Vankúš neistoty

Skupinová výstava Nejisté domovy v Dome umenia v Brne, iniciovaná kurátorkami a umelkyňami Albou D’Urbano a Iny Bierstedt, sa zaoberá rôznymi úvahami o domove na rozhraní intimity, identity a bezpečia. Celková inštalácia vzbudzuje pocit, že ide o voľný súbor diel na danú tematiku. Krásne dielo od Viléma Duhy je takým súhrnom výstavy, kde výtvarník znázorňuje scénky domácnosti vo forme jemných bielych reliéfov rozložených naprieč bielou stenou. Precíznosť detailov nám pripomína estetiku domčeka pre porcelánové bábiky, no ukazuje, naopak, rozvrátenú idylku domova. Scény ukazujú domácnosti plné samoty, neviditeľnej práce, lúčenia, bývania na ulici či iné prekerné podmienky a ohrozenia domova. Kurátorský text prezentuje zámer projektu ako kritické čítanie tematiky „neistoty domova“ z feministického pohľadu, s priamym odkazom na výstavu Womanhouse, pripravenú Judy Chicago a Miriam Schapiro z roku 1972, a na esej Vlastný pokoj od Virginie Woolf z roku 1929, teda dve zásadné, nekompromisné a radikálne referencie v rámci špecifickej triedy ženskej spoločnosti v tej dobe. 

Žena, domácnosť a bezpečie

Séria fotiek mačiek v oknách od Judith Miriam Escherlor zrkadlí pozíciu žien v pozadí domácnosti a ich žiadaný odstup z verejného priestoru. Kerstin Flake s humorom aranžuje fotografie narušením idealizovanej modernistickej domácnosti konzumu pomocou objektov, ako sú lieky, a tým naráža medzi iným na otázku duševného zdravia a skrytých depresií. A napokon Isa Melsheimer s námetmi architektúry Adolfa Loosa, ako sú materiály luxusu, dáva do súvislosti prepych a otázku kontroly a dohľadu žien (najmä manželiek). Tieto diela poukazujú na podradnú pozíciu žien v domácnostiach, ale diváčka nadobudne dojem, že ide o situácie z oveľa konkrétnejšieho kontextu neistôt: ako keby vzišli zo stereotypnej buržoáznej domácnosti, a k tomu zastavené v čase retro prevedením. Nejde pritom o to, že by tieto otázky neboli stále na stole, ale s vybraných diel nevyplýva špecifickosť skúseností dnešných generácii, ako sú trebárs problematiky spojené s digitálnou dobou alebo s rozdelením domácich prác či starostlivosťou v rámci rodiny. 

Aj ďalšie dielo z tejto série o intímnych vzťahoch v domácnosti, silné video Cukřenka od Susanne Kutter, ukazuje scénu demolácie dobového bytu s platňou hrajúcou nostalgickú vážnu hudbu, kryštálom v kredenci, koženými sedačkami, nábytkom z mosadze a porcelánovými šálkami. Scéna sa ale dotýka inej témy, a to rozchodu, a tým pádom deštrukcie domova, tu heteronormativného, poznamenaného silne formalizovanou estetikou, s mačistickým usporiadaním vzťahu. Scéna je ale osobná a familiárna pre každého, kto zažil rozchod. Pripomína Penu dní od Borisa Viana, ktorý píše o priestore zrkadliacom duševné rozpoloženie obyvateľov: pri problémoch sa priestor zmenšuje, je menej a menej osvetlený a domov sa stáva viac a viac neobývateľným, či už pre toxicitu vzťahu alebo ťažkosť situácie zapríčinenej vekom a chorobami. Zaradenie diela však spája domov s partnerstvom a rozchod s deštrukciou domova. Domov sa tým stáva silne sociálne nabitým priestorom, kde človek hľadá pocit bezpečia a útechy. 

V kontraste k usadlému spôsobu života nás konfrontuje Loredana Longa, ktorá natočila squat v Sicílii v nedokončenom skelete budovy plánovanej na demoláciu, aktuálne obývanú človekom, ktorý sa o tento dočasný priestor stará s až výtvarným presahom. Proces velebenia efemérneho priestoru vzbudzuje otázky nad vlastnou formou bývania i nad definíciou slobody ako „slobody vlastniť“. V tejto kombinácii v rámci jednej výstavnej miestnosti, dvoch spôsobov poňatia domova, usadlého a nomádskeho, ktoré čelia korózii, prichádza otázka ich odolnosti, ktorá sa vznáša vo vzduchu podobne ako prach zo sutín.

Otázka neistoty domova spojená s vylúčením z bytu, s gentrifikáciou, s krízou bývania sa vôbec vo výstave nerieši. Domov je ale sociálno-ekonomická otázka. Sociálne triedy ako keby neexistovali a miera poetickosti veľkej časti prác o neistote je priam iritujúca. Až na pár diel, hlavne fotografií vlastného bytu umelca Andrea Kocha v mierke 1:1, sa nespomína prekarita bývania. „Feministická“ séria sa ale zakončuje pre mňa silnou tematikou, a to nebezpečím v domácnosti. Koláže Tiny Bary a Alby D’Urbano o femicíde poukazujú, že domov môže byť aj nebezpečným priestorom. Téma domova ako priestoru pomyselného bezpečia sa tým pádom úplne otáča o 180 stupňov na priestor hrôzy a smrti. Táto otázka je a bola prítomná naprieč všetkými sociálnymi vrstvami spoločnosti.

