TZ: Marek Jarotta

Marek Jarotta / 2050 / kurátorka: Marianna Brinzová / Industrial Gallery / Ostrava / 9. 8. – 2. 9. 2016

Marek Jarotta: 2050

Industrial Gallery, Ostrava

9. 8. - 2. 9. 2016

Marek Jarotta sa kontinuálne zameriava na skúmanie tzv. tranzitných uzlových miest – „nemiest“. Miest patriacim všetkým, no zároveň nikomu. Tieto priestory migrácie donekonečna konštruuje, rekonštruuje, odhmotňuje a deštruuje. Prepisuje a mení ich stopy. Jeho „nemiesta“ sú bez identity, histórie a času, no zároveň spojené s komerciou, cirkuláciou pasažierov a tovaru. Zastavil sa v nich čas, sú čakárňami a bránami, ktoré nás stretávajú na ceste z bodu A do bodu B. Univerzálnosť a sterilitu, no zároveň mnohosť týchto priestorov, podčiarkuje i formálne hľadisko diel. Prelínajú sa tu rôzne média (fotografia, grafika, maľba, kresba), vrstvy, fragmenty, nánosy času a priestoru. Použitá technika prekrývania, odstraňovania a vrstvenia stôp odkazuje na ľudskú aktivitu, od ktorej sú tieto priestory bytostne závislé. Bez tohto faktoru by boli zbytočné a tak tým, že sú prázdne, efemerujú a miznú. Tieto vyprázdnené produkty, či nadprodukty migračnej kultúry mrznú v utopickom čase alebo čase „tesne po“ a stavajú sa náhrobkami anonymity a jej neznámych indivíduí.

Pre Jarottovu tvorbu je príznačný záujem o vyjadrenie a manipuláciu hodnôt priestoru. Priestoru neosobného, anonymného, akoby „bezčasého“ či postapokalyptického. Jeho vyľudnené „nemiesta“ postupne miznú, tak ako v našej pamäti podoby tisícok miest, ktorými len prechádzame alebo sa v nich ocitáme v nutnosti čakania. Po týchto obrazoch ostáva už len neurčitý šum, pocitová či vizuálna stopa. Selektívna percepcia spôsobuje, že len sťažka rozoznávame úplnosť videného a objektívnu realitu miest. Tie sa ocitajú kdesi na hranici toho čo je ešte zapamätateľné a čo už pohltené. Ostávajú len fragmenty a stopy. Rozpamätávaniu sa, medzi úplným vyšumením alebo skreslením, zostáva už len pár úlomkov reality.

Výstava 2050 názvom odkazuje na akési memento vyľudnenia, prázdna a skazy a času „tesne po“ či post. Času, ktorý možno nie je tak vzdialený a nemožný. Koncepcia otvára pole pre iné chápanie priestoru, reality či jej simulakier, ktoré sa donekonečna množia, vrstvia a prelínajú. Ocitáme sa na paralelných územiach, ktoré ležia kdesi mimo bežného chápania času a priestoru. Výstava približuje subjektívne, no zároveň každému blízke, chápanie hodnôt času a jeho otázok plynutia i pominutia.

Marianna Brinzová