Snívanie ako ekologická metóda?

Čo zostane, ak v dôsledku ekologickej krízy pominie všetko, čo bolo v súlade s prírodnými cyklami? Ak sa klimatické a geologické procesy súčasnosti budú naďalej zrýchľovať, akú podobu nadobudnú naše predstavy o budúcnosti a aké podnety nám ostanú na jej imagináciu? Výstava Snívam o daždi v tranzit.sk v Bratislave sa na to pokúša reagovať práve prostredníctvom imaginácie, kolektívneho snívania a návratu k ekologickým a kultúrnym významom dažďa.

Kurátorka Adelina Luft vytvára prostredie, v ktorom sa dážď neobjavuje iba ako meteorologický jav či životne nevyhnutný zdroj vody, ale aj ako symbol obnovy, uzdravenia a kontinuity. Zároveň však pripomína nestálosť a silu prírodných procesov, ktoré môžu byť rovnako regeneratívne ako deštruktívne.

Koncepčne sa výstava pohybuje medzi vedomím prehlbujúcej sa environmentálnej krízy a hľadaním možností jej symbolického či imaginatívneho prekonania. Vychádza z presvedčenia, že ekologická kríza nie je iba krízou prírodných zdrojov, ale aj krízou predstavivosti. Extraktívne režimy nevyčerpali len pôdu pod našimi nohami, ale aj našu vieru v lepšiu budúcnosť. V tomto kontexte je snívanie chápané ako politické gesto, no namiesto priamej kritiky ekologickej devastácie sa skôr sústreďuje na otázku, ako možno v čase neistoty opätovne premýšľať o vzťahu človeka ku krajine, vode a živému svetu.

Šesť prezentovaných diel prepája motív vody ako nositeľky pamäti, rituálu a poznania. Prostredníctvom inštalácií, zvukových kompozícií a architektonických štruktúr vzniká prostredie, kde nachádzame spoločný záujem o lokálne znalosti, tradičné praktiky a súčasné ekologické otázky. Jednotlivé práce vychádzajú z odlišných geografických a kultúrnych kontextov, no spája ich záujem o formy spolužitia s krajinou a spôsoby, akými sa ľudia historicky a v súčasnosti vzťahujú k vode a jej cyklom. Viaceré diela sa pritom pohybujú na hranici medzi funkčným objektom a rituálom.

Pri vstupe do galérie sa nachádza dvojobjektová inštalácia Celestíny Minichovej Bežné aktanty v procese premeny (2026), ktorá predstavuje jednu z ústredných tém výstavy, a to prepojenosť environmentálnych a sociálnych kríz. Organicky tvarované kovové objekty upozorňujú na väzby ekologických procesov v čase klimatickej krízy. Minichová neilustruje ekologickú krízu, ale skôr vytvára priestor pre uvažovanie o jej komplexnosti. Dielo naznačuje, že udalosti ako zosuvy pôdy na východnom Slovensku či salinizácia pôdy a podzemných vôd na holandských ostrovoch nemožno vnímať izolovane. Minichová ich prepája do širšieho obrazu kolektívnej krízy spôsobenej ľudskou činnosťou, ktorej príčiny aj dôsledky sa rozprestierajú naprieč rôznymi geografickými a sociálnymi prostrediami.

Dan Vezentan v diele Zberač dažďa (2025) sa inšpiruje rumunským tradičným zariadením vâltoare, ktoré slúžilo najmä v prudkých horských riekach na mechanické pranie textílií. Tento pôvodne utilitárny objekt transformuje na verejný priestor – na miesto stretávania sa. Kľúčovým prvkom architektonickej štruktúry je zachytávanie dažďovej vody v centrálnej nádrži. Tradičná technológia sa v jeho interpretácii stáva modelom udržateľného hospodárenia s vodou a zároveň metaforou toku myšlienok, spomienok a kolektívnych skúseností. Zberač dažďa predstavuje priestor, kde sa ekologická funkcia a komunitná interakcia stávajú súčasťou jedného celku.

Dažďový pavilón (2022) od varšavského kolektívu CENTRALA predstavuje architektúru nie ako statický objekt, ale ako nástroj na vnímanie prírodných procesov. Projekt vychádza z dlhodobého výskumu kolektívu zameraného na reinterpretáciu architektonického dedičstva a hľadanie nových spôsobov vzťahovania sa k lokálnemu prostrediu. V kontexte výstavy Snívam o daždi je dielo prezentované prostredníctvom archívnej dokumentácie, ktorá približuje zariadenie, navrhnuté na zosilnenie vnímania dažďa a zrážok. Upozorňuje tým na atmosférický jav, ktorý je pre fungovanie ekosystémov zásadný, no v každodennom živote často zostáva nepovšimnutý. Prostredníctvom siedmich typov dažďa charakteristických pre Varšavu a ich dnes už takmer zabudnutých názvov prepája meteorologické pozorovanie s kultúrnou pamäťou.

