COČ 2026: Natália Šimonová

Základy svojho autorského programu som nachádzala na staveniskách alebo zberných dvoroch

Východiskom tvojej tvorby je médium maľby, no zároveň neustále prekračuješ jeho hranice. Čo ťa priviedlo k týmto presahom do iných médií a napokon aj priestorovým inštaláciám?

Myslím si, že to bolo jednoznačne prostredníctvom intervencií vo verejnom priestore, ktorým som sa začala venovať v treťom ročníku na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V predvianočnom období v roku 2018 som sa vybrala s obrazom Róbertkovia vo vani do ulíc Banskej Bystrice. Bolo to krátko po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a povedala som si, že túto udalosť musím spracovať. V rámci školského zadania som namaľovala reinterpretáciu fotografie Tibora Husára, kde sú Lasica a Satinský vo vani plnej vody. V podstate som iba vymenila ich tváre za tváre Roberta Fica a Roberta Kaliňáka a s dvojmetrovým obrazom som sa potom prechádzala po meste, nastúpila do MHD alebo navštívila nákupné centrum a bezprostredne s ním konfrontovala ľudí. Z celého procesu vznikol fotografický a video záznam. Bol to moment, keď som výrazne pocítila, že ľudí moja maľba zaujíma, a uvedomila som si zároveň aj to, že sa potrebujem posúvať ďalej a nachádzať vlastné témy.

Už okolo roku 2019 som začala experimentovať s veľkoplošnými papierovými inštaláciami, no najvýraznejší impulz prišiel v roku 2021 počas umeleckej rezidencii v Paríži, pár mesiacov po tom, čo som získala prvé miesto v súťaži Maľba roka. Robila som rôzne intervencie, prinášala maľby do verejného priestoru alebo ich inštalovala napríklad na ploty. Prvá priestorová inštalácia v rámci výstavy vznikla v spolupráci s kurátorom Filipom Krutekom v priestore galérie Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. Dostala som možnosť odkúpiť od mesta typický ihriskový mobiliár, guľu-kolotoč, ktorý sa stal súčasťou inštalácie. Postupne som začala byť pri priestorových inštaláciách čoraz odvážnejšia a stali sa súčasťou môjho autorského programu.

Objekty, ktoré prinášaš do výstavného priestoru, sa často objavujú aj na tvojich obrazoch. Aký je vzájomný vzťah týchto dvoch rovín tvojej tvorby?  

Východiskom je u mňa vždy maľba. Aj v prípade socialistického mestského mobiliáru to boli najprv motívy, až potom som začala využívať samotné objekty v inštaláciách. Prvotným impulzom bola skúsenosť z detských ihrísk a pozorovanie spontánneho degradačného procesu, pri ktorom sa uvoľňujú úlomky farby a pod nimi sa objavuje hrdza.

Od fascinácie materialitou hrdze a procesom korózie som sa postupne dostala k priestoru, v ktorom sú tieto objekty a konštrukcie situované. Začal ma zaujímať ich vzťah k okolitým stavbám a prostrediu. Je pre mňa zásadné, že moja prvotná fascinácia neprichádza primárne z dejín umenia, základy na budovanie si autorského programu som postupne nachádzala skôr na staveniskách alebo zberných dvoroch.

Toto ma viedlo aj k práci s hrdzavými lešeniami vo výstavnom priestore, na ktoré som začala inštalovať maľby. Prvýkrát som tento princíp použila na výstave Stopy krajiny (2021) v Koniarni v Trebišove, ktorú kurátorsky zastrešila Petra Maláková. Postupne sa k nim pridali aj ďalšie prvky, napríklad betonárske rohože alebo časti plotov.

Keď uvažuješ o nových obrazoch, premýšľaš najskôr nad jednotlivými kompozíciami alebo aj ich vzťahu k ďalším dielam či objektom, prípadne ich potenciálnym umiestnením v priestore alebo v rámci inštalácie? Ako by si opísala svoj tvorivý proces?

Je to rôzne, ale väčšinou už od začiatku premýšľam nad celou sériou obrazov. Začnem si robiť fotografie, skice a kresby. Práve skica zohráva v mojom tvorivom procese veľmi dôležitú úlohu. Od skice až po finálnu podobu obrazu je pre mňa tvorba do istej miery náročným procesom. Potrebujem sa dostať do určitej pozície, v ktorej dokážem na vlastnú prácu nazerať kriticky. Často sa snažím predstaviť si pohľad ľudí, ktorým sa moja maľba nepáči alebo majú voči nej výhrady. 

