Úspornosť aj prelievanie más

KioSK – festival sebestačného divadla je podujatie, kde človek musí pri orientácii medzi jednotlivými bodmi programu často využívať mapu nielen mesta Žilina. Na rozdiel od klasického mestského festivalu, kde je program rozsiaty hlavne po kultúrnych prevádzkach po celom meste, tento jeden síce túto infraštruktúru vo veľkom využíva tiež, ale popritom sa snaží sústrediť na netradičnejšie miesta konania predstavení, pričom už po minulé roky bola veľmi častou formou predstavenia performatívna prechádzka, nezriedka aj po extravilánoch. Tento rok sa festival snažil svoje náklady konsolidovať (tieto mesiace frekventované slovo) a namiesto dopravy objednanými autobusmi synchronizoval dramaturgiu s odchodmi spojov verejnej dopravy. Princíp ale ostal rovnaký – masy divákov a diváčok prelievajúcich sa aj kilometre medzi lokáciami, často aj v rámci jedného predstavenia.

Lekcia z Bulváru 

Ako miesto konania detského workshopu Bulvár Story je uvedený vnútroblok na ulici Antona Bernoláka 2169 na žilinskom sídlisku Hliny III. Anotácia sľubuje, že budeme vytvárať príbeh zo života v paneláku – v skutočnosti sa jedná o vnútroblok domov z liateho betónu, technológie, ktorá časovo priamo predchádzala klasickým prefabrikovaným panelákom. Vnútroblok tvorí ničím nenápadná plocha v blízkosti centra mesta a lokality známej ako žilinský Bulvár, zarastená stromami, pokrytá zväčša vydupanou trávou. „Sú tu plány revitalizovať vnútrobloky tak, že sa tam urobí ihrisko, lavičky alebo vysadia rastliny, ale niektorí obyvatelia chcú, aby tu ostali aj takéto nerevitalizované priestory, kde sa neurobí nič, lebo aj tam sa dá stráviť čas,“ hovorí mi organizátorka workshopu Zuzu Hudek, ktorá na miesto prišla z Bratislavy a sama si tento špecifický blok po obhliadke mesta vybrala. Jej workshop má formu drobnej sídliskovej inštalácie určenej pre deti na hranie.

Všetky zložky inštalácie vznikli z nepotrebného odpadového materiálu: na kúsku plota vznikol z preliezky na hranie detí simulátor balkónového rozhovoru, sušiak sa premenil na lanovku, po ktorej si môžu deti posielať odkazy. Klepáč na koberce dostal sieťku s dvoma priezormi určenými na sledovanie ozajstného paneláka oproti, druhý klepáč sa zmenil na model paneláka z celtoviny aj s otvárateľnými oknami, cez ktoré sa dá vykukovať von. Pod oknami pribúdali lístočky s popismi toho, čo sa robí v bytoch, napríklad: „Tu nahlas šteká pes“;„Tu sused stále vysáva“; rovnako pribúdajú lístočky v schránke odkazov na tému „čo mi chýba v tomto vnútrobloku?“ Medzi odpoveďami sa dajú nájsť „lúka“ alebo „fialová tráva“. Z celkového hľadiska festivalu workshop zastúpil skôr nenápadné gesto ukryté na mestskom sídlisku, ale zapadá to do dlhoročného konceptu KioSKu.

DIY v daždi

Vo štvrtok pred ôsmou hodinou večer smeruje veľká skupina ľudí do žilinského parku Frambor. Medzitým sa postupne spustí lejak a po príchode do parku, ktorý je od centra vzdialený asi pätnásť minút chôdze, prepukne naplno. 

Park Frambor je dôležitou ukážkou fenoménu žilinského dopravného inžinierstva. Tamojšia vysoká škola dopravná bola pred desaťročiami liahňou odvážnych projektantov cestných dopravných stavieb, ktorí si svoje zručnosti v projektovaní čo najkomplikovanejších mimoúrovňových križovatiek testovali v žilinskom intraviláne, čím spôsobili, že značnú časť rozlohy mesta tvoria priestorovo neefektívne, ale veľmi veľkorysé mimoúrovňové križovatky, ktoré svojou komplexnosťou najmä u nežilinských vodičov spôsobujú neschopnosť orientácie, ktorá môže viesť až k tomu, že neznalý vodič uviazne v Žiline naveky. Jedna z takých križovatiek tvorí lokalitu parku Frambor. Postavená bola v 70. rokoch na veľmi veľkej ploche niekdajšej historickej štvrte. Priestor pod estakádami bol desaťročia zanedbávaný a slúžil ako smetisko, ale za posledné roky bol vďaka dobrovoľníckej práci výrazne zrekultivovaný. 

