AR3: Redefinícia Pražského hradu

I/ ÚVOD

Už nie viac hradište, ale mestište

 

„Tady, vedle dneška přeplněného starostmi a nadějemi, lze obsáhnout zrakem i duchem celých tisíc let slávy i bolesti, křižujících se dob, vlivů, přesvědčení. Lze tu vyčíst do kamenů vepsané drama malého národa, vysazeného na této křižovatce evropských tlaků, všem pokušením a nebezpečím.“^[1]

1. V. Štech

Vývoj Pražského hradu tvorí ústredný motív českých dejín už viac ako 1000 rokov. V septembri 2016, kedy začína vznikať tento text, sa z neho stal i najkontrolovanejší turistický objekt. Dnes, v septembri 2018 obmedzenia ostávajú, naberajú hmotnejšie kontúry a ochabuje pozornosť odbornej i laickej verejnosti nad uzavretosťou areálu Pražského hradu voči mestu, vzťahu voči spoločnosti, významu v súčasnej dobe. Iniciátorom tohto textu sa stala štúdia prezidentských sídel vo svete, ktorá potvrdila, že je veľmi výnimočné, ak prezident demokratickej republiky sídli na hrade, bývalom monarchistickom sídle.^[2] Bežnou typológiou je prezidentský palác, viz napr. Slovensko (Grasalkovičov palác), Francúzsko (Elyzejský palác), Maďarsko (Sándorov palác)…^[3] Kontinuita českých dejín spojená s hradným vrchom je natoľko silná, že premiestniť hlavu štátu bez zásadného podnetu mimo Pražský hrad sa zdá byť neadekvátne a neaktuálne.^[4] Čo sa však po sto rokoch republiky ukazuje ako žiaduce, je redefinícia tohto komplexu, ktorá by vytrhla areál z meniacich sa nálad politických období a jeho správcov. Podporilo by to jeho mestotvorný charakter. Už nie viac hradište, ale mestište.^[5]

Demokracia bezpečná. Otázka architektúry 21. storočia

Za Plečnika to bola Masarykova demokracia zakladateľská, za Havla demokracia porevolučná. Čo zhmotní Hrad dnes v 21. storočí? Odpoveď nachádzam v pojme demokracia bezpečná.

Chceme sa cítiť slobodne a demokraticky. Preložené do jazyka mesta, chceme obývať ulice, navštevovať parky, objavovať zákutia dvorov, stretávať sa na námestiach, vstupovať do verejných budov.

Chceme sa súčasne cítiť i bezpečne. 1. januára 2017 Ministerstvo vnútra Českej republiky zriadilo nový orgán Centrum proti terorismu a hybridním hrozbám (CTHH).^[6] Ten sa nezmieňuje o dopadoch, ktoré jeho opatrenia majú na chod mesta, domov, architektúry a akú estetiku prinášajú do verejného života. Vidieť armádneho vojaka alebo policajta pri vstupe do Pražského hradu pre nás signifikuje ochrannú funkciu, symbolizuje spravodlivosť. Na druhej strane nám oznamuje, že nebezpečenstvo môže byť nablízku, ovplyvňuje náš pohyb, kontroluje náš vstup, vytvára náš prvý dojem. Ako sa v architektúre prejaví nový druh bezpečnej demokracie? Kde končí sloboda a začína bezpečnosť? Je architektúra až na chvoste hodnôt spoločnosti, ktorá sa bojí? Potom sú bezpečnostné bránky, kontrolné stanovištia, vstupy, zákazy vjazdu otázkou architektúry 21. storočia.

Fenomény PARADOXNÉ

Keď sa Josefa Pleskota v roku 2002 opýtali, čím je preňho Pražský hrad, odpovedal: „Pražský hrad je pro mě jako architekta místem na zeměkouli, ke kterému musím mít stejně odpovědný vztah jako ke kterémukoliv jinému místu naší planety.“^[7] Výrok nás dráždi svojou dvojznačnosťou. Ponúka dvojakú optiku, paradoxné nazeranie. Miesto ako každé iné, na druhej strane glorifikovaný Hrad národa českého.

Zameriavam sa na fenomény tvoriace identitu Pražského hradu. Najsilnejšie vnímam fenomény s prídavným menom paradoxné, ktoré v sebe skrývajú protichodné aspekty fungujúce ako jin a jang, ako dve opačné do seba zapadajúce časti, dva magnetické póly, ktoré by jednoduchým otočením mohli stratiť svoju komplementárnosť, medzi ktorými je napätie odporujúce a doplňujúce sa zároveň.