Zároveň nemám rada, keď vytvorím jednu sériu a hneď sa presuniem k úplne inej téme. Vyhovuje mi, keď sa k určitým motívom môžem opakovane vracať a ďalej ich rozvíjať. Rada pracujem s rovnakými formátmi, najmä 200 x 180 alebo 220 x 200 centimetrov. Sú to rozmery, ktoré mi vyhovujú a poskytujú dostatok priestoru. 

Príkladom je séria Tribún, ku ktorej sa veľmi rada vraciam a od ktorej sa zatiaľ neviem odpútať. Maľujem ju od roku 2021.

K niektorým témam sa kontinuálne vraciam už niekoľko rokov. Neznamená to však, že sú pre mňa akýmsi bezpečným miestom, v ktorom by som chcela zostať bez ďalšieho posunu. Ide skôr o to, že sa k tomu potrebujem ešte nejako vyjadriť.

Keď pracuješ v sérii, čo primárne sleduješ? Je to napríklad možnosť otestovať si rôzne kompozičné riešenia, podoby a techniky maľby alebo ide skôr o vzájomné vzťahy jednotlivých obrazov? 

Predovšetkým riešim gradáciu jednotlivých obrazov. Vždy si vopred rozvrhnem, ako bude séria postupovať a aké výrazové prostriedky v nej budem využívať. Takmer všetky skice robím čiernobielo. Nepoužívam pri nich farbu, ale ceruzku, pastel alebo grafit. Aj keď si jednotlivé postupy nezapisujem, presne si pamätám, ako som si obraz naplánovala, viem napríklad, ktorá línia bude vytvorená hrdzou a kde použijem iný materiál.

Dôležité je pre mňa najskôr rozvrhnúť kompozíciu. Atmosféru obrazu dotváram postupne, ale v prvom rade potrebujem, aby fungoval ako celok. Kompozícia musí byť premyslená, aj keď sa niektoré výrezy môžu na prvý pohľad javiť ako nelogické. Robím to zámerne, podľa určitej psychológie obrazu. Ak chcem viesť divákov pohľad konkrétnym smerom, niekedy musím urobiť aj takéto rozhodnutia.

Potom sa púšťam do samotnej maľby. Keď pracujem s hrdzou, maľujem pomerne rýchlo. Iné je to pri koláži, ktorá je veľmi zdĺhavá. Aj samotný proces maľovania je pre mňa náročný. Ako som už spomínala, do istej miery pri obraze trpím, ale určitým vykúpením je pre mňa moment, keď ho dokončím.

Ak si nie som úplne istá, či je obraz hotový, ale zároveň mám pocit, že by už mohol byť, odložím ho na čas bokom. Neskôr sa k nemu vrátim a rozhodnem sa, či je naozaj dokončený. Voči sebe aj vlastnému pracovnému postupu som veľmi prísna. Neustále si v hlave triedim, či je všetko správne a či obraz funguje. Už mnohokrát som takto obraz premaľovala, pretože som s ním nebola spokojná.

Ako prichádzajú do tvojej tvorby motívy? Spomínala si napríklad fascináciu tribúnami, ktorá pretrváva. Ide o cielené vyhľadávanie tém alebo sú to skôr objekty a štruktúry, ktoré ťa niečím zaujmú a ktoré máš potrebu nejakým spôsobom reflektovať? 

Napríklad v prípade už spomenutých tribún sa kontinuálne vraciam ku konkrétnemu miestu pri jednej z nitrianskych škôl. Sledujem, ako sa objekt postupne mení a upadá. V súčasnosti je už tribúna v podstate nenávratne zdevastovaná a zničená. Tento vývoj je možné sledovať aj v mojich obrazoch a určite sa k tomuto motívu ešte vrátim. Je to totiž úplne iný pohľad na objekt, ktorý som predtým zobrazovala. Dostávam sa k akémusi obrátenému pohľadu, pozerám sa na niečo, čo už takmer vôbec nepripomína pôvodnú tribúnu. Je to pre mňa veľmi emotívne. Keď sa na to pozerám, mám pocit, akoby som sa nachádzala na pietnom mieste niekoho, kto práve zomrel. Vraciam sa tam už niekoľko rokov a postupne som si z neho odniesla rôzne fragmenty, napríklad časti mozaiky. Podarilo sa mi tiež získať niekoľko sedačiek z tribún, ktoré teraz vlastním. Rozšírila sa tak moja zbierka objektov a fragmentov, ktoré si uchovávam.

