Ako z toho von? Nahliadnuť dnu?

Víťazkou Ceny Oskára Čepana sa stala Év van Hettmer. Ukázala odvahu a dôvtip v konfrontácii so sexizmom v umení, vyhlásili o nej členovia odbornej komisie. Julius Pristauz v recenzii podrobne skúma vystavené diela a všíma si, ako využívajú umelci a umelkyne priestor, ktorý im bol pridelený. Práce finalistov a finalistiek Luki Essender, Ondřeja Houšťavu, Tamary Kametani, Viktorie Langer a laureátky Èv van Hettmer si môžete pozrieť v Kunsthalle Bratislava ešte do konca februára. 

Tamara Kametani, Koniec v troch častiach, časť prvá, 2021

Ako z toho von? Nahliadnuť dnu?

Priestor potrebujeme poznať nielen ako abstraktný princíp či prostriedok ideologickej a materiálnej kontroly, ale aj ako sporné územie, v ktorom vytvárajú každodenný život a aktivita významy, hodnoty, znaky a symboly. (Andrzej Zieleniec)

Priamo za veľkým schodiskom na prvom poschodí neobyčajnej budovy Domu umenia privíta návštevníkov video. Predstavujú sa v ňom všetci nominovaní umelci a umelkyne: Ondřej Houšťava, Tamara Kametani, Viktorie Langer, Év van Hettmer a Luki Essender.

Videoprofily poskytujú možnosť nahliadnuť na ich spôsoby práce, sledujú ich kroky na verejnosti a prinášajú rozhovory, ktoré sú s nimi vedené v ich ateliéroch. Tieto osobné portréty sú predzvesťou prehliadky, ktorá sa zaoberá rôznymi formami pohybu a konfrontuje súčasné naratívy o tom, ako využívame priestor a kultúrnu produkciu z pandemických čias.

Dve oddelené miestnosti – na každej strane jedna – boli zasadené do nezvyčajnej šesťuholníkovej konštrukcie Kunsthalle. Čerstvo rozdelený priestor ponúka dostatok miesta na to, aby sa videoinštalácie Ondřeja Houšťavu a Tamary Kametani mohli rozvinúť a dýchať.

Dielo Kametani s názvom Koniec v troch častiach je prvou časťou trilógie. Predstavuje materiál, ktorý sa dá jasne identifikovať ako nájdený videozáznam a animované segmenty, no ich pôvod vieme určiť už ťažšie. Dve projekcie a zvodný hlasový komentár lákajú návštevníkov/-níčky do dystopického príbehu, ktorý je vystavaný podľa alternatívneho postpandemického scenára. Vyrovnávajúc sa s nedávno prežitými skúsenosťami, ktorých trajektórie boli rôzne rozšírené, pojednáva táto dvojkanálová videoinštalácia o napätí medzi fikciou a pravdou, čo nás priviedlo k aktuálnemu názoru, postoju či teórii, že veda stráca dôveryhodnosť. Zatiaľ čo táto nedôvera už aj tak zasiahla citlivé miesta globálnych intelektuálnych a liberálnych komunít, dielo komentuje vytváranie individuálnych realít. Návštevníkov pozýva, aby si sadli na sudy z veľkoobchodov, v ktorých sa skladuje paracetamol – liek proti bolesti. Tento akt v nich môže evokovať myšlienky o tom, ako môžeme upokojiť a stabilizovať nielen svoje ubolené telá, ale aj komunity vo všeobecnosti. V konečnom dôsledku Kametani naznačuje, že v súčasnosti sú ohrozené rôzne tradičné názorové systémy, náboženstvo aj veda. 