Odfotené z ateliéru na UMPRUM, 2014. Foto: vlastný archív.

Pražský hrad:

Na jednej strane ikona všetkým na očiach, mnohokrát videná, všadeprítomná,

na druhej strane chránený, kontrolovaný dištrikt.

Na jednej strane hrad patriaci všetkým občanom Českej republiky,

na druhej strane areál plný zahraničných turistov.

Na jednej strane symbol demokracie a sídlo prezidenta,

na strane druhej historické pôsobisko monarchie a najvyšších autorít.

Na jednej strane areál v meste,

na druhej strane monokultúra múzeí bez služieb pre ľudí – skanzen.

A takto by sme mohli menovať ďalšie.

Predkladám štyri architektonické úvahy o Pražskom hrade. Problémy asociované textami.

Odfotené z ateliéru na UMPRUM, 2014. Foto: vlastný archív.

II/ Architektonické úvahy o Pražskom hrade

Úvaha prvá

Zmiznutie Pražského hradu

Z denníka, 10. 11. 2014:

Ráno si z okna ateliéru^[8] fotím do mobilu fotku Pražského hradu, na ktorej nie je. Stáva sa to v Prahe niekoľkokrát do roka, počas jesenných a zimných mesiacov. Ranná hmla je taká hustá, že z panorámy Hrad úplne zmizne. Často vtedy rozmýšľam, či tam ešte je, či bude zajtra. Malá Strana a nad ňou nič. Oblaky prechádzajú v oblohu.

Odfotené z ateliéru na UMPRUM, 2014. Foto: vlastný archív

Píše sa rok 1902 a pred očami obyvateľov sa zrúti zvonica na námestí svätého Marka v Benátkach. Symbol-znak zmizne z povrchu. Ostáva nič. Všetci Benátčania sú o niečo menej benátski. Dôležité v ten moment nie je, kto a ako to urobil.

Na obrazovkách v neustálej smyčke beží pád dvojičiek z 11. septembra 2001. Obrovská a monumentálna stavba sa pomerne ľahko vymazala z mapy New Yorku. Ostáva neistota ďalších a ďalších architektonických ikon.

Spája sa dnes podobný pocit strachu a bezmocnosti i s pražským hradným komplexom? Náhla strata štátneho symbolu prebúdza neistotu identity, ktorá dnes obklopuje vstupné brány. Praha je pre svoju panorámu zapísaná v UNESCO a táto panoráma by bez siluety Hradu nemala takmer žiadnu pridanú ikonickú hodnotu. Štatistiky ukazujú, že viac ako 7,4 milióna ľudí v roku 2015 vstúpilo do hradného areálu.^[9] Môžeme sa pýtať, koho a čo chránime? Prezidenta, úradníkov, turistov? Okrem ľudí chránime i spoločenské symboly. Architektonické ikony. Predstava zmiznutia Pražského hradu by bola vymazaním spoločnej identity.

„…Praha byla zapsána na Listinu světového dědictví, vysloveně je zdůrazněna mimořádná krása a dramatičnost pražského panoramatu. Čili ty panoramatické hodnoty jsou tam specifikovány jako jeden z důvodů, proč Praha na té listině je.“^[10]

Josef Štulc

Hrad je symbolom s premenlivými významami. Menili a menia sa. Často si i odporujú. Interpretácie sú často založené na prianiach a ilúziách. Predstava Hradu býva silnejšia než jeho prezidenti. Pražský Hrad sa dnes stal tým, čo André Malraux nazýva Le musée imaginaire. Nepatrí ani Prahe, ani Bohemii, ani Európe. Prebýva v bezčasí s pyramídami, Kapitolom, Tádž Mahálom a Eiffelovou vežou – intaktný, nehybný, večný.^[11]

To, že sa otázka bezpečnosti na Hrade rieši aktuálne v týchto dňoch, je reakcia na prítomnosť terorizmu v Európe, kde spúšťačom boli udalosti 11. septembra; avšak história sa otázkou bezpečnosti v architektúre na Pražskom hrade zaoberala od prvopočiatku. Strážne veže a hradby boli prvými architektonickými nástrojmi na kontrolovaný pohyb.^[12] K tomu sa viažu veľké opevňovacie práce spojené s postavením veží, brán i mostov, s vyhĺbením priekopou.^[13] Hradčanský ostroh mal už od počiatku prirodzené podmienky dobre hájiteľného miesta. Hradby sa opierali v základe o prírodné morfologické podmienky. ^[14]

Súčasné hradné stráže sú dnes nostalgickou pripomienkou československých légií, ktoré vznikli štyri roky pred vznikom samostatného štátu. Ľudia si s nimi fotia selfie a v historických uniformách pôsobia bezbranne.

