Vyjadrenie bývalej vedúcej Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici

V Slovenskom banskom múzeu končia ďalší ľudia blízki bývalej riaditeľke Zuzane Denkovej. Do našej redakcie dorazila reakcia vedúcej Galérie Jozefa Kollára Zuzany Paškayovej, ktorá minulý týždeň dostala výpoveď.

Je to už pár dní, čo som dostala výpoveď v Slovenskom banskom múzeu. Odvtedy sa mi ozývajú priatelia, rodina a známi, aby mi prejavili podporu. Veľká vďaka všetkým.

Som v poriadku, výpoveď som očakávala. V podstate sa mi uľavilo, psychicky bolo pre mňa zaťažujúce byť súčasťou aktuálneho SBM.

Jediné, čo strácam, je finančná istota. Mám dve deti, manžel je ZŤP, čaká nás teda zložité obdobie. Nehovoriac o minimálnej šanci nájsť si v Banskej Štiavnici nové zamestnanie.

Najhoršie obdobie mám však dávno za sebou. Nastalo po odvolaní bývalej riaditeľky Zuzany Denkovej. V múzeu sa vtedy začali diať veci, spustil sa mlynček, ktorý dosadené vedenie nastavilo tak, aby tam po nej nič neostalo. 

Jediné, čo ešte pomaly dobieha, je projekt Zelená misia, kvôli ktorému som sa stále na svojom mieste snažila udržať. Je to posledná spomienka na časy, keď sa o múzeu uvažovalo ako o inštitúcii, ktorá chce vkročiť do 21. storočia. 

Zuzana Denková k vedeniu inštitúcie pristupovala inak. Politicky dosadený riaditeľ veľa zmenil. Neboli to však zmeny, ktoré by súdny človek mohol oceniť. 

Začal tým, že zmenil spôsob komunikácie a distribúciu informácií (všetko začalo byť tajné), a dodnes je záhadou, kto má v múzeu aké kompetencie. Dvojnásobne to platilo pre Galériu Jozefa Kollára po mojom odvolaní z pozície vedúcej. Napriek závažným úlohám nebolo mesiace jasné (a v podstate to nie je jasné ani dnes), kto má kompetencie a zodpovednosť ju riadiť. 

Všetky tieto kroky smerovali múzeum k autokratickej forme riadenia. Dvere do kancelárie riaditeľa*ky sa zatvorili. Nový riaditeľ mi neodpovedal na žiadny e-mail. Ak som sa s ním chcela stretnúť, musela som si cez jeho sekretárku vybaviť termín. 

Treba spomenúť, že rozhodnutia nového vedenia vyznievali často absurdne, ako groteska s protagonistami, ktorých hlavným pracovným nástrojom je nekompetentnosť a amaterizmus.

Najviac som zmeny vnímala v Galérii Jozefa Kollára. Galéria za posledné roky menila svoj obsah, ale aj vzhľad. Bol nastavený program podujatí a kalendár vernisáží. Už tu neboli len v čase zakonzervované expozície, súčasťou programu bolo najmä množstvo výstav súčasného umenia. Začali sa k nám vracať pravidelní návštevníci*čky, čo bola asi najlepšia vizitka. 

Kurátorka Mária Janušová získala nemalé prostriedky na vytvorenie nových stálych expozícií, ktoré mali prezentovať umenie Banskej Štiavnice. Po cca 30 rokoch levitovania svitla nádej, že uvidíme aj diela, ktoré sú desaťročia nezmyselne poskrývané v depozitároch. 

Plánované boli aj akvizície diel súčasných slovenských autorov – Eriky Szöke, Andreja Dúbravského a Ota Hudeca. Na akvizície získala finančné prostriedky práve Mária. Napriek otázkam a žiadostiam sa nedozvedela ani ona, ani ja, či sa tieto akvizície podarí zrealizovať.

Dávali sme tiež príležitosť mladým začínajúcim umelcom a umelkyniam. Samozrejme, nie všetko sa páčilo všetkým návštevníkom*čkam, ale ponuka bola taká pestrá, že si každý vedel nájsť niečo pre seba. 

Často som počúvala argument, že nie všetky výstavy sú kvalitné. Nuž áno, neboli sme štiavnická Tate Gallery... Pracovali sme s nulovým rozpočtom na program, prostriedky sme si zháňali sami. Napriek tomu sme v roku 2023 v galérii otvorili 13 výstav, zorganizovali 11 kultúrnych podujatí a množstvo edukačných aktivít. 

Celkom dosť na tím zložený z kurátorky, upratovačky, lektorky a koordinátorky, nie? 

A to sme mali dva a pol mesačnú pauzu, keď sme dávali galériu do poriadku po požiari v marci 2023. Vďaka všetkým dobrovoľníkom*čkam a ochotným ľuďom, ktorí nám prišli pomôcť! 

Žiaľ, tých z múzea bolo mizivo málo. 

Celkovo sa zamestnanci a zamestnankyne múzea (česť výnimkám) nezaujímali o dianie v galérii. Nechodili na vernisáže, a preto v skutočnosti nemali reálnu predstavu, čo sa v galérii deje. 

Taký bol i prístup nového riaditeľa. 

Nikdy sa ma neopýtal, ako galéria funguje, dokonca mám pocit, že nechápal, aká je pre galériu kľúčová úloha kurátora (keď sa urputne snažil zbaviť Márie Janušovej a to bez toho, že by mal za kľúčovú zamestnankyňu, zodpovednú za množstvo agendy, nejakú náhradu).

Po nástupe nového vedenia začali veľké zmeny. Výstavný plán bol zrušený, umelci a umelkyne na protest odstúpili od svojich galerijných projektov. Galéria zostala prázdna. Vymazávanie prežila len expozícia starého umenia a expozícia Jozefa Kollára. 

Aj Kollárovo meno si títo odborníci na všetko radi privlastňujú, neustále sa oháňajú tým, že Kollár by takéto umenie v galérii nechcel. Pritom on sám zažil časy, keď nemal kde svoje obrazy vystavovať a bol mu dobrý aj obchodný výklad na štiavnickom trotuári. Ja si, naopak, myslím, že by mal radosť, keby videl, že je „jeho“ galéria plná umenia, že má pestrý program, že dáva priestor mladým, že to v nej jednoducho žije. 

Bohužiaľ si to však nemyslí Mária Čelková, bývalá kurátorka galérie, ktorá bola autorkou starých stálych expozícií. Dostala preto úlohu vrátiť galériu do obsahovo rovnakej podoby, akú mala pred 30 rokmi. 

Nedávno som sa s pani Čelkovou stretla práve v galérii. Povedala mi, že mladí umelci a umelkyne si majú hľadať iný priestor na prezentáciu, pretože štiavnická galéria Jozefa Kollára je naše rodinné striebro a má prezentovať len štiavnickú históriu. 

Čo na to povedať. 

Čas sa zakonzervovať nedá. Čas tuhne uprostred – bol názov výstavy Lucie Tkáčovej z prelomového obdobia, keď sa galéria začala meniť, dýchať a žiť.

Nateraz čas opäť tuhne nielen v štiavnickej galérii, ale i na Slovensku. 

Ale verím, že každé tuhnutie príde do bodu, v ktorom sa ozve mohutný praskot.