Otvorila si tému pamäti. Keď sa pozrieme na motívy, ktoré si vyberáš, často ide o objekty a miesta, ktoré degradujú, zanikajú alebo postupne miznú. Je to zámerná práca s pamäťou alebo sa táto rovina objavuje skôr dodatočne, keď sa tvoje maľby a inštalácie stretávajú s diváctvom? Ponúkaš mu určitý priestor na vlastné asociácie a spomienky?

Spočiatku to nebolo zámerné, ľudia si pri mojich obrazoch často spomenuli na miesto, ktoré poznali z detstva, a takéto reakcie sa opakovali. Hoci mojím cieľom nebolo vyvolávať nostalgické spomienky, postupne sa aj táto rovina stala súčasťou mojej tvorby a toho, ako je vnímaná.

Tieto súvislosti som si začala uvedomovať až neskôr, počas písania záverečných prác v škole, kedy sa pre mňa výskum verejného priestoru stal neoddeliteľnou súčasťou tvorby. Dopracovala som sa k tomu najmä prostredníctvom textov Henriety Moravčíkovej a ďalších, ktorí sa venujú dejinám a teórii architektúry. Dlhodobo som sledovala rôzne platformy a iniciatívy zamerané na urbánne prostredie, vrátane chátrajúcich a neudržiavaných objektov, ako sú napríklad Čierne diery alebo fenomén urbexu. Vďaka nim som si začala uvedomovať, že ma najviac zaujímajú práve tieto druho- až treťoradé fragmenty miest. Môj záujem sa postupne rozšíril napríklad smerom k výskumu rôznych tovární a ďalších periférnych miest. Sú to často objekty a prostredia, ktoré by inak zostali nepovšimnuté, no ja chcem, aby sa na nich ľudia začali pozerať, a preto na nich upriamujem pozornosť vo svojej tvorbe a prinášam ich do galérií.

Hovorili sme o už prenášaní motívov a objektov do galérie, ale niekedy sa s dielami vraciaš aj do prostredí, ktoré sú ich východiskom. Spomeňme napríklad inštaláciu na detskom ihrisku v Prešove alebo nedávnu intervenciu v priestoroch bývalých Baťových závodov. Ako vnímaš tieto situácie?

Je to pre mňa jeden zo spôsobov, ako dostať svoje diela medzi diváctvo, možno aj bezprostrednejšou formou, pretože nie každý sa zaujíma o galerijný svet. Podarilo sa mi takto prilákať na svoje výstavy viacero ľudí. Často ma vidia pohybovať sa na ich sídlisku, fotografovať alebo inštalovať svoje objekty. Zrazu sa stretávajú s niečím, čo dobre poznajú zo svojho detstva alebo čo denne vidia z okna. Zároveň je pre mňa dôležité aj symbolické vrátenie námetu na pôvodné miesto. Nie vždy však ide o skutočne pôvodnú lokalitu. Niekedy inštalujem dielo a fotografujem ho na mieste, ktoré už medzičasom zaniklo.

Zaujímajú ma dôvody, prečo tieto prvky miznú. Stretla som sa aj s prípadmi, keď sa to stalo jednoducho omylom. Ich ničenie vo mne často vyvoláva silné emócie a hnev. Ak hovoríme napríklad o postsocialistických prvkoch detských ihrísk, často sa odstraňujú z dôvodu, že nespĺňajú súčasné legislatívne požiadavky. Je však otázne, či sú prvky, ktorými sa nahrádzajú, skutočne lepším riešením. 

Absolvovala si viacero umeleckých rezidencií v rôznych krajinách. Ako tieto pobyty ovplyvnili tvoju tvorbu? Priniesli ti predovšetkým nové tematické impulzy alebo aj zmeny v spôsobe, akým pristupuješ k vlastnej práci?

Priniesli mi najmä pocit slobody. Zrazu som bola v inej krajine, spoznávala som novú kultúru a zároveň som sa snažila pracovať s podnetmi, ktoré ma obklopovali. V čase, keď som bola na rezidencii v Paríži, som začínala magisterské štúdium, mala som už za sebou ocenenie Maľba roka a o niekoľko mesiacov som získala aj Recognition Prize v rámci STRABAG Artaward International. Bol to pre mňa mimoriadne úspešný rok a zrazu som sa cítila veľmi slobodná, možno aj trochu namyslená, pretože som mala pocit, že keď sa mi takto darí, už sa to nemôže vrátiť späť. Na rezidencii som sa však potrebovala upokojiť a opäť sa sústrediť na samotnú prácu.

Spomínala si viaceré ocenenia, ktoré si získala. Do akej miery sú pre teba motiváciou? Ako ich vnímaš vo vzťahu k vlastnej tvorbe a profesionálnemu smerovaniu?