Pod estakádami sa o ôsmej večer tlačí stovka ľudí, ktorí práve sledujú začiatok predstavenia – performatívnej prechádky Lush Blast, ktorú pripravila štvorica performeriek. „Can you hear me?“ kričí jedna z nich. Nad hlavami monoliticky hučí intenzívna automobilová doprava a prekrýva ju silnejúci šum dažďa. Publikum ale odpovedá, že počuje. 

Predstavenie sa začína skúmaním spojenia sa s krajinou – vrátane tanca a spevu v koryte potoka, do ktorého zhora dopadá stĺpec vody z estakády. Spojenie umocňujú občasne burácajúce hromy a blesky nahrádzajúce chýbajúce osvetlenie – performancia využíva len pár rekvizít a je z veľkej časti založená na minimálnom tanci a expresívnych štvorhlasných spevoch v angličtine, občasnej poľštine či češtine. Potom ako sa predstavenie postupne premiestni spod estakády na susedný svah (publikum sa snaží prebehovať a hľadať miesta úkrytu pred dažďom, performerky odhodlane dážď ignorujú), príde na rad téma deštrukcie prírody. „Did somebody cut your head off?“ spieva hlavná protagonistka a naťahuje reťaz z motorovej píly okolo krku, zatiaľ čo trojica za ňou tvorí monolitické rituálne vokály. Bolo to jedno z mála predstavení festivalu, kde prevážili surové emócie, a priamosťou prevedenia naplnilo očakávania proklamované témou festivalu Do It Yourself/Ourselves. 

Pozor, medveď! 

Väčšina exteriérového a prechádzkového programu bola ale tentoraz skoncentrovaná v mieste aj v čase: program piatkového popoludnia sa odohrával v blízkej obci Nezbudská Lúčka. Obec samotná sa nachádza na úzkom pruhu ohraničenom z východnej strany železničnou traťou a zo západnej riekou Váh. Organizátorstvo sľubuje, že na území obce uvidíme postmoderné poňatie trampského festivalu. 

Tento blok festivalu je časovo presne ohraničený: pravidelný príchod vlaku zo Žiliny o 14:00, odchod vlaku do Žiliny 18:58. Keďže festival opäť využíva rozličné miesta v rámci obce aj jej blízkeho okolia, napriek malej rozlohe obce premiestňovanie sa medzi bodmi programu zaberá istý čas, a program je pomerne nahustený, takže je nereálne vidieť všetky body programu, alebo urobiť si prestávku. Časť osadenstva napriek tomu v nejakom bode využije služby staničnej pizzérie. Vedľa nej stojí veľká socha medveďa držiaceho pizzu pri značke vyznačujúcej koniec obce, a oproti cez cestu sa nachádza futbalové ihrisko, na ktorom sa postupne zhromažďujú diváci, sledujú, ako na ihrisku hrá trojica URN (gitary kombinované s elektronikou a výrazné bicie), dávajú si pivo od staršieho výčapníka, ktorý pri čapovaní spomína, ako bola nedávno v obci akcia, pri ktorej vyčapoval hektolitre. Medzitým majú čas sa rozhodnúť, či si chcú pozrieť performanciu Evy Priečkovej, performatívnu prechádzku divadla Setkání, alebo performatívnu prechádzku s Alžbetou Papíkovou a Tamarou Mižákovou. Vyberám si posledné menované a pripájam sa do skupinky, ktorá sa poberá na prechádzku cez klaustrofobický železničný podchod mimo obce do lesa. 

