Odhaľovanie trhlín času

Výstava The World of Tomorrow Will Have Been Another Present vo viedenskom mumok-u rozvádza anachronický dialóg medzi umeleckými dielami, ktorých vznik v čase oddeľuje aj celé storočie. Kurátor Franz Thalmair oslovil štyri umelkyne a jedného umelca staršej a strednej generácie, zastúpených v zbierkach mumok-u: Lisl Ponger, Fridu Orupabo, Nikitu Kadana, Anitu Witek a Barbaru Kapusta, aby z toho istého depozitára vybrali umelecké diela klasickej moderny, ktoré nejakým spôsobom rezonujú s ich vlastnou umeleckou praxou.

Výstava predstavuje päť subjektívnych výberov zo zbierok a ich inštalačnej rekontextualizácie. Historické diela, odlišujúce sa od tých súčasných menej po formálnej stránke ako svojím umiestením na sokloch a vo vitrínach, nie sú navzdory možnému očakávaniu hlavným predmetom výstavy. Zámerom nebolo dočasnými intervenciami aktualizovať staršie umenie, ako sa to stáva v posledných rokoch rutinnou praxou v zbierkových inštitúciách. Diela historických avantgárd tu s dielami žijúcich umelcov vystupujú ako rovnocenné súčasti v nelineárnom nazeraní času.

Lisl Ponger, Frida Orupabo a Nikita Kadan sa vo svojej tvorbe programovo obracajú do minulosti kvôli rozvratu spôsobovanému dominantnými ideológiami a systémami moci, akými sú kolonializmus, rasizmus či imperializmus. Výstavnú sekciu nemeckej fotografky Lisl Ponger otvára inštalácia autorkinej zbierky symbolov koloniálneho vykorisťovania a násilia, ktoré ako rekvizity používa vo svojich starostlivo inscenovaných fotografiách. Mnohé z týchto fotografií sú pritom priamymi citáciami slávnych umeleckých diel minulosti. Dielo s názvom En couleur  je napríklad založené na fotografii Mana Raya Noire en Blanche (1926). Africká soška, ktorá je na pôvodnej čiernobielej fotografii kontrastne zobrazená vedľa bielej ženskej tváre, je na farebnej digitálnej snímke nahradená časopisom National Geographic. Ako píše Mieke Bal v svojej knihe Citing Caravaggio: nové spracovanie starého obrazu pôsobí spätne aj na historické dielo a prepracováva ho v takom rozsahu, že môžeme hovoriť o jeho novej verzii. Toto je zrejme stratégia, ktorou sa Ponger snaží napraviť reprezentáciu a predsudky, ktoré nadobúdame vizuálne.

K farbami hýriacej časti Lisl Ponger, v ktorej prevládajú  diela nemeckých expresionistov, tvorí protipól nasledujúca kapitola výstavy pripravená nórskou umelkyňou nigérijského pôvodu Fridou Orupabo. Podobne ako Ponger sa Orupabo venuje témam spojeným s dejinami kolonializmu a exotizáciou druhých, tentoraz však z pohľadu vlastnej identity černošskej ženy. Asi najskromnejšia sekcia výstavy pozostáva len z pätice diel Orupabo, doplnených výlučne o sochárske diela ranej moderny. Autorka pracuje s nájdeným fotografickým materiálom kolážovitým spôsobom, čoho výsledkom sú telá rovnako fragmentárne ako dejiny ľudí čiernej pleti. Vo výstave zámerne konfrontuje svoje koláže s dielami moderných majstrov, ktoré apropriujú neeurópske národy a ich kultúry, ako napríklad La négresse blonde II (1933) od Constantina Brâncuşiho.

Zatiaľ čo Orupabo sa snaží o vytvorenie novej, pre storočia útlaku absentujúcej subjektivity ľudí afrického pôvodu, ukrajinský autor Nikita Kadan sa zaoberá politikou pamäti v sovietskom a postsovietskom priestore. Ústredná téma Kadanovej tvorby, pomník a rola, ktorú hrá v konštruovaní historickej pamäti, je vo výstave zastúpená objektom Victory (Small White Shelf) založenom na nerealizovanom projekte Pamätník troch revolúcii Vasyla Jermilova (1922–25). Stupňovitý kolos autor zbavil sovietskej symboliky a doplnil ho o roztopené šálky nájdené medzi ruinami po ostreľovaní na Donbase. Atmosféra neustávajúcej ruskej agresie na Ukrajine sa prepísala do celej Kadanovej výstavnej časti vrátane jeho výberu historických diel. Nachádza sa medzi nimi napríklad bronzová busta Profesora Gosseta (1917), posledné dielo Raymonda Duchampa-Villona, spodobujúce v redukovaných a dynamických formách lekára, ktorý umelca liečil vo vojenskej nemocnici počas prvej svetovej vojny, dokým neskonal, alebo stránky z Bauhaus Bücher 11 (1927) vysvetľujúce genézu tvaroslovia Malevičovho suprematizmu v aeriálnych fotografiách a fotografiách zachytávajúcich letecké formácie vojenských lietadiel.

