Čas ako médium – Za Jurajom Bartuszom

Po pražských štúdiách našiel Bartusz so svojou prvou manželkou, sochárkou Mariou (rod. Vnoučkovou) domov a tvorivé prostredie v Košiciach, ktoré sa koncom 50. rokov menili na industriálnu metropolu východného Slovenska. V meste v tom čase doznieval odkaz medzivojnovej avantgardy, najmä v osobe geniálneho výtvarníka Júliusa Jakobyho, ktorý bol pre Bartusza priateľom i kolegom a neskôr aj predlohou k sochárskemu portrétu, ktorý dnes akoby v zamrznutom pocite vykročenia stojí na Alžbetinej ulici v Košiciach. Verejný priestor pre Bartusza nebol len lokalitou, ale pokračujúcou scénou, miestom, kde socha vstupuje do života mesta, kde sa stáva súčasťou každodennosti. 

Juraj Bartusz v ateliéri s modelom Júliusa Jakobyho, okolo 1977, archív J. Bartusza

Životné obdobie profesora Bartusza bolo zároveň dobou veľkých spoločenských a politických premien – obdobie povojnového umenia, normalizácie, undergroundu, technologických inovácií. A Bartusz v tomto kontexte neostal pasívnym pozorovateľom, ale pozoruhodným účastníkom – či už vo forme výtvarnej aktivity, alebo pedagogickej angažovanosti. Bol výraznou osobnosťou nielen v kontexte slovenskej výtvarnej scény, ale teoretický záujem o jeho tvorbu prejavovali aj českí a maďarskí historici umenia. Z pohľadu regionálnosti bol Bartusz zaiste miestnym fenoménom, ktorý okolo seba vytvoril mytológiu vlastnej osobnosti. Povaha jeho tvorby si vyžadovala záznamové akcie a dokumentáciu jeho výtvarných prejavov. Medzi jeho lokálnymi priateľmi bol aj fotograf Zdeněk Smieško, ktorý v 80. rokoch dokumentoval nielen tvorivé procesy, vznik sôch, akcie, ale zachytil aj intimitu rodinného života. Smieško si vo svojich poznámkach z prípravy jeho výstavy v roku 2024 poznamenal nasledovné: „Myslel som si, že osoba J. Bartusza je uzavretá, čo sa týka mojich fotografií. Zmenilo to stretnutie s J. Bartuszom a J. Bodnárovou, dňa 3. VIII. 2023. Prišli vybrať fotografie pre knihu o J. Bartuszovi, ktorú vydáva Budapešť z príležitosti Bartuszových deväťdesiatin. Stretnutie bolo veľmi milé, rozprava i spomienky nás napĺňali radosťou. Ďuri pôsobil chlapčenským dojmom, tešil sa mojim fotografiám. Janka bola ako tá správna múza. Veľmi ma potešilo, ako stojí pri Ďurovi. Veľa rokov som s ním prežil. Preto mu úprimne prajem život s Jankinou oporou. To stretnutie v cukrárni na Komenského ulici ma utvrdilo v tom, že Juraj Bartusz si ešte zaslúži moju pozornosť. Takže budem pokračovať v neuzavretom súbore – Juraj Bartusz – človek, umelec.“

V roku 2024 sme vo Východoslovenskej galérii prezentovali publikáciu Medzinárodné sochárske sympózia v kove 1967 – 1974. Prezentácia bola naplánovaná na 23. októbra 2024, teda na 91. narodeniny Juraja Bartusza. Ako inštitúcia sme pociťovali silný záväzok voči jeho osobe, pretože práve vďaka jeho aktivitám sme sa v práci naozaj nenudili. Stálo nás nemalé úsilie, aby sme zabezpečili účasť pána profesora na prezentácii knihy o fenoméne, ktorý spolu so sochárom Patočkom v 60. rokoch inicioval. Po skončení príhovorov a družných rozhovorov za nami prišla vnučka Juraja Bartusza, s tým, že hľadá toho pána, čo ho do galérie priviezol, „lebo dedko by už aj šiel domov“. Bola to prostá veta, vďaka ktorej si uvedomíte tú silu a rozmer osobnosti. Pre nás galeristov veľký umelec, ale zároveň pre iných manžel, otec, starý otec, priateľ, kolega, učiteľ. Každý má vo vzťahu k určitému jeho statusu svoju vlastnú spomienku. 