Dnes v dobe informačného veku sa ponúkajú nové technológie a softwary, o ktorých nemusíme ani tušiť. Ako však v 21. storočí obhájiť provizórne kontrolné stanovištia pod drevenými prístreškami?

Úvaha druhá

Autizmus Pražského areálu

Z denníka 12. 11. 2016:

Hradný areál má otváracie a zatváracie časy, má kontrolované vstupy bezpečnostnými detektormi kovov a policajtmi, jeho ulice nie sú definované ako verejný priestor v štruktúre mesta, jeho nádvoria nerieši IPR^[15] a jeho odbor pre Verejný priestor, v kostoloch areálu sa neslúži omša, ak je štátna návšteva dôležitejšia. To sú všetko faktory oddeľujúce tento priestor od fluida ciest, fyzických i mentálnych, na ktoré nadväzuje. Upozorňujú na neverejnosť priestorov v interiéri hradného komplexu. Areál, ktorý môže pripomínať ghetto, dištrikt. Peší chodec dostáva informáciu o autizme tohto územia.

Autizmus je v psychologickom slovníku definovaný ako sociálna izolácia, egocentrické myslenie, stiahnutie sa do seba. Podľa E. Bleulera ide o poruchu vzťahu k realite, myslenie postihnutého je zamerané výhradne na osobné potreby, nedostatky v komunikácii, smeruje k sebadeštruktívnym prejavom.^[16] Podporovať odrezanosť Pražského areálu znamená vytvárať podľa vymedzenia pojmu autizmu i riziko sebazničujúce. Oddeliť ho od reality znamená vytvoriť na mape svet za hradbou, obkľúčené prázdno.

Jedno z dvoch najmocnejších miest moderného sveta, Tokio, je sídlom cisára, ktorého rezidencia je postavená okolo nepriestupného prstenca stien, vôd, striech, stromov a jeho vlastný stred je pre obyvateľov mesta len vyparenou predstavou.^[17]

To, že Pražský hrad bol po tisíc rokov hradišťom obkľúčeným múrmi, zmenil rok 1918. Masarykovo zadanie znelo „hrad demokratický“. To pretavil Plečnik do architektonického jazyka rozrušovaním monolitickej nepriestupnosti hradu.^[18] Monarchistické sídlo sa stalo sídlom republiky.

V roku 1990 z podnetu prezidenta Václava Havla boli v Scénáři nového funkčního využití vyjadrené ambiciózne ciele: „Dosavadní zákazy^[19] vedly k útlumu života v okolí Hradu. Předpokládám, že současné politické změny vytvoří nové podmínky přirozené integrace Hradu do struktury města. Hrad bude opět inspirátorem života ve svém okolí.“ ^[20] V roku 2016 autor týchto slov, profesor Masák, spomína na „ružové časy“, kedy sa všetci snažili ísť Havlovým smerom a niekoľkými jasnými architektonickými gestami sa podarilo Hrad začleniť ako časť mesta.^[21] Mohli byť tieto gestá radikálnejšie? Ako sa architektonicky vysporiadať s územím, ktoré potrebujeme z bezpečnostných dôvodov kontrolovať, z politických dôvodov mu zachovať reprezentatívnosť a zo spoločenských dôvodov ho zabezpečiť demokraticky funkčným programom?

Vnímam dnešný stav ako paralelu medzi ostrovom cisára v Tokiu a Pražského hradného areálu, do ktorého nepotrebujeme vstupovať, byť jeho súčasťou, ale dennodenne ho očami vzývame ako dominantu mesta, ako stred, okolo ktorého sa točí svet Prahy – síce dnes už nie je nedobytný v zmysle monarchistického sídla, no pre mnohých je obsahovo stále viac prázdnym symbolom.

