Lorem ipsum dolor

Slabiny petície za odstúpenie rektorky AVU

17. 6. 2024Bohunka KoklesováKomentář

S ohľadom na situáciu týkajúcu sa petície za odvolanie rektorky AVU, kritiky vedenia CJCH a Národní galerie, sa redakcia Artalk rozhodla vydať sériu textov. Ako prvý vychádza komentár od rektorky Vysokej školy výtvarných umení Bohunky Koklesovej.

Keď som si prečítala znenie petície, veľmi rýchlo som pochopila, že ide o naplnenie privátnych ambícií konkrétnych ľudí a nie o snahu v prospech nápravy smerovania vysokej školy a ďalších menovaných inštitúcií. 

Nemyslím si, že AVU je dnes v dobrej kondícii, myslím, že nadmiera starostlivosti o študentov a ich vnútorný svet sa dostáva do konfliktu s plnením si povinností študentov, systematickou každodennou prácou v ateliéroch, ako aj celkovou klímou školy, ktorá je pravdepodobne viac sociálna než pracovná. Škola sa podľa mňa doposiaľ nevyrovnala s toxickou maskulinitou niektorých vedúcich ateliérov, ktorí opúšťali brány vysokej školy s horkosťou v srdci v časoch rektorovania Tomáša Vaněka. Tejto inštitúcii podľa mňa chýba jasná vízia o tom, kde sa chce vidieť o desať rokov. Nie teraz alebo zajtra, ale v dlhšom časovom horizonte. Mať víziu znamená vedieť pomenovať, kam sa umenie bude v nastávajúcich rokoch uberať, a ako tomu prispôsobiť vzdelávací proces. Ak sa k tejto absencii pridá organizačný chaos, škola sa stáva ľahkým terčom pre umeleckú obec, ktorá čaká na každé jej zaváhanie. Chrániť teritórium školy, formovať ju ako mienkotvornú autoritu smerom dovnútra, ako aj do externého prostredia je základ a zodpovednosť každej univerzity v Európe. Toto podľa mňa AVU nenapĺňa, príliš sa prepadá do seba samej, čo oslabuje vzdelávací systém, umelecké aktivity aj samotné smerovanie školy. 

Asi som posledná, ktorá by dala ruku do ohňa za AVU. Formulácia petície ma však znepokojila, pretože svojím demagogickým znením ohrozuje aj ďalšie vysoké školy. Nejde len o AVU samotnú, ale o verejný diskurz, ktorý sa môže preniesť aj na iné vysoké školy a vytvoriť kánon uvažovania o vysokých umeleckých školách, ktorý je dávno prekonaný a ktorý nemá nič spoločné s požiadavkami 21. storočia na umenie, umeleckú prácu, ako aj na vzdelávanie v oblasti umenia. 

Blúznenie o návrate majstrovských škôl, na čele ktorých by boli rovnaké alebo podobné umelecké figúry ako tie, čo sa etablovali na školách v deväťdesiatkach, je nezmysel. Dnes majú byť ateliéry priestorom na systematickú každodennú prácu, majú byť bezpečným, prajným a dôverným prostredím, ktoré však neoslabuje povinnosti študentov voči svojmu štúdiu a vlastnému životu. Umenie je práca, má otvárať priestor pre transateliérovú alebo transkatedrovú komunikáciu. Tematické, teoretické a technologické zameranie prác súčasného vizuálneho umenia si vyžaduje odbornú kompetenciu viacerých pedagógov. Nie jedného pedagóga, ktorého hlas je určujúci a v minulosti neraz sprevádzaný rôznymi telenovelami alebo diktátom jednej „majstrovskej“ skúsenosti. 

