Výstava ako holá veta

Aj keď sa po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Silvia Krivošíková usadila v portugalskom Porte, nestratila sa z priestoru domácej výtvarnej scény.[1] Okrem založenia rodiny a porodenia dcéry otvorila galériu Kubik. Keď sa v roku 2011 presťahovala do Viedne, nebolo to len praktické priblíženie sa k miestam svojho rodiska, ale aj využitie ponúkajúcej sa príležitosti byť v centre a blízkosti viacerých umeleckých scén. Zázemie našla v niekoľkých českých galériách, predovšetkým vo výstavách v kurátorskej koncepcii Petra Vaňousa. Jej zviditeľnenie na slovenskej výtvarnej scéne zo začiatku iniciovala teoretička umenia Ivana Moncoľová nielen niekoľkými výstavami, ale najmä vydaním autorkinej monografie.[2] Aktuálna výstava Čakanie na zázrak v bratislavskej White & Weiss Gallery nie je exotickým importom prác „slovenskej cudzinky“, ale skôr rozumnou reakciou galérie na rastúci záujem domáceho publika o autorkinu tvorbu.

Surreálne pasce každodennosti

Pozornosť vyvolala už výstava Človeče, nehnevaj sa v bratislavskom Pistoriho paláci v roku 2021, ktorá bola jej prvou samostatnou výstavou na Slovensku. Asi aj preto sa rozhodla, že v niekoľkých retrospektívnych ukážkach predstaví svoju maliarsku cestu k vlastnému vizuálnemu jazyku a výrazu. Spočiatku bola jej tvorba charakteristická skôr abstraktnou skladbou geometrického a kubistického tvaroslovia malevičovského strihu, neskôr sa premaľovala k figúram, portrétom a k zvláštnej metafyzickej predmetnosti. Uvádzaciu výstavu ale ovládli obrazy, ktoré surreálne a imaginatívne aranžmány prijali ako svoj dominantný habitus. Reálne sa striedalo s jemne bizarným, čo je pre obrazy Silvie Krivošíkovej doteraz ustálený modus vivendi jej obrazovej poetiky. Postupne si vybudovala slovník motívov, ktorými artikuluje témy ženstva a materstva, odohrávajúcich sa ako v komorných priestoroch domova, tak v tajomnej krajine, v interiéri a exteriéri domu a domova. Obidva svety stavia ako divadelný priestor s kulisami a rekvizitami pripravenými pre rôznorodú hereckú družinu. Tú tvorí ONA a jej DCÉRA, niekedy zbor blízkych a vzdialených alebo len okoloidúcich, či prizerajúcich sa. Prostredníctvom drobných etúd rozohráva situácie, ktoré nás v gestách, v pozícii figúr, priestorovým rozložením predmetov, svetelnou a farebnou atmosférou uvádzajú do sveta konfliktov, frustrácií, strachov, ale aj túžob, snov a prežívanej harmónie spojených s materstvom a rodičovstvom, domácnosťou a každodennosťou rodinného života. Autorka je úprimne priama, bolestne vecná a tam, kde hrozí lepkavá pasca prevahy citov či sladkej melanchólie, ich zruší nenápadným, ale rafinovaným detailom. Nebudem tu vymenúvať kde a kedy, v tom je tá hra, ktorú si musí objaviť každý sám. Samostatnou kapitolou jej malieb je určite aj cesta, ktorou sa postupne približovala k svojskej štylizácii figúr charakteristických bábkovou telesnosťou, dotvárajúcich a rozohrávajúcich divadelnosť príbehu. Spomenula, že: „... figuratívny jazyk som začala rozvíjať v Porte až po štúdiu. Postupným hraním sa s geometrickými formami (kartóny a maľby) som sa dostala k jej súčasnej figuratívnej podobe.“[3] 