O jednom z liekov na privatizáciu územia hradného areálu hovorí Hana Arendtová. Tvrdí, že ku zrúteniu spoločného sveta dochádza práve pri zničení rozličných hľadísk nazerania na daný jav. V nich sa tá istá vec uprostred ľudskej plurality ukazuje a vďaka nej trvá ako niečo totožné. Spoločný symbol, Hrad, zmizne, ak je videný len z jedného hľadiska, len jedným typom pozorovateľov. Každý svet existuje len v mnohosti svojich perspektív. Bez toho, aby ktokoľvek stratil svoju vlastnú identitu, no pritom sa všetci zaoberajú tým istým.^[22] Toto tvrdenie podporuje i architektonická forma Pražského hradu. Sám sa javí ľuďom z rôznych strán inak veľký, rôzne majestátny, dokonca s nerovnakým počtom veží.

Môže byť Hrad miestom stretávania odlišností, ak jeho najčastejšími návštevníkmi sú turisti? Stačí nepokračovať v monokultúre múzeí, galérií a administratívy SPH a podporiť živý kontakt občianskej spoločnosti, ktorá by priniesla hradu každodennosť a češství^[23].

Úvaha tretia

Turisti a NEturisti

Z denníka 3. 9. 2016:

Je začiatok septembra 2016. Stojíme v rade dlhom asi 80 ľudí, je nedeľa poobede, čakáme na vstup do Hradu. Turisti sa správajú organizovane, mnohí vôbec nevedia, že kontroly sú pre miestnych novinkou. Nekomentujú to. Nehovoria vulgárne o našom prezidentovi. Nie sú príliš nervózni. Čakajú v rade, aby sa dostali do vnútra historickej pamiatky, tak ako čakali pred pol rokom v Paríži na Eiffelovku a pred rokom v Jeruzaleme na Chrámovú horu. Bezpečnostná kontrola je pre nich zárukou síce malej, ale vnútornej spokojnosti, že ak by sa predsa len niečo stalo, nablízku sú vojaci. Turista má nárok na bezpečnosť.

V našich postmoderných časoch sme všetci aspoň trochu turisti, každý z nás zažíva prázdniny a dovolenky. Svet má slúžiť našim zberateľským dojmom. V Baumanových Úvahách o postmoderní době je jeden zo štyroch typov osobnosti vystihujúcich súčasný spôsob života „turista“. Turista požírá svět, aniž je jím sežrán; přisvojuje si jej, aniž je jím přisvojován.^[24] Nejaví zodpovednosť voči domorodcom – miestnym obyvateľom, voči prostrediu, ktoré navštevuje, chce vidieť autentické prostredie, no sám sa ho nezúčastňuje. Cíti sa slobodne, pretože má peniaze a niekde vo svete svoj domov, kam sa môže vrátiť. Na jeho trase sú rozostavení pripravení miestni občania (v našom prípade obyvatelia Prahy) v snahe vyhovieť mu.^[25] Pozorujeme, že v meste, ktoré identifikujeme ako domov, túžime turistami nebyť. Pražský hrad chápeme ako symbol našej domoviny. No táto veta stráca na zmysluplnosti, ak ide len o definíciu, abstrakciu, s ktorou sa reálne nezžívame, ktorú nepotrebujeme, ktorá je plná zahraničných turistov.

Nevídaný nárast turistiky v období Československa kládol zvýšené nároky na hlavný cieľ cudzích hosťov, na najvýznamnejšiu turistickú atrakciu – Pražský hrad, Hradčany. Na Hrade boli podľa možností sprístupnené priestory a miestnosti boli zoradené do niekoľkých návštevníckych okruhov.

Dnes vnímame ekonomickú a spoločenskú závislosť medzi turizmom a kultúrnymi pamiatkami. Podmienenosť vzájomného vzťahu medzi cestovným ruchom a kultúrou, v ktorom cestovný ruch vystupuje nielen ako súčasť kultúrneho systému, ale i ako nástroj stimulácie kultúrneho prostredia.^[26]

Paradoxné však je, že Hrad bol ešte v 60. rokoch stále domovom „obyčajných“ ľudí. Môžeme číselne doložiť, že od obdobia priemyslovej revolúcie dochádza k postupnému premieňaniu prevažne rezidenčného prostredia Hradčan na funkciu výrazne komerčnú. Trend komercializácie prebiehal veľmi pozvoľna už v priebehu socializmu a gradoval v 90. rokoch 20. storočia v nadväznosti na politické a ekonomické zmeny. Za 120 rokov vývoja centra mesta došlo k zníženiu počtu obyvateľov o 85 tisíc.^[27]