Ondřej Houšťava v spolupráci s: Lenka Adamcová, Tonica Hunter, Tomáš Košarišťan, Denis Kozerawski, Silvia Sviteková, Gabriela Procházka, Kompozícia I., 2021

V druhom blackboxe rezonuje podobná energia kreatívneho potenciálu Ondřeja Houšťavu. Návštevník je pozvaný do sveta telesnej artikulácie, tanečnej a poloverbálnej komunikácie. Kompozícia I., vytvorená v spolupráci s umelkyňou Tonicou Hunter, je záznamom rôznych dychových, ako aj hlasových cvičení. Dielo však nezobrazuje len prebiehajúci proces verbalizácie, naznačuje aj dôležitosť mechanizmov prekladu mimo jazyka s ohľadom na obsiahnutie priestoru. Návštevníkov vyzýva, aby sa vlastným telom opreli o javiskové prvky, ležérne inštalované uprostred miestnosti, zatiaľ čo telo, ktoré vystupuje na obrazovke, akoby prechádzalo rôznymi fázami trápenia a bolesti, napätia a úľavy. Elegantne si však pritom zachováva kontrolu.

Scény prechádzajú od pozorovania skúšok až po priame zábery do kamery. Badať silné zameranie sa na zvuk a jeho napojenie na obraz. Vrstvy obrazov a choreografie sa miešajú do emotívnych a podmanivých zvukových koláží, ktoré vyvolávajú desivý pocit dislokácie od samotného zdroja zvuku, nechávajú nás osamote v tme meditovať a sledovať kroky performerky. Video nás vedie cez slabo osvetlenú miestnosť pomedzi reverberácie a návštevníkov, pričom odhaľuje svoju vlastnú základnú štruktúru. Je zasadený do štúdiového scenára, akoby pre vlastnú produkciu, ukazuje zadné strany sochárskych rekvizít, ako aj detailné zábery opakujúcich sa látok a ich textúr.

Èv van Hettmer, All Blessed*, 2021

Ústredným prvkom videa sú scény s oblekom. Je voľný a upravený tak, aby v ňom mohla performerka tancovať. Pohybujúci sa obraz dopĺňa Houšťavov list pre spoluautorku Hunter. Uvažuje v ňom o svojom odpore ku vzťahu reči a pohybu. Ide o dobre prezentovanú, emocionálnu a zároveň otvorenú videoinštaláciu, ktorá si žiada viac spoluprác takéhoto druhu.

Pri vstupe do hlavnej výstavnej sály zaliatej denným svetlom si človek rýchlo uvedomí, že o túto miestnosť sa delia ďalší traja nominovaní umelci a umelkyne. Veľkoformátové maľby Év van Hettmer končia samostatnou inštaláciou, do ktorej sa však nedá vstúpiť. Cez sieť šnúr, ktoré držia menšie diela vytvorené na kartóne, možno nahliadnuť do multimediálnej inštalácie so sochami pripomínajúcimi vázy či rakvy. Vidno i malorozmernú videoprojekciu. V takmer svetielkujúcich odtieňoch červenej a oranžovej farby vypĺňajú jej obrazy odvážne viacjazyčné výroky (v angličtine a nemčine), ktoré sú občas namaľované aj na stenách za nimi. V protiklade k ostatným dielam sa javí táto prezentácia subjektívnejšie a neaktuálne. Pracuje s témou, ako je vlastná identita umelkyne, ale nerozširuje ju a ani ju neuvádza do ďalšieho či iného kontextu. Sieť šnúr spájajúca niektoré diela pôsobí skôr doslovne. Môže sa stať, že odvedie pozornosť publika od spojitostí, ktoré už diela a vety majú. Niet pochýb, že na maliarskej scéne, kde dominujú muži, ešte stále existuje potreba expresívnych a nekompromisných gest. Rôznorodosti do očí bijúcich výrokov však chýba jasnosť a tým, že sú jazyky zmiešané, neumožňujú žiadnu osobitnú reflexiu zámeru. Zatiaľ čo porota ocenila van Hettmerovej postoj k sexizmu, jediný dojem, ktorý diela a ich eklektické motívy zanechávajú, je skôr spontánnosť a surfovanie po povrchu. Nie hlboké vnáranie sa do skutočne kritického skúmania a zaujatia istého stanoviska. Dielo van Hettmer zaoberajúce sa otázkami prístupu, rovnosti a reprezentácie, poukazuje konkrétne práve na túto mocenskú dynamiku a zároveň naznačuje rovnaký štrukturálny problém v spoločnosti ako celku.