Zvuková zložka predstavenia prebieha cez rozdané slúchadlá: diváci si pred predstavením buď stiahnu audionahrávku z webstránky festivalu, alebo dostanú MP3 prehrávač s nahrávkou. Poslucháčstvo má vzájomne voči sebe mierne posunutý zvukový zážitok podľa toho, kedy stihli stlačiť tlačidlo play. Do predstavenia sme uvedení scénou, kde na lesnom chodníku poľovníčka mieri na srnku skrz dlhú uličku tvorenú divákmi. Naháňačka poľovníčky a srnky pokračuje čoraz divokejším chodníčkom dole k opustenému zaplavenému kameňolomu, kde sa predstavenie zvrtne na komentovanie ekosystému tohto priestoru. Celkovú situáciu vzdialeným rozhovorom z diaľky dopĺňajú miestni návštevníci kameňolomu, skupinka ľudí, ktorá nesúvisí s predstavením, a vedie debatu o tom, ako je strašenie ľudí medveďmi prehnané. Asi iba zhodou náhod, paralelne s tým prebieha na inom mieste obce performatívna prechádzka divadla Setkání Lovci majú oči pre plač s podtitulom Pozor, medveď! Predstavenie, na ktorom sa nachádzame teraz, miesto toho rieši rybolov, smrť zvieraťa alebo stravovacie návyky človeka. 

Čas vyhradený na predstavenie je dôsledne využitý až po návrat na železničnú stanicu, kde sa s divákmi lúči srnka triumfálne stojaca na kusoch asfaltu. Vraciame sa na futbalové ihrisko popri drevenému pizza medveďovi. Na veľkej zelenej trávnatej ploche sa chystá spoločná performancia uvedená ako „veľkoplošný duet“ Bolka feat. Panáčik feat. Bolka feat. Panáčik. Bolka aj Panáčik sú známe mená nielen medzi fanúšikmi slovenskej experimentálnej hudby – najmä jej elektronicky pesničkovej podoby –, a zároveň obaja predstavujú jej veľmi odlišné póly, pre niekoho možno až nezlučiteľné. 

Publikum sa ukrýva v tieni, ale Bolka je nachystaný v oblasti futbalovej bránky na prudkom slnku, a do megafónu vyzýva ľudí, aby prišli za ním. Je sám, pretože Panáčik je na opačnom konci ihriska, čiže v bránke súpera. Obaja performujú osobitne, komunikujú cez vysielačku a ľudí neustále posielajú na opačný koniec ihriska za druhým performerom (štandardných 105 metrov medzi bránkami). Bolka núka divákom teplé víno a roztopenú čokoládu a predvádza ľudsky vrúcne naivný stand up prekladaný experimentálnymi pesničkami. Jedno z hudobných čísel dopĺňa hlasný prejazd cestného valca popri ihrisku – to zjavne nebola nacvičená súčasť predstavenia. Panáčik medzitým vyberá peniaze od diváctva. Predvedie za ne zo dva krátke „antivtipy“ a potom pošle ľudí nazad za Bolkom. Počas tretieho kola už diváctvo odmieta ísť nazad za Panáčikom, a keď nakoniec poslúchne, Panáčik sa odmení spevom pesničky Vyznanie od Mariky Gombitovej. 

Počas predstavenia sa obloha zatiahne, a počasie začne byť príjemnejšie. Využijem to na presun do centra obce ku krčme Avoj, kde na drevenom pódiu oproti krčme stíham posledné minúty koncertu Further Down, sólového projektu niekde medzi atmosférickým sludge a noise ambientom. Idem si dať do krčmy svoje zatiaľ najlacnejšie pivo tohto roku. Výčapný sa mierne zmätene pýta, či vieme, čo to hrá za hudba, a že to mu neznie ani ako metal, a že oni sú zvyknutí na iný žáner. Pokúsim sa mu dať odpoveď, že toto bude asi veľmi pomalý metal, ale neviem, či som ho presvedčil. 

Než mi načapuje pivo, predmetný hudobný projekt dohrá. Miesto neho začne hrať miestny rozhlas pesničku „Medveďu, daj labu, pôjdeme na svadbu“ po ktorej nasleduje oznam, že v obci bude prebiehať performatívna prechádzka s medveďom, s prosbou miestnym poľovníkom, aby naň počas predstavenia nestrieľali. Má ísť o pozvánku na druhé prevedenie predstavenia Lovci majú oči pre plač od divadla Setkání, ktoré ani tentoraz neuvidím (po prezretí si fotiek aspoň zistím, že v predstavení sa vyskytlo aj kukuričné vnadisko). Dopíjajúc pivo sledujem okolitú obec: miestni obyvatelia sa zmätene, ale bez invektív rozprávajú o tom, čo za festival sa tu koná. Plagáty na festival KioSK sú vylepené pomedzi plagáty pozývajúce na No Name na Campfeste. Vedľa nich stojí nástenka miestneho futbalového klubu s veľkým logom medveďa. 