Osobne je politické – rozvrátený domov

Otázka neistoty je teda v projekte spojená s bezpečím vo vzťahu, vo vlastnom tele a nakoniec v priestore. Politický pojem domova ako prístrešku či útočiska nie je opomenutý, ale bohužiaľ nie je ani dostatočne rozvinutý. Koncepcia a aj samotný názov výstavy uvádza, že diela sa zaoberajú aj otázkami straty domova v dôsledku vojny, medzigeneračnou traumou, ale aj problémami spôsobenými útlakom, prenasledovaním a exilom, a nakoniec aj smútkom z nemožnosti návratu a absencie prirodzeného pocitu bezpečia domova či identity pre diaspóry. 

Ako žena z diaspóry som sa do Domu umění města Brna vypravila s veľkým očakávaním a hľadala som nejaké reprezentácie, teoretickú jasnosť či aspoň oporu. Uvedenú intersekcionalitu, ktorá by tam mala byť radikálne prítomná, som našla len v menšom počte diel. Otázku, na ktorú by sa mala výstava s názvom Nejisté domovy aspoň pokúsiť odpovedať, teda že o aké domovy ide, ak hovoríme o neistote, som však zodpovedanú nedostala. Obete neistoty sú väšinou vždy tie isté – marginalizované a rasizované telá – a nie sú dostatočne reprezentované, s výnimkou pár diel. V rámci českého kontextu by sme mohli očakávať odkaz na rómsku komunitu, ktorá je v neustálej neistote odsunu a vylúčenia, tá však nie je vo výstave ani zmienená. Štedrá inštalácia jurty od umelkyne Gluklya Shelter Two Diaries odkrýva podmienky utečencov v Nemecku. Príbeh kurdského básnika Murada Zorava, ktorý vypovedal, že v ubytovni na izbe nebol ani vankúš, podobne ako priestor, kde ho mučili v minulosti, je pre mňa najsilnejším momentom celej výstavy. Pojem domova v tomto prípade už nie je abstraktná otázka, ale stáva sa konkrétnym: vo vankúši človek chápe útechu. Sýrsky umelec Ahmed Ramadan v sochách Deformation Subtraction Addition bojuje s pojmom identity: ako kombinovať ďaleko od domova možnosť byť sám sebou a musieť vždy reprezentovať? Ide o zúfalú snahu v svete plnom predsudkov. Ina Bierstedt v rozstrihanej tapisérii krajiny so zvieratami Muddy Waters rieši otázku hraníc v NDR a nakoniec Silvina Der Meguerditchian sa pomocou fotografií rozpráva o arménskej komunite po genocíde. 

Otázka, kto má neistý domov a čo všetko sa skrýva pod týmto termínom, sa nedostala dostatočne do hĺbky. Výstava to riešila iba skrz fragmenty a útržky v súbore veľkého množstva diel. V prípade takej urgentnej témy v dobe plurikríz a rozbitého sveta ide o premárnenú príležitosť. Neviem pochopiť, prečo na výstave nebola ani jedna ukrajinská umelkyňa, nieto palestínska. "Slon v miestnosti" je evidentne urbicída v Gaze, teda doslova anihilácia domova ako priestoru kultúry, vzťahu k pôde, k mestu, záruky bývania, rodiny aj tela. Posledné dielo, ktoré by som chcela spomenúť, je od Adidal Abou-Chamat, ktorá na príklade hidžry – trans ženy, vysvetľuje že binárny pojem genderu v Indii bol importným dôsledkom britského kolonializmu. Telo ako domov je politická a feministická otázka, a je spojená s kolonializmom. Ide o jediné dielo, ktorú túto tematiku reflektuje. Neistota si zaslúži viac.

Výstava sa bude po Berlíne a Brne ešte premiestňovať do Ríma, tak veľmi odporúčam, okrem zahrnutia diel palestínského umelectva, ktoré rieši otázku domova už dekády, aj esej od Sanabel Abdelrahman, ktorá reflektuje pojem sna o domove, začínajúc Gastonom Bachelardom, takisto ako kurátorský text. Relevantnosť tejto témy je daná aj pozíciou Nemecka v spolupodieľaní sa na aktuálnej deštrukcii domovov Palestínčanov exportom zbraní izraelskej armáde, v celosvetovom rebríčku na 2. mieste. Keď vieme, ako tematika genocídy v Gaze rozdelila umeleckú obec v Nemecku, tak je otázka absencie témy sčasti odpovedaná. Od feministiek som ale očakávala radikálnejšiu empatiu. Otázka, či táto komunita, tento národ bude vedieť obrániť minority a ich domov v dobe narastajúceho fašizmu, je podľa mňa dôležitá a stále prítomná.

Adidal Abou-Chamat, Tina Bara / Alba D’Urbano, Aneta Beranová, Ina Bierstedt, Jens Brand, Bettina Carl, Vilém Duha, Judith Miriam Escherlor, Kerstin Flake, Gluklya, Vendula Chalánková, Andreas Koch, Pauline Kraneis, Susanne Kutter, Loredana Longo, Susanne Lorenz, Isa Melsheimer, Silvina Der Meguerditchian, David Možný, Linda Perthen, Ahmed Ramadan, Inken Reinert, Tamara Spalajković, Nanaé Suzuki, Petra Trenkel, Gabriele Worgitzki / Nejisté domovy / kurátorka: Ina Bierstedt / Dům umění města Brna / 9. 4. – 10. 8. 2025

Foto: Barbora Trnková