TS: 1. OTVORENÝ ATELIÉR 1970 – 2020

Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Robert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Vladimír Kordoš, Ivan Kříž-Vyrubiš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth, Miloš Urbásek, Jana Želibská / 1. OTVORENÝ ATELIÉR 1970 – 2020 / Kurátori: Daniela Čarná, Vlado Kordoš a Rudo Sikora / Galéria 19 / Bratislava / 19. 11. - 20. 12. 2020

1. OTVORENÝ ATELIÉR 1970 – 2020

Galéria 19, Lazaretská 19, Bratislava, 19.11.-20.12.2020

Kurátori: Daniela Čarná, Vlado Kordoš a Rudo Sikora

Otvorené: utorok – nedeľa 14.00 – 19:00 I www.galeria19.sk

Zastúpení autori: Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Robert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Vladimír Kordoš, Ivan Kříž-Vyrubiš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth, Miloš Urbásek, Jana Želibská

K výstave bude publikovaný sprievodný katalóg, zaznamenávajúci spomienky autorov.

Výstavu a katalóg z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Radislav Matuštík nazval rok 1970 rokom akcií a „súčasne rokom vytvorenia novej formy kolektívnej prezentácie v Otvorenom ateliéri, kde sa hlásia naliehavo nové talenty.“ (R. Matuštík: ... predtým. Prekročenie hraníc 1964 – 1971. Žilina, 1994. s. 110) Zlom dvoch dekád by sa dal charakterizovať aj ako medzník či medziobdobie, v ktorom doznievala slobodná atmosféra 60. rokov, no dianie v spoločnosti už začínala ovplyvňovať normalizácia, nastupujúca po okupácii v roku 1968. Obdobie sedemdesiatych rokov charakterizovalo stretávanie umelcov v súkromí bytov, ateliérov či v prírode – mimo oficiálnych inštitúcií a štruktúr, kde progresívne podoby slobodne sa rozvíjajúceho umenia nemali priestor a boli vytesnené na okraj. Za predchodcu týchto, predovšetkým bytových aktivít, ktoré tvorili akési „ostrovy pozitívnej deviácie“, oázy slobodného myslenia a diskusií o aktuálnom dianí nielen v umení, môžeme považovať poloverejné podujatie s názvom Prvý otvorený ateliér. Uskutočnil sa 19. novembra 1970 v dnes už neexistujúcom dome Rudolfa Sikoru na Tehelnej 32, ktorý ho sprístupnil, „otvoril“ ako alternatívny výstavný priestor devätnástim výtvarníkom rôznych generácií a zamerania tvorby.

  1. otvorený ateliér bol vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností a charakterizovalo ho prezentovanie alternatív k tradičnej podobe závesného obrazu a klasickej sochy, ako vyústenie vývoja progresívnych tendencií v šesťdesiatych rokoch a predznamenanie diania v nasledujúcej dekáde. Prínosom akcie-výstavy je pre výtvarnú scénu nie celkom bežná viacgeneračnosť a schopnosť otvorenej a slobodnej spolupráce. 1. otvorený ateliér bol, slovami Eugénie Sikorovej „prvým vedomým a otvoreným vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností, zákazu ďalšieho ročníka Danuvia, sympózií, selekcií autorov istého zamerania a programu, výmenám pedagógov na umeleckých školách. ....“ (Umenie na okraji. In: Kusá, J. – Zajac, P., eds.: Prítomnosť minulosti, minulosť prítomnosti. Nadácia M. Šimečku, Bratislava 1996. s. 102, 107.) Na podujatí participovali osobnosti šesťdesiatych rokov s medzinárodnými presahmi, ktoré boli pre začínajúcich umelcov autoritami: Alex Mlynárčik, Milan Dobeš, Miloš Urbásek a Václav Cigler. Zúčastnila sa na ňom mladá generácia na scéne aktívnych autorov, ktorí skončili VŠVU v polovici šesťdesiatych rokov, ako boli Peter Bartoš, Július Koller, Jana Želibská, Juraj Meliš, Ivan Štěpán (absolvoval ŠUP-ku), čerství absolventi Ivan Kříž, Rudolf Sikora aj študenti Vysokej školy výtvarných umení – Marián Mudroch, Vladimír Kordoš, Viliam Jakubík, Dezider Tóth, Milan Adamčiak (študent hudobnej vedy na UK), Otis Laubert (absolvoval ŠUP-ku) a najmladší účastník Robert Cyprich (študent vedy o výtvarnom umení na UK). Devätnástym participantom bol teoretik Igor Gazdík.

