Neznáme príbehy protovedy

Katalin Kortmann Járay a Karina Mendreczky tvoria umeleckú dvojicu od roku 2019. Celou ich spoluprácou sa nesie téma animizmu, ktorá je prítomná aj v aktuálnej výstave Mingle and fuse v neogotickom priestore košickej Šopa Gallery. Výstava tematizuje alchýmiu a mágiu existencie medzi vedomosťami človeka a múdrosťou vychádzajúcou z nadprirodzených zdrojov medzi nebom a zemou. 

Cieľom výstavy je diváctvu priblížiť transformačný cyklus, ktorým si prechádza všetko živé. Metamorfózy existencie sú vo výstave zastúpené v troch momentoch, ktoré v sprievodnom texte kurátor výstavy Krisztián Gábor Török pomenúva ako telo, dušu a ducha. 

Autorky využívajú hybridné formy inšpirované botanickými ilustráciami, stredovekými kresbami, imitáciami prírodním a skamenelín. Z hľadiska materiálu sa umelkyne neobmedzujú na jednu techniku či médium, ale predstavujú celú škálu tvorby, od objektovej práce s kovom, dotvorenej ready made sklenenými objektmi, až po plošné formáty, ktoré sú obohatené jedinečným rámovaním. Tematicky sa autorky venujú alchýmii, nejde však iba o tradičné magické a pseudovedecké výjavy, ale aj o spomienky na ženy, ktoré boli z tejto disciplíny vytláčané. 

Zatiaľ čo v spojení s alchýmiou si obyčajne predstavíme staršieho muža s bielou bradou, ženy zostali bez uznania, hoci sa jej venovali od jej počiatkov. Sprievodný text výstavy spomína Židovku Máriu, zrejme prvú alchymičku západného sveta. Bola priekopníčkou laboratórnych techník a objaviteľkou nových spôsobov skúmania sveta. Výstavu Mingle and fuse tak umelkyne využívajú na pripomienku veľkých žien alchýmie, ktorých mená história nezaznamenala. Zmazané boli nielen nástupom modernej vedy, ale aj pretrvávajúcim patriarchálnym nastavením spoločnosti, ktoré veda nevykorenila. 

Autorky vo výstave rozmanito pracujú s florálnymi motívmi a rôznorodými materiálmi, neobmedzujú sa na jedno médium a aj pôsobením tejto rozličnosti pretvárajú celý priestor tak, aby nás dej výstavy pohltil. Materiály vnímajú ako živých nositeľov informácii. Predmety sa hromadia a opakujú tvaroslovia na rôznych miestach. Každý detail je premyslený a vťahuje do magického prostredia plného odkazov s dôrazom na ženskú prítomnosť v protovede alchýmie. 

S priestorom „dvojizbovej“ galérie autorky pracujú komplexne. Vyvinuli vlastnú techniku priestorových koláží, ktorou vytvárajú zložitý environment. Maximalizovaním vizuálnych vnemov sa formuje celistvý príbeh, ktorého pôsobenie sa rozrastá aj mimo výstavných miestností – už pri vstupe do prvej návštevníctvo víta vizuálna ochutnávka toho, čo ho čaká ďalej. Ešte pred prvou miestnosťou výstavy totiž diváctvo cez dvere vidí, že v nej dominuje figúra v nadľudskej veľkosti. Strážkyňa, ktorá podľa sprievodného textu symbolicky prepája telo a dušu, je centrálnou entitou, pod ktorou sa odohráva vizuálna hra detailov, hromadenia objektov a prenosu artefaktov vonkajšieho sveta dovnútra. Z podlahy, ktorá je starostlivo pretvorená nánosom hliny tvoriacim akési hranice, do priestoru vyrastajú rastliny, pseudoarcheologické artefakty podobné trilobitom a ďalšie maličkosti dotvárajúce alchymistickú scénu. 

Motív pôdy sa nesie celým projektom ako významný tematický základ. V jednej časti výstavy ukrýva pseudoarcheologické artefakty, minerály a sklenené nádoby. Na základe hlinenej bázy autorky stavajú ďalšie vrstvy a budujú celkovú situáciu vertikálne, vrstvením do výšky. Zo stien dej dopĺňajú nástenné diela, pričom najvyšší bod výstavy zastupuje tvár Strážkyne. Je silným vizuálnym prvkom, ktorý však svojou monumentalitou mierne prekrýva jemné nuansy objektov, ktoré sa nachádzajú v priestore pod ňou. Zdá sa, že výstava by na svojom odkaze bez jej prítomnosti nestratila, naopak, mohla byť svojou tajomnosťou silnejšia a výraznejšie by v nej mohli rezonovať menej nápadné detaily. Socha Strážkyne zároveň prináša motív pomníka. Pozadie figúry tvorí potlačená látka, ktorá efektívne dotvára pocit krajiny a uzemňuje vertikálnosť artefaktov svojou horizontalitou.

Podobný princíp prenosu a tvorby krajiny autorky uplatňujú aj v druhej miestnosti. Nadrozmerný kvet v nej tvaruje atmosféru a sceľuje priestor aj bez figurálnych prvkov – tie sa pritom v detailoch objavujú aj v druhej miestnosti v podobe tváre, ktorá vystupuje z pôdy, a druhej tváre na krčahu ležiacom na zemi. V prvej miestnosti je zase okrem dominanty Strážkyne prítomný motív ucha – určitá telesnosť akoby prechádzala z jedného sveta do iného. Nosným dielom druhej miestnosti je vysoká rastlina, ktorá rastie z jej stredu. S týmto priestorom tak autorky pracujú podobne ako duo Ausgang studio na výstave Breach protocol, kde bol rastlinný prvok umiestnený tiež v strede. „Dvojkomorovosť“ galérie Šopa zrejme podnecuje autorstvo k takémuto typizovanému členeniu priestoru. V prípade Mingle and fuse však priestor nie je orientovaný iba na rastlinu; autorky s ním pracujú komplexnejšie a rastline vytvorili osobité kontextuálne prostredie na existenciu. 

Tak ako sa celou výstavou vinie motív telesnosti, nesú sa ňou aj organické, rastlinné tvary, podporené premyslenou prácou s rozptýleným svetlom. Priznané žiarovky osvetľujú časti diel a celkov, ktoré autorky chceli zdôrazniť, a tým získavajú kontrolu nad diváckym vnímaním a pohybom po priestore. 

Upriamovanie pohľadu na ženy v pozíciách, z ktorých sú konvenčne vytláčané, je hodnotným príspevkom výstavy. Oceňujem tiež, že odkazy na ženstvo v alchýmii nie sú vo všetkých prípadoch úplne priame, „pomníkové“ a do očí bijúce. Na výstave tak okrem samotnej témy zaujme jemnosť, s akou autorky pracujú s vrstvením významov a tvarovaním prostredia. Výsledkom je sprítomnenie alchymistickej reality, v ktorej je existencia žien normálna a bežná a alchýmia samotná sa prostredníctvom vystavených diel stáva aj ich právoplatnou doménou.

Katalin Kortmann Járay & Karina Mendreczky / Mingle and fuse / kurátor: Krisztián Gábor Török / Šopa Gallery / Košice / 22. 3. – 17. 4. 2025

Foto: Tibor Czitó