Zvuková inštalácia Pelin (2026) od Yasmeen Al-Qaisi vytvára intímne pôsobiace prostredie, v ktorom sa osobná história prelína s kolektívnou skúsenosťou. Východiskom diela je výskum paliny (pelin), rastliny spojenej s liečiteľskými praktikami a ľudovým poznaním. Al-Qaisi prostredníctvom parafrázovaných spomienok a zdedených pokynov od svojej starej mamy rekonštruuje vzťah k rodinným koreňom a kultúrnej pamäti. Liečivé účinky rastliny sa v diele neobjavujú iba ako praktická informácia, ale aj ako metafora uzdravovania a medzigeneračného prenosu skúseností. Pelin tematizuje návrat ku koreňom nie ako nostalgické gesto, ale ako proces opätovného nadväzovania vzťahov s tým, čo bolo zdedené – s krajinou, rastlinami, rodinnými príbehmi.

Dielo Areej Ashhab Vlajka na privolanie dažďa (2026) rozširuje výstavu smerom k politickej a rituálnej rovine vzťahu k zmenám prostredia. Inšpiráciou pre dielo sú tradičné rituály privolávania dažďa, v ktorých zohrávajú úlohu sezónne rastliny a formy starostlivosti o krajinu. Motív tzv. „zvestovateliek dažďa“, bielych kvetov scily prímorskej, historicky spájaných s predpoveďou príchodu zrážok v Palestíne, sa tu prepája s otázkou straty hmotného aj kultúrneho dedičstva. Samotná vlajka, umiestnená na zadnom dvorčeku galérie, funguje ako živý a premenlivý objekt. Jej povrch je vystavený postupnej transformácií pôsobením dažďa a vetra, zmytím starých vrstiev sa vynárajú nové a pretvárajú vlajku.

Sun Murmur (2024) dielo od Daniela Godíneza Nivóna, uzatvára výstavu Snívam o daždi kolektívnou formou vnímania atmosféry a klímy. Štvorkanálová videoinštalácia vychádza z autorovho dlhodobého záujmu o prepojenie vizuálneho umenia, pedagogiky a komunitného vedomia, zakoreneného v koncepte tequio – tradičnej formy kolektívnej práce pôvodných komunít v mexickej Oaxace. Projekt skúma vzťah medzi snovými skúsenosťami a environmentálnou realitou, pričom sa zameriava na to, ako môžu sny otvárať alternatívne spôsoby vnímania prírodných javov. Godínez Nivón vytvára poetickú „štúdiu vetra“, v ktorej sa snové opisy pohybu vzduchu, svetla a počasia stávajú materiálom pre vizuálny a senzorický výskum. Dielo vzniklo v spolupráci s Jan van Eyck Academie a klimatológom Frankom Seltenom, a zároveň čerpá z imaginatívnych opisov snov dievčat zo sociálneho domova Casa Hogar Yolia v Mexico City, čím prepája vedecké poznanie s osobnou a kolektívnou imagináciou. Sun Murmur nepracuje so snom ako únikom, ale ako nástrojom poznania a spôsobmi precítenia a prehodnocovania vzťahov k atmosfére a životnému prostrediu.

Výstava Snívam o daždi neprináša priamu kritiku environmentálnej krízy ani konkrétne návrhy jej riešenia. Namiesto toho vytvára naratívny priestor, v ktorom sa ekologické otázky stávajú predmetom imaginácie, pamäti a citlivého vnímania. Práve v tom spočíva jej ambivalentnosť. Poetický jazyk síce oslabuje pocit naliehavosti, no zároveň však otvára priestor pre citlivejšie vnímanie tém, ktoré sa v odborných debatách o klimatickej kríze často vytrácajú. Výstava preto nesníva iba o daždi ako fyzickom fenoméne. Sníva o tom, čo dážď reprezentuje – o návrate cyklickosti, o regenerácii, o zmytí prachu usadeného na našich predstavách o svete.

---

Areej Ashhab, Celestína Minichová, CENTRALA, Daniel Godínez Nivón, Dan Vezentan, Yasmeen Al-Qaisi / Snívam o daždi / kurátorka: Adelina Luft / tranzit.sk / Bratislava / 17. 4. – 17. 7. 2026

Foto: @isonative