Ak to zjednoduším, sú pre mňa zdrojom rýchleho dopamínu, ktorý potrebujem. Vždy som chcela získavať ocenenia, mám v sebe určitú súťaživosť, naša rodina bola športovo založená a od malička som sa hlásila do mnohých súťaží. V dospelosti som vedela, že existuje Maľba roka a myslela som si, že by mi to mohlo pomôcť. Prihlásila som sa s obrazom Reťazák a táto výhra mi zmenila život asi najvýraznejšie. Dopomohlo mi to aj k vybudovaniu osobnej značky. K záujmu médií prispelo, že som začala verejne hovoriť o svojom vitiligu a skúsenostiach so šikanovaním. Následne prišla Maľba roka a ocenenie od Strabagu, udialo sa to veľmi rýchlo.

Cena Oskára Čepana pre mňa dlhodobo predstavovala určitú vysnívanú métu a dôležité pre mňa bolo, že v porote sú spravidla aj odborníci a odborníčky zo zahraničia, ktorí a ktoré ma osobne nepoznajú. Vnímala som to ako určitú záruku nezávislejšieho posúdenia mojej práce a získať toto ocenenie pre mňa preto znamenalo naozaj veľa.

Na parížskej rezidencii si vytvorila sériu karuselov, v ktorej sa viackrát objavuje figúra. Tá bola prítomná už v obraze Róbertkovia vo vani a neskôr napríklad v autoportrétoch, v ktorých si tematizovala vitiligo. V ďalšej tvorbe sa však postupne vytráca a objavuje sa skôr sporadicky. Ako dnes uvažuješ o figúre a akú úlohu zohráva v tvojej tvorbe?

V súčasnosti nemám ambíciu zobrazovať ľudskú figúru. Oveľa viac ma zaujímajú vyprázdnené priestory a neživé námety, ktoré však prostredníctvom hrdze nadobúdajú určitú živú podobu. Hrdza je pre mňa živým materiálom, pretože je procesuálna – vzniká, rastie, mení sa a postupne sa rozpadá. V prenesenom význame som však výraznou súčasťou vlastného autorského programu prostredníctvom prepojenia vitiliga a hrdze. Svojím spôsobom som tak prítomná v každej jednej maľbe, možno až príliš.

V akom vzťahu sú pre tvoju tvorbu charakteristická hrdza a iné pigmenty alebo techniky? Ako do obrazov vstupujú farebné akcenty, koláž či kresba? 

Farbu mám rada a vyhovujú mi obe polohy. V súčasnosti je však pre mňa na prvom mieste hrdza a korózia. Myslím si, že sa im budem venovať ešte mnoho rokov, pretože v tomto výskume stále vidím veľký potenciál. Je pre mňa dôležité, že nejde iba o vizuálnu rovinu, ktorú vidíme vo výslednom obraze, ale aj o teoretickú stránku umeleckého výskumu.

Pred niekoľkými rokmi som objavila práce vedcov a vedkýň, zaoberajúcich sa výskumom hrdze a korózie, napríklad profesora Jaroslava Kocicha. Jeho poznatky a výskumy, ku ktorým som sa postupne dostala, pre mňa znamenali obrovskú zmenu. Dovtedy som vedela, že dokážem maľovať hrdzou a že mi to ide, ale chýbala mi jedna dôležitá časť celého poznania. Keď som začala zisťovať, že sa tejto téme venujú aj vedci a vedkyne, uvedomila som si, že ich poznatky môžem využiť vo vlastnej umeleckej praxi. 

Bola to pre mňa zásadná zmena, výrazne som prepracovala svoj výskum hrdze a korózie. Korózia je pojem, ktorý sa používa predovšetkým vo vedeckom kontexte. Označuje degradačný proces, ktorého výsledným prejavom môže byť práve hrdza. Hrdza je pre mňa predovšetkým farebným odtieňom a materiálom, s ktorým pracujem. Korózia je širší proces, ktorý môže spôsobovať aj závažné problémy. Využívam oba princípy a viem, ako s nimi pracovať. Zároveň si však musím dávať pozor na to, ako s materiálom zaobchádzam, aby nedošlo k nežiaducim následkom.

Môžeš prezradiť niečo o tom, čo pripravuješ na výstavu laureátstva Ceny Oskára Čepana?

Nebudem prezrádzať detaily, ale naznačím aspoň toľko, že diváctvo môže očakávať veľké množstvo hrdze...

---

Foto pre COČ 2026: Evelyn Benčičová