaďovaných aj nezriaďovaných, mestských, regionálnych, nezávislých.

V kuloároch (o ktorých som písala v minulom komentári ako o vítanom predstupni verejného diskurzu) som zachytila aj polemiky o tom, či skôr zachraňovať diela a zbierky alebo ľudí. Múzejná kauza sezóny, pri ktorej si už aj mnohí z laickej verejnosti ťukajú na čelo – odvoz busty Cecilie Gonzagy zo Spišského múzea v Levoči zástupcom ministerstva kultúry –, sa ukazuje aspoň ako príležitosť na zasvätenie verejnosti do zásad ochrany zbierkových predmetov. (Žiaľ, znovu sa týmto nečakaným aktom podarilo prekryť významnú aktivitu, konferenciu Otvorená Kultúra!)

Mám pocit, že motív prežitia je v našej kultúre ústredný. Časť spoločnosti sa už od 19. storočia obáva, že neprežije slovenská kultúra ako taká, niektorí považujú za kľúčové brániť národnú identitu v čase globalizácie (alebo to využívajú vo svojej politickej agende), iní hovoria o potrebe novej kultúrnej syntézy.

Spomenieme si ešte na časy pandémie rokov 2020 – 2021, keď sme diskutovali o tom, či kultúra a umenie prežijú? Aj vtedy sme sa pýtali: Prežije živá kultúra rok 2021? a skupina ľudí pracujúcich v sektore divadiel, kín a hudby vtedy vytvorila iniciatívu Otvorme kultúru apelujúcu na vtedajšiu vládu, aby prehodnotila pandemické opatrenia, podľa iniciatívy nesystémové. Dnes čelíme inému vírusu – vírusu nenávisti a túžby po moci, ale isté vzorce sa opakujú. Možno sme niektoré svoje predsavzatia z čias pandémie opustili skôr ako tie novoročné o zlepšení životosprávy, ale už vtedy sme intenzívne zažili potrebu medziľudskej komunikácie a spolupráce, spájania sa naprieč dovtedy nekomunikujúcimi odbormi a vyskúšali sme si schopnosť rýchlej mobilizácie ľudí, ktorí pracujú v kultúre. Môžeme mať pocity sklamania a únavy, ale stačí si pripomenúť, čo sme cítili a čo sme si predsavzali počas pandémie.

Pozitívne je, že stále vznikajú projekty, ktoré rozvíjajú líniu starostlivosti a hovoria o témach, ktoré nám pomohla otvoriť práve pandémia, alebo priamo nadväzujú na negatívne dianie v kultúrnej politike a pretvárajú ho na niečo perspektívne.

Napríklad publicistka a organizátorka Michaela Kučová zverejnila svoj výskum zameraný na vplyv umenia na duševné zdravie a možnosti kultúrnych inštitúcií využívať podporný účinok kultúry na ľudskú psychiku. V analýze Ligy za duševné zdravie, z ktorej vychádzala pri výskume, sa dočítame aj o tom, že väčšina ľudí na Slovensku má „ďaleko od optimálneho stavu duševného zdravia. Duševné zdravie totiž znamená viac ako len absenciu duševného ochorenia“.

17. novembra 2024 Galéria mesta Bratislavy pripomenula otázku Júliusa Kollera „Prežije kultúra rok 2000?“ Položil ju v roku 1979 vo svojom koncepte umelecko-ekologický Futurologický Otáznik, ktorý vyšiel v samizdate a podľa GMB predznamenal vplyvnú iniciatívu Bratislava nahlas z roku 1987. S dizajnérkou Annou Ulahelovou sme sa rozprávali o istej paralele záchrannej siete, pavučiny, ktorá sa začína tvoriť v našich mysliach. Vzniká podľa nej „fenomén tzv. safe hubu, ako sú Múzeum mesta Bratislavy, Galéria mesta Bratislavy, niektoré vysoké či stredné školy, Metropolitný inštitút, zahraničné inštitúty, magistráty a celkovo komunálne projekty...“ S tým, že ide o miesta, kde hľadáme slobodu a zmysel a sú mimo priameho dosahu súčasného ministerstva kultúry, preto môžu mať silnejší hlas ako organizácie podriadené MK SR a stávajú sa aj akýmsi odborným útočiskom.

Platforma Otvorená Kultúra! sa neustále zamýšľa, ako prežiť, a chce sa ďalej starať o istý segment odbojových aktivít – zviditeľňovanie, vysvetľovanie a zosilňovanie hlasu kultúrno-kreatívnej komunity, no aj o intenzívnejšie plánovanie.

Stále pribúdajú iniciatívy a hlasy na obranu slobodnej a otvorenej kultúry, satirické weby majú štátnu kultúrnu antipolitiku ako pravidelný zdroj námetov (a tým pomáhajú popularizovať doteraz nepoznané témy kultúry).

Rozprávame sa už o plánoch na druhý polčas vlády, o príprave na potenciálnu predčasnú zmenu vlády. Aj o tom, čo napraviť, zmeniť alebo nastaviť inak v prípade, že nastúpi vedenie ministerstva kultúry ústretovejšie diskusii.

Načo prežiť

Na scéne umenia sa práve formujú nové vzťahy a lámu sa charaktery. Musíme sa naučiť o všetkom hovoriť otvorene a čo najviac svoje názory publikovať. Ak má kultúra prežiť, musí sa znova pýtať „načo prežiť?“ V akej forme? A za akú cenu? Bez tejto odvahy sa môže stať, že samotné prežitie z nás vyženie všetko, čo nás robí ľuďmi a profesionálmi. Tento rok nie je len pokračovaním boja o prežitie, ale aj výzvou na hľadanie novej stratégie – nielen prežiť, ale prežiť tvorivo a solidárne. Je tu doba, keď si musíme dovoliť myslieť inak – aj v časoch, keď prežiť zdanlivo znamená všetko. Mnohí ľudia, inštitúcie a komunity dnes fungujú na hrane prežitia. Potrebujú omnoho viac než len „núdzový režim“ alebo čakanie na ďalšie voľby.

Nepýtajme sa len ako prežiť. Ôsmym pádom slovenskej kultúrnej gramatiky by sa mala stať dvojica otázok: Ako? Načo?

_________

Ilustrácia: Kolabujúce piesne (Mária Čorejová, 2020)