Telo ako vzťah

Umelkyňa tancuje v zaplnenej dvorane Veletržného paláca celá oblečená v bielom ako napoly vták (biela holubica) a napoly človek. Vernisážový víkend bienále otvorila performancia s názvom Osamělé křídlo od Nadie Markiewicz, ktorá stvárnila fiktívnu postavu narodenú s krídlom namiesto ruky. Opakujúce sa pohyby umelkyne, ktorá sa pomaly prechádzala davom návštevníctva a mávala jediným krídlom, pričom však bola pripútaná k podlahe a nemohla odletieť, vnímam ako silnú metaforu súčasnej polykrízy, v ktorej sme nútení „zotrvávať s problémami“, ako by povedala Donna Haraway, a neutiekať sa do iluzívnych vízií o budúcnosti ani nepodliehať beznádeji, ale žiť v prítomnosti vo vzájomnej komplikovanej previazanosti s ostatnými ľuďmi, neľuďmi aj celou planétou. Jemná a lyrická choreografia tejto performancie bola veľmi silným momentom otvorenia tohtoročného bienále. Nielenže vytvorila priestor pre viditeľnosť nenormatívnych tiel v umeleckej inštitúcii, ale reprezentovala aj silný symbol neistej súčasnosti. Bienále nám ukazuje, že umenie môže v časoch krízy ponúknuť nádej a alternatívne perspektívy, a tiež to, že naše prežitie závisí od našej vzťahovosti s inými telami. Podobne tvrdí Judith Butler, že: „‚Ja‘ nie si ty, no bez ‚teba‘ je [ja] nepredstaviteľné – bez sveta, neudržateľné.“[1] Butler vyzýva ku „kritickým spoločenstvám“, v ktorých zdieľame s ostatným solidaritu, aj keď k nim neprechovávame lásku, a naznačuje, že naša existencia je ovplyvnená prítomnosťou druhých a závisí od nej. Podobne je pre mňa tohtoročné bienále o sile umenia, ktoré nás učí o vzťahovosti medzi ľuďmi, ale aj viac-než-ľudskej previazanosti. Ľudské a neľudské vzťahovanie sa je viditeľné napríklad na maľbe Aliny Sokolovej Psi nesoucí vojáka, ktorá zobrazuje psy ako opatrovateľov človeka, inštalácii Adriána Krišku Kam se ani krkavci neodváží, odkazujúcej na mikrosvet umelcovej záhrady na ostrove Fuerteventura, či inštalácii Nadie Markiewicz Mutantky, slúžiacej ako analógia vrodeného postihnutia v rastlinnom svete.

V sprievodnom zine, ktorý nahrádza výstavný katalóg a zdôrazňuje kurátorskú stratégiu spolupráce, píše Fekete, že: „Umelecké dielo je ale tiež vždy súčasťou malej histórie tela, ktoré ho vytvorilo.“[2] Pre mňa sa telo javí ako ústredná téma tohtoročného bienále. Ako argumentuje kurátorský text, vystavené diela a praktiky vychádzajú z nutnosti, ktorej „najpresvedčivejšia podoba [...] je pociťovaná priamo v tele, v procese života, ktorý nás prestupuje a neustále pretvára prostredníctvom automatických, a neodolateľných rytmov mimo vedomú kontrolu“. Telo zohráva ústrednú rolu aj v inštalácii Alizy Orlan s názvom Vnútorné záležitosti, ktorá odkazuje na chrám, ktorý zase naráža na staroveký náboženský kult Kybely a jej kňažiek tretieho pohlavia, Galli, ktoré umelkyňa prepája so svojou vlastnou skúsenosťou s tranzíciou. V tomto denníkovom diele vystupuje Orlan ako vonkajšia pozorovateľka, aby preskúmala vnútorné procesy, ako aj schopnosti svojho fyzického tela. Táto inštalácia obsahuje mimoriadne detailné a prepracované kresby, ktoré prostredníctvom červenej farby odkazujú na krv, a zahŕňa aj prázdne fľaštičky od hormónov a mušle.

Keď som stála vo výstavnom priestore, nemohla som prestať premýšľať o tom čo sa mi bienále snaží povedať o tele vo všeobecnosti? Napríklad inštalácia Smyslový úkryt od Bronislavy Orlickej a Zuzany Smrkovskej ponúka návštevníctvu miesto na oddych a relaxáciu v tichu v rámci výstavného priestoru a vyzýva, aby si telá v modrej špirálovitej štruktúre našli pokojné miesto na odpočinok a zároveň mali priestor na oddych pre svoje zmysly. Na jednej strane je dielo možné interpretovať cez optiku disability umenia, ktoré upozorňuje aj na nedostupnosť či únavnosť návštev galérii pre niektoré telá.[3] Na druhej strane je možné čítať ho zo širšej feministickej perspektívy, kde sú oddych a spánok charakterizované ako forma odporu proti neustálej produktivite. Spánok reprezentuje časový úsek ľudského života, ktorý (zatiaľ) nie je možné využiť na profit, a aj keď môže byť obmedzovaný či narúšaný kapitalizmom, nie je možné ho úplne eliminovať, pretože je potrebný k ďalšej produktive pracovníctva.[4] Inštalácia Smyslový úkryt ma tiež podnietila k premýšľaniu o telách, ktorým nie je dopriaty oddych alebo sú vnímané ako nepotrebné a neproduktívne pre spoločnosť, pretože vyžadujú viac odpočinku.