Kompa a lesohospodársky realizmus

Prievoz vo forme kompy určenej na prepravu ľudí a vozidiel medzi dvoma brehmi Váhu tohto času nie je v prevádzke z dôvodu nízkej hladiny vody – tentoraz neplánovaná tematizácia environmentálnej krízy –, ale samotná loď je ukotvená na náprotivnom brehu Váhu, v Strečne, kam sa dá prejsť lávkou pre peších. 

Predstavenie Evy Priečkovej tak staticky prebieha na palube lode. Tvorí ho prednáška na tému vyrovnania sa so smrťou milovanej osoby z pohľadu osobného aj odborného. Prednášku, ktorá bola poňatá pomerne popisne a prakticky, je ťažké opísať z hľadiska umeleckého presahu – ten pravdepodobne tvorili rozličné dekorácie a predmety povešané po lodi. Pri jednom z nich sme sa dozvedeli, že sa jedná o oltárik s predmetmi, ktoré majú pripomínať jej zosnulého partnera; jeho súčasťou boli aj balíčky chrumiek. 

Premiestniť sa z kompy späť do centra obce trvá asi desať minút, ale keď prichádzame do urbárskeho domu, kde by sa mal konať koncert Erika Pánčiho a Jaroslava Baláža, zisťujeme, že umelci svoj koncert ukončili vskutku predčasne. Keďže ale do odchodu vlaku ostáva vyše polhodina, nakoniec sa nechajú prehovoriť na prídavok. Urbársky dom je zvonka vyzdobený expresívnym, z dreva vyrezaným medveďom. Zvnútra je predstaviteľom klasického slovenského lesohospodárskeho realizmu – fotografie lesného porastu poškodeného pastvou medzi kalendárom s Panenkou Máriou, mapa obce zarámovaná v ledabolých obrezkoch z brezového kmeňa, slovenský štátny znak zarámovaný v príliš malom ráme. Pod touto inštaláciou sa nachádzajú dvaja hráči, jeden na elektroniku, druhý na violončelo. Hráč na elektroniku Erik Pánči prednáša svoje abstraktné poetické poviedky do neustále sa premieľajúceho hudobného šumu. Je to skôr jednoliaty tok, než kategorické umelecké gesto, ktorý je odrazu uťatý organizačným pokynom „ideme na vlak“. O 18:58 sa program v Nezbudskej Lúčke oficiálne končí príchodom linkového vlaku. 

Zármutok a voľná zábava 

Aj keď sa KioSK snaží byť festival s veľkým dôrazom na miesto-špecifickosť, tentoraz pomerne veľká časť programu prebiehala v serióznych priestoroch, určených pre predstavenia. Relatívna vzdialenosť medzi jednotlivými priestormi (najmä Stanica Žilina-Záriečie) spojených s dramaturgiou, kde sa často striedali hodinové prestávky s blokmi, keď sa prekrývalo niekoľko predstavení naraz, opäť predstavovala problém nielen pre diváctvo. Keď Panáčik – tentoraz pod svojím občianskym menom Tomáš Moravanský – robil svoj anti-standup „nulového“ humoru s názvom HAHA, mohlo to pôsobiť aj ako testovanie možností publika, kde pár jedincov v reakcií na jeho suché alebo provokatívne repliky opúšťalo sálu. V jednom momente sa ale zdvihla a sálu opustila väčšina publika. „To idete na nejakú inú akciu?“ pýtal sa účinkujúci – odpoveďou bolo áno, predstavenie sa krylo s iným predstavením v dvadsať minút vzdialenej Stanici. Tí, ktorí nestihli jeho predstavenie, mohli od Tomáša obdržať aspoň vtipy v obálke, ktoré aj predošlé dni ponúkal ľuďom – v obálke bol zložený kus papiera a na ňom písacím strojom napísané obvykle jedno slovo či fráza ako napríklad „DJ Čoneviehrať“, „psychorealizmus“ alebo „tehotenský test z matematiky“.