Trinásť obrazov výstavy

Čakanie na zázrak je už na prvý pohľad konvenčná výstava, nainštalovaná na bielej galerijnej stene, bez podporných inscenačných trikov. Obrazy z posledných rokov, teda 2024 – 2025, sú  ako jedna holá veta vyskladaná z trinástich slov. Obraz, ktorý dal názov výstave, je umiestnený na konci výstavného priestoru. Žena sediaca za stolom, v napätej póze, v miernom predklone, pozerá do prázdna. Je bosá a šľapky sú pohodené vedľa nej. A práve tento nečakaný kontrast posvätnej intimity svetla sviečky a všednosti pohodených papúč je bolestnou pointou obrazu. Podoba ženy je rozpoznateľná aj na ďalších obrazoch a portrétoch. Zasvätení vedia, že je to sama autorka. Aj na komentovanej prehliadke k výstave padla otázka, či je to podstatné vedieť. Môže to byť „nášľapná mína“ tejto výstavy, ktorá zvedie k inému čítaniu ? A možno, pre náhodného diváka, len poznámka na okraj? Veľa otáznikov bez odpovede.

Ľudia blízki autorke vedia, že v čase prípravy výstavy umrela maliarkina dcéra. Tu už by sa v recenzii nemalo pokračovať... Ale život ide ďalej. Jedenásť obrazov je namaľovaných. Dva pribudnú. Čakanie na zázrak (2025) a Bez názvu (Pochovávanie) (2025). Smrť dieťaťa je pre matku absolútna, neprenosná, tá najhlbšia bolesť. Prizerajúci sú otrasení, uvedomujúc si nemohúcnosť jazyka – mlčia. A vracia sa nám otázka z komentovanej prehliadky, či znalosť o „bytí“ autorky v obrazoch, teraz sprítomnenú o bolestnú tragédiu, pridáva obrazom novú, hlbšiu, existenciálnejšiu kvalitu ? Alebo všetko zmení na voyeristickú príťažlivosť informácie z prvej ruky? Návod, ako pristupovať k obrazom Silvie Krivošíkovej, neexistuje. Jej vizuálne rozprávanie nie je ani bolestnou spoveďou, ale ani retušovaním prežitého.

V popise je autorka vecná, minimalistická, v detailoch chirurgicky presná. Neskĺzne k patetickosti, ani k emocionálnemu vydieraniu. Pomáha jej básnická obraznosť, balans medzi snom a rezom reality a spomínaná štylizácia figúr. Vsadené so surreálnej atmosféry obrazu v akoby nezúčastnenej telesnosti, v sústredených mechanických gestách  s upreným, nástojčivým pohľadom. Tváre majú podobné črty a vytvárajú dojem kolektívnej osoby, ktorý prenáša konkrétnu bolesť do univerzálneho, ľudského prežívania. A čo je dôležité: prítomnosť metafyzického napätia, niekedy až mysteriózneho nádychu, buduje v obraze len a len farbou. Ako sa maliarka už viackrát vyjadrila, farba je pre ňu kľúčová, pretože jej pomáha priblížiť sa k vnútornému videniu, teda k zobrazeniu videného v jej predstavách. Maľuje olejom a olejovými pastelmi. Sú hlavnými inštrumentmi budovania priestoru obrazu, modelácie figúr a predmetov. Premyslene pracuje s prísnou plošnosťou, lazúrnou priehľadnosťou alebo využíva aj kvalitu hustoty matérie farby. Vkráda sa mi na záver poznámka k úlohe farby v jej obrazoch. Je rovnocenným, ak nie určujúcim elementom, ktorý vedie príbeh obrazu tam, kam maliarka chce alebo kam podvedome smeruje. A ako napísal kurátor výstavy Michal Stolárik: „Čakanie na zázrak nie je rezignáciou. Je prijatím náročnej skutočnosti a túžbou po zmene alebo vyrovnaním sa s tým, čo nám osud, vyššia moc, náhoda či dôsledky našich rozhodnutí nadeľujú.“[4]