Príkladom je Zlatá ulička, ktorá dnes funguje ako platené múzeum. Znie to bizarne, pretože ak chcete vstúpiť do ulice, musíte si kúpiť lístok a prejsť turniketom. Kedysi to bola živá ulička.^[28] V domčeku č. p. 22 býval v rokoch 1916–17 spisovateľ Franz Kafka, v domčeku č. p. 12 sa schádzali spisovatelia a básnici – František Halas, Jaroslav Seifert alebo Vítězslav Nezval.^[29] Do roku 1953 domčeky od majiteľov odkúpila kancelária prezidenta republiky, nechala ich odborne opraviť a reštaurovať.

Unikátom bol i Dom Československých detí,^[30] kde počas rokov 1960–63 došlo k prestavbe domu starého purkrabství. Ešte pred 30 rokmi sem chodili deti zo širokého okolia, aby sa zahrali Človeče nehnevaj sa, pozreli si divadelné predstavenie alebo navštívili prehliadku Hradu so sprievodcom svojho veku. ^[31]

Tento symbiotický vzťah života zahraničných turistov a českých domorodcov je minulosťou. Na Hrad, okrem zamestnancov Správy hradu, nemá zmysel zavítať, ak sa práve nechcete postaviť do radu a taktiež si turisticky osviežiť historické pohľadnice. Človek sa túži stať NEturistom, byť patriot, byť národne hrdý, byť súčasťou. Nie pozorovateľom, nie turistom. Hrad má v programe pre obyvateľov mesta len máločo ponúknuť, prestal byť dejiskom pre polis.

Úvaha štvrtá

Dôležitosť prvého dotyku

Z denníka 4. 3. 2017:

Možno mi až tak neprekáža samotná kontrola. Možno mi až tak neprekáža to vymyslené dusno a strach. Ako architekt sa však ťažko vysporiadavam s dočasnými drevenými prístreškami pred bránami hradu a presklenými parazitmi na historických domoch, z ktorých ma niekto pozoruje.

Keď som v Jeruzaleme pri vstupe na najvýznamnejšie miesto nechápala, čakajúc v rade na Chrámovú horu, prečo vystupujeme po provizórnom drevenom mostíku visiacom vo vzduchu, odpovedali mi miestni, že Izrael nechce, aby sa dôstojne vstupovalo na Palestínske územie. Je to zámer, aby vstup pôsobil dočasne už desiatky rokov. V niečom mi to pripomína dnešnú situáciu kontrolných prístreškov na Pražskom hrade, no pýtam sa, kto je tu nepriateľ?

Všetky bezpečnostné kontroly sa odohrávajú pri vstupe do areálu, čo je z pohľadu architektúry i psychológie dôležitý moment. Vstup ako archetyp prvého dotyku. Vstup ako brána, príchod, otvorenie, podanie si ruky návštevníka a architektúry. Ako keď nás vo škôlke učia: „Pekne pozdrav!“ Dôležitosť prvého dojmu.

Dôsledkom a ďalšou hrozbou novozavedených kontrol pre hradný komplex je zmanipulovaný a kontrolovaný pohyb, ktorý núti používať iné vstupy a výstupy, aké sa zdajú architektonicky a urbanisticky logické a historicky zaužívané vo verejnom priestore. Spôsobuje to degradáciu urbanistického riešenia komplexu. Už historicky mal Hrad vstupov viacero a každý bol špecifický svojimi architektonickými vlastnosťami, druhom používania, scénou, s ktorou pracoval.

Samotný akt príchodu mal svoju vážnosť potvrdením hmoty – brány, otvoru. Vnímam, že hodnota, ktorú by dôstojný príchod do areálu Pražského hradu mohol mať, sa nevylučuje s hodnotami demokracie a potrebou bezpečnosti. Je to novo položené zadanie.

Typickým príkladom je I. nádvorie, architektonicky označované ako náruč,^[32] objatie, dve ponúkajúce sa ruky, ktorou sa dnes paradoxne nedá vstúpiť. V dnešnom stave územie za bránkou dáva signál, že je pod taktovkou politickej moci, dokonca s nápisom EXIT. Brána z čias Márie Terézie oddeľuje toto územie od Hradčanského námestia dnes už zbytočne. Prílišný pátos nezodpovedá sídlu demokratickej hlavy, prívetivému reprezentantovi štátu.