Výstavu na tomto podlaží uzatvárajú fotomontáže vo Viedni pôsobiacej vizuálnej umelkyne Anity Witek. Materiál pre svoje diela skôr než v minulosti Witek vyhľadáva v nedávnej súčasnosti. Zaujíma ju obrazová produkcia pop-kultúry, ktorá sa ale v jej montážach mení na nepoznanie. Skladajúc sa zo zvláštne tvarovaných výstrižkov rôznych textúr či farebných gradienotv sú vlastne negatívom bežnej koláže. Witek nevystrihuje z fotografií fotografovaný subjekt, ale jeho kontext, pozadie, tiene a prázdne miesta. Keď potom vo výstave páruje svoje skoro abstraktné diela so sériou prác na papieri Abstrakte Bildidee dadaistu Raula Hausmanna, nie je vôbec jednoduché určiť, ktorá skupina diel vznikla v dvadsiatych rokoch 20. storočia a ktorá v tej istej dekáde o sto rokov neskôr.

O poschodie nižšie sa v menšej miestnosti odohráva posledná kapitola výstavného projektu. I keď je výstavu možné prechádzať v ľubovoľnom poradí – lineárny postup by v nej strácal zmysel –, sekcia pripravená Barbarou Kapusta sa týka predovšetkým budúcnosti. Tá nie je pojatá ako abstraktný bod v čase, ku ktorému síce spejeme, ale nikdy ho nezakúsime. Minulé predstavy budúcnosti tu vystupujú ako nemenej vizionárske než tie vznikajúce dnes. Umelkynin výber diel od Rudolfa Bellinga a Oskara Schlemmera, ktorých robotické formy prezrádzajú utopický technooptimizmus zdieľaný naprieč avantgardami, sa snúbi s jej vlastnými sochami, posthumanistickými ,,technobodies“, prispôsobenými podmienkam života po apokalypse.

Anachronický prístup k dejinám umenia býva kritizovaný za to, že spájaním diel z rôznych období skresľuje historické a mocenské okolnosti ich vzniku, čím ich depolitizuje a estetizuje. V istých momentoch sa zdá, že aj aktuálna výstava v mumok-u podlieha povrchným formálnym podobnostiam, ako napríklad, keď si Anita Witek k svojej monumentálnej priestorovej koláži nechá inštalovať kolážou poučené kubistické maľby Juana Grisa a Fernarda Legera, či čisto morfologicky spriaznený obraz Františka Muziku. Alebo keď je vo výstave obojstranne pomaľované plátno Ernsta Ludwiga Kirchnera Grünes Haus (1923) so zadnou stranou namaľovanou hore nohami (zaiste rozhodnutie motivované nedostatkom či nespokojnosťou s prvým z obrazov) vykladané ako predzvesť tvorby Georga Baselitza, neoexpresionistu, známeho prevracaním svojich obrazov, ktorý je tu citovaný fotografiou Lisl Ponger.

Už iba pre rozsah dôležitých tém, ktoré výstava The World of Tomorrow Will Have Been Another Present kriticky adresuje, ju však rozhodne nemožno obviniť z estetizácie. Naopak, dovolím si tvrdiť, že mnohým historickým dielam ich politický potenciál navracia. Spomedzi diel klasickej moderny neboli vyberané tie, ktoré sa objavujú v každej učebnici dejín umenia, ale tie, ktoré, prehovárajú k našej súčasnosti. Napríklad séria koláží umelkyne Friedl Dicker-Brandeisovej z počiatku tridsiatych rokov, v ktorej ako socialistka varuje pred nástupom nacizmu, zaradením do Kadanovej sekcie vyznieva omnoho angažovanejšie, než keby bola adekvátne historizovaná v nejakej prehľadovej expozícii umenia 20. storočia. V tomto ohľade sa žiada spomenúť, že marxistický mysliteľ vystupujúci proti progresívnemu poňatiu dejín Walter Benjamin videl v anachronizme revolučnú silu, v ktorej možnostiach je nastoliť spravodlivosť pre minulosť. a tým aj pre budúcnosť. Aj napriek tomu, že to výstava nikde otvorene nepriznáva, stojí na benjaminovskom myslení už preto, že viacerí zastúpení autori pristupujú k dejinám ako k fragmentom vyslobodzovaným z ruín času. Vo svete narastajúcich katastrof, ktoré nás paralyzujú, sme prestali veriť v možnosť budúcnosti. Odhaľovanie trhlín času je odpoveďou na toto obdobie krízy, aktom vzdoru, nádejou v záchranu.

Alexander Archipenko, Hans Arp, Giacomo Balla, Willi Baumeister, Rudolf Belling, Hans Bellmer, Herbert Bayer, Karl Blossfeldt, Louise Bourgeois, Constantin Brâncuşi, Victor Brauner, André Derain, Friedl Dicker-Brandeis, Marcel Duchamp, Raymond Duchamp Villon, Max Ernst, Alberto Giacometti, Julio González, Juan Gris, George Grosz, Albert Paris Gütersloh, Raoul Hausmann, Florence Henri, Johannes Itten, Nikita Kadan, Barbara Kapusta, Friedrich Kiesler, Ernst Ludwig Kirchner, Henri Laurens, Fernand Léger, René Magritte, Kazimir Malevich, André Masson, Vladimir W. Mayakovsky, László Moholy-Nagy, František Muzika, Frida Orupabo, Alicia Penalba, Antoine Pevsner, Franz Pomassl, Lisl Ponger, Man Ray, Germaine Richier, Aleksander Mikhailovich Rodchenko, August Sander, Oskar Schlemmer, Karl Schmidt-Rottluff, Victor Servranckx, Edward J. Steichen, Alexander Stern, Nikola Vučo, Anita Witek, Fritz Wotruba, Ossip Zadkine / The World of Tomorrow Will Have Been Another Present / kurátor: Franz Thalmair / Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien / 23. 5. 2025 – 6. 4. 2026

Foto: © Klaus Pichler/mumok