Viktorie Langer, Slobodný duch, 2021

Na druhej strane hlavného priestoru, oproti koláži natiahnutých pláten, sa na stenách a podlahe nachádza dielo s názvom Slobodný duch, ktoré vytvorila Viktorie Langer. Langerovej maliarska inštalácia bez rámov, tiež roztiahnutá po stenách, pozostáva z deviatich textilných pláten a piatich matracov. Sú pokryté látkami v sýtych odtieňoch ružovej, oranžovej, fialovej a modrej farby. Na matracoch nájdeme aranžmány rôznych kameňov, kryštálov a meditačných nástrojov. Vetvičky a (polo)mystické efeméry sa vznášajú vo výške očí návštevníka, čo je zásluha starostlivo umiestnených, takmer neviditeľných nylonových šnúrok. Dielo vyznieva ako meditácia o spiritualizme a vplyve určitých farebných kombinácií na ľudí. Dielo Slobodný duch, zakorenené v introspekcii a vybavovaní si spomienok, ukazuje a zároveň spochybňuje naše dnešné vnímanie ezoterických praktík.

Vo výstavnej sále vyniká prezentácia scénografickej inštalácie Spása v ničom inom ako v autoerotizme, ktorej autorom*kou je Luki Essender. Dôkladne zvarené dvere sa opierajú o nízku bielu stenu. Na jednej strane je kovový plot s prevrátenými keramickými pohármi, ktoré sú zavesené na jednotlivých výčnelkoch. Dva prázdne drevené rámy – jeden červený a druhý zelený – pripomínajú zdobené okná a navodzujú vidiecky pocit, ktorý je v neposlednom rade podporený číslom domu a pleteným košíkom, čo visí na jednom z nich. Tieto otvorené okná podnecujú zvedavosť: s výhľadom nanič je vaša pozornosť odvedená do strán, k detailom. Napríklad k „zdobeným“ rámom, ale aj k inštalácii ako celku a k vzťahu jej jednotlivých častí. Tretia z nástenných sôch, ktorú Luki Essender prezentuje, je ešte vzrušujúcejšia. Zo steny vystupuje štruktúra podobná stanu, akési brucho, ktoré je umiestnené v identickom červenom ráme, no s rozdielnym číslom zdobiacim vyrezávané drevo.

Luki Essender, Spása v ničom inom ako v autoerotizme, 2021

Essender dekonštruuje architektúru domu a kombinuje rôzne vizuálne podnety, ktoré tlmočia naše prežité skúsenosti z posledných rokov. S dôvtipom rieši rôzne spoločensko-politické krízy, klimatické povedomie a hľadanie azylu. Všednosť využíva na to, aby odvrátil našu pozornosť od nás samých a načrtol širší obraz toho, čo je realistické a o čom možno snívať, no nie je možné to opustiť. Naznačujúc spôsoby, akými oddeľujeme a označujeme územia, nás podnecuje k prehodnoteniu pojmov pôvodu a príslušnosti.

Rozhodnutím prideliť každému umelcovi a umelkyni vlastný vymedzený priestor kurátor a kurátorka očividne chceli, aby mal každý z ich príspevkov možnosť vyniknúť osobitne, akceptujúc jemnú segregáciu, ktorá sa s týmto rozhodnutím spája. Umelci a umelkyne v rámci výstavy All In. At least, a Possibility podrývajú, ukazujú, zaľudňujú a vnucujú svoje vlastné nápady a hodnoty ako využiť plochu, ktorá im bola pridelená, kreatívnymi a hravými spôsobmi tak, aby spochybnili dominantné formy a reprezentácie priestoru mimo galérie.

Cena Oskára Čepana vznikla v roku 1996 a udeľuje sa mladým vizuálnym umelcom a umelkyniam. Gratulujeme víťazke tohto ročníka Év van Hettmer.

Luki Essender, Èv Van Hettmer, Ondřej Houšťava, Tamara Kametani, Viktorie Langer / All In. At least, a Possibillity / Cena Oskára Čepana 2021 / kurátori: Lucia Gavulová, Jen Kratochvil / Kunsthalle Bratislava, Bratislava / 25. 11. 2021 – 28. 2. 2022

Review by Julius Pristauz_Looking IN for ways OUT (English version)

Foto: Leontína Berková (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)

Preklad: Zuzana Grančičová