Ako majú vyzerať miesta vstupu a aká priestupnosť tohto územia zodpovedá požiadavkám bezpečnosti 21. storočia?

III/ Záver

Pražský chodec^[33] je závislý na spojniciach miest, na výškových rozdieloch, na priepustnosti, na čitateľnosti prostredia. Areál je v meste prostredie so špecifickým režimom. Text sa snaží upozorniť na nebezpečenstvo autizmu voči mestu, nečitateľnosť hrán, provokatívnosť provizórnych riešení a zamyslenie sa nad tým, čo Pražský hrad reprezentuje.

Definícia Pražského hradu by sa mala redefinovať: nie viac hradište, pevnosť, ale mestište v meste, štruktúra v nadväznosti na mesto. To vyžaduje zmenu právomocí hlavného správcu hradu, prezidenta a jeho jasne vymedzené ihrisko.^[34]

Kráľovský dvor bol kedysi centrum mesta. Bol taktiež dôležitým kľúčovým centrom kultúry a hýbateľom spoločnosti.^[35] Navrhujem hrad pretkať funkciami reprezentujúcimi občiansku spoločnosť. Nie viac kráľovský dvor, ale dvor demokratický. Obývaný, používaný. Mestište v meste. Uprostred zeme. Inšpiratívne tepajúce srdce,^[36] životodarný tep o tom lepšom v nás. Českým luhom a hájom by to pomohlo.^[37]

Zlatá ulička nech je ulicou! Turnikety patria na zjazdovky. Domy nie sú kulisy bez duší. V takom prípade by obsah strácal význam a forma by bola len náhrobkom časom minulých.

Gýč nech vystrieda život autentický dvorom demokratickým! Ako odraz štruktúry spoločnosti, ako symbol toho, že Pražský hrad je každého občana Českej republiky, ktorý naň, síce metaforicky, ale má právo. Aby sa z areálu jednej osoby stal symbol všetkých nás.

^[1] Václav V. Štech, Ovzduší Prahy, Československo: Revue ministerstva informací, 1987, s. 13.

^[2] Elena Fialková, Redefinícia Pražského hradu, kapitola Sídlo hlavy. Sídlo srdca, diplomová práca, UMPRUM, Praha 2017/2018.

^[3] Srv. https://en.wikipedia.org/wiki/Presidential_palace, vyhľadané 19. 9. 2018.

^[4] Príkladov opustenia monarchistického sídla existuje viacero: Maďarsko napríklad opustilo Budai Vár, pôvodne sídlo uhorských kráľov, a maďarský prezident dnes sídli v Sandorovom paláci (maďarsky Sándor-palota). Francúzsko opustilo Versailles a prezident sídli v Elyzejskom paláci.

^[5] Jaroslav Vančura. Hradčany, Pražský hrad, Praha 1976, s. 2.

^[6] Kolektiv autorů pod vedením Ministerstva zahraničních věcí ČR. Bezpečnostní strategie České republiky, 2015, https://www.vlada.cz/assets/ppov/brs/dokumenty/bezpecnostni-strategie-2015.pdf, vyhľadané 20. 10. 2018.

^[7] Josef Pleskot, Dotýkati se Hradu, Architekt, 2002, č. 10, s. 4.

 

^[8] Autorka bola v školnom roku 2014/15 na stáži v ateliéri keramiky a porcelánu na UMPRUM, ktorého výhľady smerujú na Hrad.

^[9] Správa Pražského hradu, Statistické šetření návštěvnosti na Pražském hradě, Praha 2015.

^[10] Josef Štulc (předseda ICOMOS – českého komitétu Mezinárodní rady památek a sídel při UNESCO), Panorama Prahy patří mezi chráněné hodnoty, Český rozhlas, Radio Praha, http://www.radio.cz/cz/rubrika/ocem/panorama-prahy-patri-mezi-chranene-hodnoty, vyhľadané 1. 1. 2017.

^[11] Z. Vašíček, Editoriál, Architekt, 2002, č. 10, s. 2.