Väčšina diel pre 1. otvorený ateliér vznikala na mieru daného priestoru, mnohé v podobe site-specific inštalácií, objektov a participatívnych či procesuálnych akcií, ktoré reagovali na interiér či záhradu domu. Aj preto ich dnes nie je možné rekonštruovať a sme odkázaní na limitované zdroje v podobe dobovej fotodokumentácie, niekoľkých zachovaných artefaktov a krátkeho filmu, ktorý v tej dobe z (prorockej) iniciatívy Mariána Mudrocha vznikol. A samozrejme, na spomienky účastníkov, z ktorých osem už žiaľ, nie je medzi nami a ktoré mapuje sprievodný katalóg. Niektoré z diel či skôr fotodokumentácia k nim, sa stala súčasťou výstav a publikácií zameraných na sledované obdobie doma aj v zahraničí. V roku 2000 z iniciatívy Mariána Mudrocha a Dezidera Tótha vznikla publikácia 1. otvorený ateliér v snahe o zdokumentovanie a odmýtizovanie akcie, ktorá je hlavným zdrojom k jej detailnejšiemu poznaniu (1. otvorený ateliér. SCCAN, Bratislava 2000). Podujatie reflektovali viaceré výstavy: Umenie akcie v Slovenskej národnej galérii (2006), Eastern European Art from Marinco Sudac Collection, FM Centro per L´Arte Contemporanea, Miláno (2016), Slovakian neo-avant-garde. Rudolf Sikora, Július Koller and First Open Studio v Múzeu súčasného umenia v Zagrebe (2017), Non-aligned Art. Marinko Sudac Collection, Ludwig múzeum v Budapešti (2017) a ČS koncept 70. rokov vo Fait Gallery v Brne (2017).

  1. otvorený ateliér, spolu s aktivitami, ktoré nasledovali po ňom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ako boli bytové stretnutia u Rudolfa Sikoru na Grösslingovej, Depozit v byte Dezidera Tótha (1976 – 77), ním iniciované Posuny (Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu, 1979 – 1986), Filiálka Guggenheimovho múzea v ateliéri Otisa Lauberta a mnohé ďalšie spoločné akcie, prechádzky, výstavy zväčša v neoficiálnych priestoroch, výzvy a participácie, dokladajú osobitú energiu, mnohovrstvovosť a životaschopnosť neoficiálnej scény a jej konkrétnych protagonistov. V sťažených podmienkach nerezignovali, ale dokázali si zachovať slobodu myslenia a tvorby, rozvíjať intenzívny dialóg a ducha spolupráce, ktoré sú dôležitou inšpiráciou aj dnes, a nielen v súvislosti s aktuálnym rozvojom participatívneho umenia. Ako o 1. otvorenom ateliéri a paralelných spoluprácach napísal aj Tomáš Štrauss: „Bez toho, že by sa snažili priamo napodobniť vedecké tímové zostavy ako príznačné súčasné formy práce a bádania, pociťujú i umelci potrebu grupovať sa na novej, doteraz v umení nevyskúšanej báze. Pritom nejde o tradičné predvádzanie a o konfrontáciu už hotového, ale o kolektívnu spoluprácu pri vzniku a formulácii myšlienky. ... o komplexné chápanie diel, ktoré by vychádzalo z potrieb súčasnej praxe a do nej sa aj organicky vracalo.“ (T. Štrauss: Slovenský variant moderny. Pallas, Bratislava 1992. s. 90.)

  Daniela Čarná