Počas nedávnej pandémie sa diskusie sústreďovali na ľudské telo, pričom sa odhalila ilúzia technooptimizmu a ukázalo sa, že: „... neexistuje ľudstvo bez tiel, rovnako tak ľudstvo nikdy nepozná slobodu samo osebe, mimo spoločnosti a komunity, a sloboda nikdy nemôže prísť na úkor biosféry.[5]“ Neustále sa nám pripomína, že sa navzájom potrebujeme, že naše prežitie závisí od komunít a širších sietí, ktoré vytvárame. Podobne aj kurátorský text predstavuje myšlienku umenia ako nástroja na budovanie solidarity a súcitu, ako prostriedku na posilňovanie odolnosti komunity a zvládanie osobných kríz. V tomto smere oceňujem prezentované iniciatívy založené na spolupráci, ako sú napríklad kolektívne čítania a stretnutia skupiny kroužek intersekce. Priestor Stanu sa zameriava na kolektívne využívanie priestoru a počas mojej návštevy bienále stan využívala skupina Erasmus študujúcich z Francúzska, ktorí si ho rezervovali na prípravu plánovanej performancie v Paríži. Ako som s nimi diskutovala, uvedomila som si, že bienále sa podarilo úspešne prelomiť zaužívané vzorce správania v umeleckých inštitúciách, ako je vnímanie umenia osamote a v tichosti. Výzvou tiež často býva vystavovanie kolaboratívnych a efemérnych diel, ktoré sú obyčajne prezentované vo forme objektovej dokumentácie, pričom samotné umenie sa odohralo už inde a to mimo inštitúcie. Bienále však úspešne vytvorilo priestor pre interakciu a predstavenie kolaboratívnych diel v ich procese. Komunitný aspekt je viditeľný aj pri kolektíve StonyTellers v zeleninovej zahrade, ktorá sa nachádza na dvore historického sanatória pre duševné zdravie, v súčasnosti fungujúceho ako kultúrne centrum Tusculum. Alebo v aktivitách Shella Radio, nezávislej komunitnej platformy, ktorá organizuje živé podujatia pre bienále a prináša svoju posluchovú stanicu do výstavného priestoru.

Výstava v Národnej galérii sa zameriava skôr na kolaboratívne a organizačné umelecké metódy súvisiace so súčasným životom a politikou a predstavuje mnoho diel, ktoré sa zaoberajú súčasnými vojnami, vysídľovaním, politickým útlakom a historickou dynamikou moci, ako napríklad dlhodobý kolaboratívny projekt #FramedinBelarus od Rufiny Bazlovej a kolektívu Stitch It Collective či video Jiřího Žáka Nedokončený milostný dopis, ktoré odhaľuje úlohu Českej republiky (bývalého Československa) ako významného výrobcu zbraní skrz štátnu vojensko-priemyselnú spoločnosť Omnipol v sýrskom Damasku, čím spochybňuje predstavy o českej spoločnosti ako pacifistickej a nenásilnej. Výstava v GAMPA posúva tento kontext súčasných neistých časov o úlohu predstavivosti pri vytváraní spoločnej budúcnosti. Táto výstava predstavuje aj diela umelectva neoavantgardy, ako sú Štefan Bertalan, Fedir Tetjanyč a Běla Kolářová, a kladie väčší dôraz na utopické, futuristické premýšľanie v kontexte súčasných neistých časov. Bienále by sa dala vytknúť práve táto roztrieštenosť na mnoho tém a rôznorodosť prezentovaných emancipačných bojov, ale myslím si, že práve jeho zdanlivo neukotvená tematickosť súvisí s kontextom polykrízy súčasnosti, z ktorej vychádza. Vzájomná previazanosť jednotlivých kríz (environmentálna kríza, ekonomické nerovnosti, politické napätie, globálna pandémia, vojnové konflikty, marginalizácia a násilie páchané na jednotlivcoch), ktoré na seba navzájom pôsobia a zosilňujú, vyžaduje, aby sme o nich premýšľali komplexne. 

Celkovo tohtoročné bienále Ve věci umění argumentuje v prospech umenia, ktoré vychádza z potreby nevyhnutnosti, ktoré je tvorené v kontexte každodenného života a politiky. Tento argument sa zhoduje s teóriami o súčasnom sociálne angažovanom umení, ktoré v kontraste s umením avantgardy, ktorá mala emancipačný potenciál práve vďaka svojej autonómii a vzdialenosti od politiky, vzniká v blízkosti konkrétnych miest sociálneho alebo politického odporu (ako hovorí G. Kester v knihe Beyond the Sovereign Self). V súčasnom spoločenskom a politickom kontexte, keď sú umenie a kultúra vnímané ako hrozba a cenzurované pravicovými politickými silami, a nie sú len nedôležitým sektorom autonómnej kultúrnej produkcie, čo im práve dáva moc a potenciál ovplyvňovať spoločenské a politické otázky a dianie, v týchto neistých časoch preto paradoxne potrebujeme umenie a kultúru viac než kedykoľvek predtým. Tohtoročné bienále nás povzbudzuje k tomu, aby sme premýšľali o tele nielen ako individuálnej identite, ako aj ako vzťahovom a kolektívnom fenoméne – niečom, čo môže viesť k vzniku starostlivých komunít, ale môže tiež vyvolávať vzájomný konflikt, pričom len ak zotrvávame s problémami, môžeme prežiť v tejto neistej dobe. Bienále nám ukazuje, že byť vo vzťahu s ostatnými ľuďmi a neľuďmi nie je vždy ľahké, ale je to napriek tomu nevyhnutné.