^[12] Pavel Vlček. Umělecké památky Prahy 4. Praha 2000, s. 149. Najznámejšie veže boli Bílá věž s bránou, ktorá bola po dve storočia štátnym väzením. Patrí k najmohutnejším opevňovacím vežiam v Čechách. Mihulka z doby Soběslavovy z 12. storočia, ktorá slúžila v 16. storočí ako tajné zbrojné laboratórium a v dôsledku výbuchu pri experimentoch bola veľká jej časť zničená, Černá věž, bývala väzením purkrabského úradu a priamo pred ňou stálo popravište. Dnes už neexistujúca stará trubačská veža (viditeľná ešte na panoráme Prahy z roku 1679), spojená s Hradom chodbou.

^[13] Jaroslav Vančura, Hradčany, Pražský hrad, Praha 1976, s. 221.

^[14] Ivan Borkovský, Pražský hrad v dobe Přemyslovských knížat, Praha 1969, s.18.

^[15] Institut plánování a rozvoje hlavního města Prahy.

^[16] Pavel Hartl – Helena Hartlová, Psychologický slovník, Praha 2015, s. 63.

^[17] Roland Barthes, Říše znaku, Praha 2013, s. 58. Sídlo japonského cisára je na ostrove, ktorý bežný občan môže navštíviť dvakrát v roku: na Nový rok a na narodeniny cisára.

^[18] Zdeněk Lukeš et al., Josip Plečnik – Architekt Pražského hradu, Praha 1997, s. 43. Plečnik artikuloval demokraciu tak, že používal interiérové prvky v exteriéri, znížil hradby na južnej strane, za vzor mal antiku – matku demokracie.

^[19] Obdobie komunizmu pretrhlo ideu Masarykovej otvorenosti areálu PH.

^[20] Miroslav Masák, Scénář nového funkčního využití, Praha 1990, s. 18.

^[21] Z rozhovoru autorky s profesorom M. Masákom.

^[22] Hana Arendtová, Vita activa neboli O činném životě, Praha 2009, s. 76.

^[23] V slovenskom jazyku „češstvo“.

^[24] Zigmund Bauman, Úvahy o postmoderní době. Praha 2006, s. 49–53.

^[25] Ibidem.

^[26] Ladislav Lenovský, Cestovný ruch ako kulturologický fenomén, Kontexty kultúry a turizmu, 2008, č. 1, s. 17–22.

^[27] Martin Ouředníček – Jana Temelová, Socioekonomická analýza území MČ P1, Praha 2008.

^[28] Václav Karlů, Povídky ze Zlaté uličky, Praha 1940.

^[29] Srv. https://www.radio.cz/cz/rubrika/cestujeme/zlata-ulicka, vyhľadané 1. 9. 2017.

^[30] O tomto fenoméne viac v dizertačnej práci Veroniky Rollovej – Pražský hrad jako nástroj propagandy v letech 1948–1989, UMPRUM 2017.

^[31] Jaroslav Vančura, Hradčany, Pražský hrad, Praha 1976, s. 183.

^[32] Ibidem, s. 42.

^[33] V asociácii na dielo Pražský chodec od Vítězslava Nezvala s fotografiami Josefa Sudka – podľa M. Kořenej je to „… básnický deník vedený exaltovaným pocitem naléhavé krásy všeho, co člověk může na procházkách Prahou uvidět.“

^[34] Diplomový projekt autorky navrhuje prezidentovi zveriť do správcovstva domy v prstenci druhého nádvoria a zvyšok areálu PH ponechať mestu. Projekt je dohľadateľný na https://www.umprum.cz/web/cs/architektura/architektura-iv/elena-fialkova-1526.

^[35] Jan Otto, Ottov slovník náučný, Praha 1894, s. 270.

^[36] Srdce pro Václava Havla je plastika v tvare srdca, ktorú vytvorili Lukáš Gavlovský a Roman Švejda. Je vytvorená zo zvyškov sviečok, ktoré museli byť v priebehu decembra 2011 a januára 2012 upratané z pietnych miest po celom Česku.

^[37] Symfonická báseň Bedřicha Smetany z cyklu Vltava s názvom České luhy a háje vznikla v roku 1875, sám autor o nej píše: „Každý může ze skladby té si vykreslit, co mu libo – básník má volnou cestu před sebou, arciť musí skladbu v jednotlivostech sledovat.“

Artalk Revue 3: Sřet / editor: Cyril Říha, 2018. 

PDF ke stažení ve slovenské i anglické verzi.