Peter Barényi sa snaží zabudnúť

V tvorbe vizuálneho umelca Petra Barényiho v posledných rokoch dominovala osobná téma, ktorou je vzťah so smrteľne chorou matkou a následné vyrovnávanie sa s jej smrťou. Vizuálne metafory postupne nadobúdali čoraz realistickejší rozmer – od zhmotnenia abstraktných pocitov a myšlienok o smrti a strate blízkej osoby, cez dokumentovanie jej zhoršujúceho sa zdravotného stavu, až po umelecké spracovanie jej osobných predmetov a náboženských artefaktov. Výstava Trying to forget je Barényiho dizertačnou prácou v Ateliéri Ilony Németh z Katedry intermédií a multimédií VŠVU. Tému jeho predošlých diel završuje, zároveň je však svojbytnou sondou do vedomých, nevedomých a podvedomých pokusov o narábanie s ľudskými spomienkami a pamäťou.

Barényiho najnovšie diela vychádzajú z trojročného časozberu, ktorý na výstave nadobúda podobu selektívneho vizuálneho denníka. V ňom nás umelec pozýva nahliadnuť do svojho života nekonečných večierkov a afterparties, do priestoru a času, kde sa z reality stáva skreslená realita, kde bežné pravidlá prestávajú platiť, kde sa zabúda (na stres, problémy, každodennosť) a zároveň vznikajú (matné) nové spomienky. Napriek tomu, že dokumentuje večierky, samotný priebeh párty v dielach absentuje. Zachytáva stav pred a po. Čo sa v tú noc vlastne udialo, si môže „čitateľ“ denníka iba domýšľať na základe indícií. Napriek tomu, že nás autor vpúšťa do svojho súkromia, akoby preniesol do galérie vlastný byt, zachováva si svoju intimitu. Iba tí, čo „vtedy a tam“ boli (a v niektorých prípadoch možno ani oni) dokážu dekódovať, čo sa za fotkami, videami, objektmi skrýva.

Od predošlej autorovej tvorby sa diela líšia aj tým, že v nich už nenájdeme žiadnu zmienku o umelcovej matke. Akoby chcel autor tvorbu, v ktorej sa s jej smrťou vyrovnáva, ukončiť a začať sa venovať iným témam, stále však odkrývajúcim jeho osobný život. Vnímavý divák však spomienky na matku medzi riadkami autorovho vizuálneho denníka nájde. Akoby rozhodnutie zabudnúť a posunúť sa ďalej nestačilo, napriek tomu, že sa autor k témam straty či bolesti v prvom pláne nevyjadruje, stále ich v dielach cítime. „Plytký“ svet zábavy tak v kontexte jeho tvorby zvýrazňuje prázdno, ktoré v autorovom živote po smrti matky ostalo.

Na výstave nájdeme bizarné readymade artefakty, ktoré zanechali návštevníci po večierkoch, videá zaznamenávajúce príchody nočných návštev, kresby zákutí bytu pred a ich fotografie po večierkoch, či zbierku pások z nočných klubov. Vzrušujúci bohémsky život, kolobeh neustálych žúrov v nich nadobúda podobu stereotypu, pôsobí až banálne – no možno je to len selektívnou pamäťou, výberom zachyteného. Samotné večierky sú predsa len výsekom Barényiho života, a jednotlivé fotky a artefakty sú len výsekom z tohto výseku. Vystavené zvádzajú k vytváraniu záverov, no tieto by boli predčasné.

Kontrast „výnimočnej udalosti“ a chladného zachytávania jej dôsledkov je zároveň vizuálnou úvahou nad tým, ako naše spomienky, ich ukladanie a ich vymazávanie v našej mysli funguje. Tlačidlo DELETE ani príkaz SAVE AS... v nej nefungujú.

K najvýraznejším dielam výstavy Trying to forget patrí inštalácia veľkoformátových autoportrétov umelca s názvom Proces zabúdania, na ktorých zaznamenáva svoj stav pred a po večierku s časom a dátumom, kedy bol tento moment zachytený. Dvojportréty zrazu do chladných zátiší a objektov vnášajú ľudský aspekt. Meniaca sa tvár umelca prezrádza únavu, nudu, melanchóliu. Strohé fotky sú svojskou reakciou na fenomén „selfie“. Presná dokumentácia a koncepcia stojí v kontraste k živelnej potrebe zachytiť samého seba tu a teraz, rovnako je to pri ukazovaní banálnych „požúrových“ zátiší.

Denník si človek píše z dvoch dôvodov: buď sa snaží zachytiť svoje pocity, aby si ich mohol pripomenúť, alebo má silnú potrebu dostať niečo zo seba von. Peter Barényi sa snaží v názve svojej výstavy zabudnúť, zároveň to robí tak, že výsek svojho života dokumentuje. Je to paradox. Niektoré veci sa však inak ako paradoxom vyjadriť nedajú.

---

Barbora & Filip Németh