Stále si myslím, že vo vedení ateliéru má byť jeden zodpovedný pedagóg, výrazne etablovaný na umeleckej scéne, ale v dnešnej dobe potrebuje partnerov, nie asistentov. Táto tendencia súvisí nielen so zložitosťou doby, ktorú žijeme, ale najmä s tým, že mladí umelci/pedagógovia a súčasní študenti sú už iného razenia. Táto generácia už nemá potrebu valcovať všetko, čo jej príde do cesty. Ide o ľudí, ktorí okrem seba zohľadňujú aj potreby svojho okolia. Ťah na bránku nemôže ísť podľa nich na úkor iných. Signatári petície by v tom mohli vidieť slabosť, ale nie je to tak. Je to generácia, ktorá sa podľa mňa zachová statočne, keď prídu skutočné spoločenské krízy. Vidím to na dnešnom Slovensku a Česká republika to zažije hneď po najbližších parlamentných voľbách. Vtedy sa začne oslabovať demokracia a sloboda v krajine. Až vtedy česká spoločnosť zažije to, čo signatári v úvode petície píšu o tom, že na AVU dochádza k obmedzovaniu slobody tvorby. Sloboda slova, sloboda tvorby a sloboda zhromažďovania sa budú prvé na rane autokratickej vlády. Vysoké školy nesú, aj podľa vysokoškolského zákona ČR, zodpovednosť za formulovanie etických princípov smerom k verejnosti. Máloktorá škola si je toho však vedomá. Je potrebné si to uvedomiť, aby sa školy pripravili na to, čo príde potom. Som presvedčená, že študenti a pedagógovia, ktorých dnes signatári podceňujú, zohrajú v tomto zápase svoju rolu. Budú odvážní a statoční.  

Dehonestácia aktivistických hnutí zo strany signatárov sa mi nepáči. Študentov treba podporovať v tom, aby im situácia umeleckej praxe, ale aj rôzne spoločenské, politické krízy neboli ľahostajné. Majú právo formovať si svoj názor a majú právo na pochybenia, naivitu alebo nezvládnutie situácie. To všetko k tomu patrí a nikto nemá právo ich o to oberať. Petícia samotná je občianskou iniciatívou, občianskym aktivizmom signatárov, preto nechápem, prečo tento druh činnosti signatárom prekáža. Takto sformulovaná petícia nenapĺňa verejné blaho, ale na pozadí ostrých slov petície vidím skôr osobné frustrácie niekoľkých jednotlivcov. 

Krátko by som sa zmienila ešte o Cene Jindřicha Chalupeckého. Myslím si, že takéto ceny by mali mať svojho laureáta. Nie som zástancom toho, že nikto nie je „víťazom“. Na druhej strane rešpektujem dnešnú konfiguráciu týchto cien. Súvisí to podľa mňa s uvažovaním o tom ako nastaviť „kultúru úspechu“ bez toho, aby sa niekto cítil frustrovaný a deprimovaný. Byť výkonný ešte neznamená byť úspešný. Mnohé sociologické texty sa tomu dnes venujú a mnohé takéto ocenenia testujú niečo, čo sa len rodí. To, že Jindřich Chalupecký založil na sklonku života tuto cenu, ešte neznamená, že bude jej štruktúra nemenná, že sa o nej nebude diskutovať a nanovo premýšľať. Tiež si uvedomujem, že všetko má svoje časové fázy a že sa raz Chalupeckého cena vráti do starých koľají. Ako odpoveď na „svet, v ktorom žijeme“, alebo inak, v ktorom raz budeme aktuálne žiť.

Nemám rada, ak sa niekto vo vyhláseniach oháňa menami osobností, ktoré už nie sú medzi nami. Každý má hovoriť sám za seba a neskrývať sa za mená ľudí, ktorí tu boli pred nami. My si môžeme niesť ich odkaz v sebe, ale oni sa nemôžu stať rukojemníkmi našich zámerov a cieľov. Obzvlášť vtedy, keď chceme odvolať rektorku AVU, zrušiť Cenu Jindřicha Chalupeckého alebo urobiť poriadok s Národnou galériou. V tom vidno neistotu a slabosť iniciátorov petície.

AVU čaká veľa práce, veľa diskusií a veľa rozhodnutí, ale verím, že sa na tejto akademickej pôde obnoví viera v budúcnosť, nájde sa odvaha čeliť dobovej nepriazni, podporí sa individuálna sloboda, ako aj cit pre jednotu a súdržnosť všetkých zúčastnených.

Foto: FB AVU

Bohunka Koklesová | Bohunka Koklesová (*1972) pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia VŠVU v Bratislave. Publikovala monografie a viaceré štúdie k problematike oficiálnych fotografií slovenského štátu a stalinskej doby v kontexte vizuálnej kultúry, kultúrnych štúdií a štúdií o pamäti. Od roku 2019 je rektorkou VŠVU v Bratislave.