V množstve predstavení v rámci celého festivalu sa výrazne objavoval motív smrti – vyššie spomenuté performatívne prechádzky v Nezbudskej Lúčke, v ktorých zviera umrie ľudskou rukou, prednáška Evy Priečkovej o vyrovnávaní sa so smrťou blízkeho alebo predstavenie Lush Blast o umieraní prírody ako takej. Výnimkou ale neboli ani interiérové predstavenia, ktoré podobné témy riešili už so zapojením štandardného arzenálu divadelnej techniky, akým je osvetlenie, projekcia alebo širokospektrálny hudobný sprievod. Tanečné predstavenie XXX|||\\\ zobrazuje úmrtie „konzumeristického“ človeka homo economicus. „Tekuté vláknité pozostatky homo sapiens požierajú dážďovky“, hovorí hlas z videoprojekcie ukazujúcej rozkladajúce sa ľudské telá, ktoré po chvíli ožijú vo forme živých hercov pod plátnom a začnú názorne predvádzať finálny tanec agónie, sprevádzaný naopak organicky živým hudobným experimentom Barbory Tomáškovej. 

O niečo viac divadelne a muzikálovo poňaté predstavenie Ať je moje ruka rukou od T.I.T.S. Performance Group sa venuje pocitom smrteľne chorého umierajúceho človeka v lekárskej starostlivosti a veľmi silno využíva hudobné a zvukové prvky – ako je kvapkanie infúzie do plechovej misky ozvučené cez piezo snímač alebo bohatý multižánrový pesničkový sprievod, ktorého leitmotívom je refrén „A co na to Bůh? Sedí na kavalci, na nás se dívá a nic nedělá“. Ešte aj divácky veľmi prístupné folklorizujúce predstavenie Chudaćzek – monodráma predstavujúca kultúru Goralov, ktorých na základe posledného sčítania obyvateľstva uznali na Slovensku ako etnickú menšinu – obsahuje pietny blok venovaný spomienke na predkov. Protagonistka, ktorá šantivo pobehuje po sále, predvádza svoje sukne, tance a dvorenie, a ľuďom núka borovičku s bryndzou, odrazu zvážnie, keď zoberie do rúk čiernu hustecku (šatku), ktorá má symbolizovať smrť. Na záver predstavenia hrá v pozadí archívny čiernobiely filmový dokument Gorali, v ktorom účinkuje jej zosnulý dedko. „Kde mám korene?“ pýta sa Katarína Hudačková na záver. 

Väčšina festivalových dní bola zakončená tanečnou alebo hudobnou afterpárty. Dramaturgicky asi najlepšie bola zvládnutá tá štvrtková: Petr Šavel s kolektívom oblečení do trblietavých alebo opulentných kostýmov začali pozvoľna tancovať na ambientnú hudbu, ich pohyby vôbec neskrývali sexuálny podtón, hudba aj pohyb postupne gradovali a nakoniec začali vyťahovať ľudí z publika, aby sa k nim pridali. Čoskoro je ich plný parket a tanec v plnom prúde. Štvrtá stena bola prebúraná, nasleduje voľná zábava. 

KioSK sa každoročne snaží ukazovať netradičné prístupy k divadlu a performatívnemu umeniu, dáva šancu experimentom a priestor pre performancie tvorcov a tvorkýň, ktorí sa obvykle pohybujú v iných oblastiach umenia, ako je hudba či výtvarné umenie. V tomto ohľade si festival drží formu aj úroveň. Jeho tohtoročná, na webových stránkach a anotáciách ohlásená apropriácia konceptov ako DIY alebo trampského festivalu z tohto pohľadu ostala skôr pri deklaratívnosti – aj pri vsuvke v Nezbudskej Lúčke, kde boli predstavenia založené na úspornej až nulovej technickej výprave. Celkový dojem bol väčšinou bližší k exteriérovým klauzúram umeleckej školy. Toto prepojenie pôsobilo prirodzenejšie pri účinkujúcich, ktorí sa vo všeobecnosti dajú zaradiť medzi predstaviteľov DIY scény (Bolka). Fakt, že proklamované koncepty nakoniec v rámci festivalu takmer neboli prítomné, nepôsobil rušivo – festival ostal sám sebou a nehral sa na niečo, čím nie je. Čo je nakoniec tá lepšia možnosť. A je celkom pravdepodobné, že návštevníctvo, ktoré si detailne neprečítalo webovú stránku, o tejto záležitosti vôbec nevedelo a iba si Kiosk užívalo.

Foto: Marek Jančúch, Quentin Jourdet, Natália Zajačiková

KioSK 2025, 23. 7. – 26. 7. 2026