Juraj Bartusz v ateliéri s plastikou Kozmickej postavy, 80. roky, archív J. Bartusza

Keď Juraj Bartusz modeloval, tvaroval, razil a nechával materiál, aby sa sám stal svedectvom o údere, o geste, o momente, nepracoval len s hmotou. Pracoval s časom. Každé jeho gesto, každé prasknutie sadry, úder, každé ohnutie kovu bolo zároveň záznamom plynutia – okamihu, ktorý sa udial a už ho nemožno vziať späť. V tejto jednoduchosti fyzického úkonu sa skrýva filozofický rozmer, ktorý je pre Bartuszovu tvorbu príznačný, vedomie času ako sily, ktorá vytvára aj ničí, ktorá formuje tvary a zároveň ich rozkladá. „Čas v mojich dielach sa stáva základnou súčasťou môjho diela tým, že vopred určím čas, za ktorý dielo vytvorím. Som sám sebou neopakovateľný. Tak sa stane čas – štvrtý rozmer organickou súčasťou diela. Vopred daný čas je novým prvkom vo výtvarnom umení. Stopa vlastnej osobnej jedinečnosti sa nachádza aj v rýchlo vytvorenom diele, a toto dielo nesie pri stope vašej osobnosti to pôvodné, čím je odtlačok prstu, palca či už známe písmo – podpisu. Do diela sa premieta individualita osobnosti, tak ako odtlačok prstu či DNA sú jedinečné u každého človeka“ (Archív J. Bartusza).

Čas bol pre Bartusza materiálom aj protivníkom. Tak ako sochár bojuje s tvrdosťou kameňa, on bojoval s neviditeľnou tvrdosťou okamihu, s jeho neuchopiteľnosťou. V tom spočíva osobitá metafyzika jeho diela. Nie je to snaha zachytiť len formu, ale snaha zachytiť trvanie, záznam plynutia, odtlačok existencie, jedinečnosť okamihu. Ak klasická socha bola pokusom o večnosť, Bartusz vytváral sochy, ktoré tú večnosť spochybňovali. V jeho prácach sa čas nestáva len „zastaveným“, ale viditeľným, pulzujúcim, žijúcim v prítomnosti. 

Akcia – Lámanie cez kameň, 70. roky, archív J. Bartusza

Jeho ikonické časopriestorové plastiky nie sú len geometrickými kompozíciami. Sú to modely trvania – diagramy, v ktorých sa pohyb stáva tvarom a tvar sa stáva svedectvom o pohybe. V čase, keď sa väčšina sochárov snažila o stabilitu a monumentalitu, Bartusz sa zaujímal o nestálosť, o proces. O to, ako sa forma mení, ako sa čas zapisuje do hmoty. Táto skúsenosť má aj existenciálny rozmer. Čas v jeho tvorbe nebol len filozofickým pojmom, ale aj fyzickou skúsenosťou, osobitou kategóriou a médiom. V hline, v sadre, v rotácii formy sa čas stával viditeľným. Hmotné a nehmotné sa stretávali, pohyb a tvar, energia a zostatok. Tak ako v ľudskom živote, každý deň je momentom energie, ktorý zanecháva stopu, pamäť, tvar.

Bartusz mal schopnosť pozerať sa na čas nie ako na abstraktnú veličinu, ale ako na konkrétnu silu, s ktorou sa dá vstúpiť do dialógu. V jeho prácach s počítačom, keď generoval krivky, ktoré mali určiť tvar sochy, sa čas menil na matematickú štruktúru, na sekvenciu pohybu. No aj tu nejde len o technológiu, ale o vedomie rytmu, o plynutie algoritmu, ktorý napodobňuje plynutie života. Počítačový program sa stáva metaforou, ako v ľudskej existencii, aj tu je všetko riadené neviditeľnou, no presnou logikou trvania. Bartusz akoby vedel, že človek meria čas podľa seba, nie podľa hodín. Že každé plynutie je subjektívne, relatívne, že „čas človeka“ je iný než čas vesmíru, iný než čas hmoty. 

Skica – Vzájomné prieniky, nedatované, archív J. Bartusza

Keď sa dnes pozeráme na osobnosť Juraja Bartusza, nemožno sa zbaviť dojmu, že v nej žila neustála túžba po „ďalšom kroku“. Netúžil po pohodlí, netúžil po pasívnom prijímaní. Bola to túžba tvoriť a zároveň učiť tvoriť tak, aby tvorba ostala živá, otvorená, medzi hmotou a myšlienkou, medzi priestorom a divákom. V tom zmysle jeho odchod nie je len stratou, ale aj výzvou. Aby sme v tom, čo zostáva, vo verejnom priestore, v inštaláciách, v galerijných zbierkach a v akademickej tradícii, pokračovali s rovnakou zvedavosťou a odvahou.

Na rozlúčku by som chcel povedať, že dielo Juraja Bartusza tu zostáva vo forme hmotnej, v tvare, priestore, no aj v postoji. A my, ktorí sme mali možnosť jeho tvorbu sledovať, môžeme byť vďační, že takáto osobnosť pôsobila práve u nás a že nás vyzýval k tomu, aby sme sa nepohybovali len v rámci toho známeho a komfortného, ale aby sme hľadali hranice, a keď treba, aj ich narušili a vykročili zo svojho pohodlia. Bartusz síce neporazil čas, ale istým spôsobom ho premenil. A to je možno najväčšie víťazstvo umelca – premeniť pominuteľnosť na prítomnosť a život na gesto, ktoré trvá.