Keď všetci zmiznú, kto mi zahrá? 

Katarína Pirháčová recenzuje aktuálnu výstavu Emílie Rigovej vo viedenskom Mumok-u. Rigová sa dlhodobo venuje zbieraniu a vytváraniu archívu nôt pre staré rómske piesne z celého sveta. Výstave dominuje magická trojka – sú v nej naištalovné tri klavíry, pre ktoré vybrala zo svojej zbierky tri rómske piesne.

Z výstavy Emílie Rigovej Nane oda lavutaris, mumok, Viedeň. Foto: © mumok / Klaus Pichler

Keď všetci zmiznú, kto mi zahrá? 

Kým sa vo väčšine miestností viedenskej galérie Mumok odohráva animálny boj v rámci výstavy Das Tier in Dir – Kreaturen in (und außerdem) der mumok Sammlung [Zviera v tebe – tvory v (a mimo) zbierky galérie Mumok], z tretieho poschodia sa ozýva prísna kontrolovaná hra na klavíri. Zvuk striedavo utícha, aby sa mohol znova rozozvučať, opakujúc rovnakú sekvenciu tónov. Melódie sú tri, nepravidelne vrážajú do seba a napĺňajú priestor kakofóniou.

Na pohľad pritom pôsobí inštalácia Emílie Rigovej, umelkyne a performerky, harmonicky a pokojne. Pomedzi tri klavíry rozvrhnuté v jednej miestnosti sa rozlieza hutná vrstva machu, prikrývajúca korene rastlín. Zelené ostrovčeky tvoria kalathey, alokázie, monstery, begónie či maranty rôznych veľkostí. Niektoré sa šplhajú po klavírnom krídle, iné sa prelievajú zo závesných kvetináčov a svojimi listami vytvárajú prirodzené tienidlo nahým žiarovkám. 

Pomedzi rozostlanú zeleň presvitá koberec s kráľovsky modrým vzorom a červenými ružami, ktorý zasadzuje doteraz neurčitú scénu do intímneho prostredia domova a poskytuje nám prvý ideový oporný bod. Koberec je svojím vzorom a vyhotovením analógiou rómskej šatky, ktorú Rigová vedome využíva vo svojej doterajšej tvorbe ako vlajkový (doslova) symbol rómskej identity a tradície. Používaním tejto estetiky sa Rigová vyjadruje dvojzmyselne: na jednej strane sa otvorene hlási k etnickej hrdosti, na druhej však poukazuje na výraznú redukciu rómskej identity na prvky vizuálneho klišé, ktoré majorita prezentuje ako orientálne, exotické, pudové a jej kultúrne produkty hodnotí ako naivné či nerozvinuté – mechanizmus je tu skoro identický ako v dobe kolonializmu. V rozhovore s kurátorom výstavy Rainerom Fuchsom Rigová priznáva, že oveľa ťažšie než prijatie svojej rómskej identity, bolo jej samotné pomenovanie. Akceptovanie identity pre ňu totiž neznamená nekritické prijatie všetkých aspektov daného kultúrneho dedičstva v jeho normovanej podobe, ale skôr rozšírenie pojmu o ďalšie vrstvy vyjadrenia. Koberec položený na zemi je teda domovom – rómskej rodiny (kultúry), ale aj Rigovej tvorby. Pre obe ide o východisko, spoločného menovateľa, na ktorého odkaze stavajú. 

Z výstavy Emílie Rigovej Nane oda lavutaris, mumok, Viedeň. Foto: © mumok / Klaus Pichler

Kaj bud Roma, odoj giľi šunďol / Kde je mnoho Rómov, tam počuť pieseň 

V miestnosti sme sami, o klaviatúru sa namiesto ľudských prstov opierajú kovové kolíky sprevádzané škrípaním. Drevené strojčeky upevnené na mieste interpreta vysvetľujú ten mechanický zvuk a pravidelný rytmus. V jednoduchých melódiách sa nám nedarí rozpoznať žáner ani autorský rukopis. Interpretačnou barlou sú len rytiny notových záznamov a textov na troch kamenných doskách, ktoré boli vytvorené v rámci úvodnej performancie. Ide o tradičné rómske piesne typu hallogató, s ktorými sme sa (ako majoritné obyvateľstvo) v škole nikdy nestretli. 

Klavíry začínajú hrať, až keď sa k nim priblížime. Ako blúdime po miestnosti, rozozvučia sa nesynchronizovane, melódie sa navzájom rušia, čo vytvára citeľné napätie, zdôrazňované trúchlivými textami jednotlivých piesní: Chytili nás žandári, aby nám oholili hlavy. / Neskončím ja s holou hlavou, radšej ma šupnite do tábora [voľný preklad piesne Aven, aven, ó žandára (Chytili nás žandári)]. Blízkosť klavíra je tiesnivá , akoby sme pri svojím pohybom zasahovali do cudzieho priestoru, z ktorého sa vynára pieseň ako obranná reakcia. Vydanie zvuku je mobilizačnou akciou, spev je prejavom pocitu ohrozenia. Rigová nám takto ozrejmuje kľúčový význam piesne v rómskych dejinách. Hudba je pre ich Romipen (rómstvo) akýmsi svätým jazykom, primárnym nositeľom kultúrneho dedičstva, pretože bola po generácie schopná verbálne prenášať historickú skúsenosť bez nutnosti zápisu. Notový zápis sám predstavuje len holý historický fakt, znak, ktorý bez vhodného interpreta zostáva zahalený vo svojej neurčitosti. Jeho rozšifrovanie vyžaduje interpretačný kľúč, ktorý nám – majorite – chýba a ktorý sa rokmi „asimilácie“ vytráca aj spomedzi príslušníkov a príslušníčok menšiny. „Nane Oda Lavutaris?“ (Žiadny hudobník? Tak kto mi zahrá?), pýta sa Rigová. 

Z výstavy Emílie Rigovej Nane oda lavutaris, mumok, Viedeň. Foto: © mumok / Klaus Pichler

Určiť si prstoklad dejín 

Rigová vo svojej krátkej eseji k výstave prehodnocuje pojmy ako historická pravda či objektívne dejiny. Svoju pozíciu vysvetľuje skúsenosťou pri štúdiu vlastných rómskych koreňov. K tým sa dostávala postupne skrz umeleckú iniciatívu a neskôr aj v rámci spolupráce napr. s Múzeom rómskej kultúry v Brne. Rómska história je spísaná, ako sama hovorí, len vďaka individuálnym snahám niektorých gadžov. 

S pokusmi vpustiť do verejného diskurzu iný naratív – rozprávaný z rómskeho uhlu pohľadu – sa pomaly stretávame už aj v komerčnom priestore. O glosovanie a kritickú reflexiu stereotypov sa pokúša napr. nový seriál Iveta, ktorý bol uvedený začiatkom tohto roku. Za menej atraktívny, avšak autentickejší pokus môžeme označiť prvé slovenské vydanie autobiografie rómskej autorky Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Kniha, ktorá na pozadí osobnej spovede dokumentuje spoločenské zmeny, ktoré definovali rómsku existenciu na našom území v 20. storočí, je dobrým príkladom, ako nechať Rómov a Rómky vypovedať svoju vlastnú históriu. 

V mediálnom priestore sa objavujú angažované až osvetové pokusy, ako napr. podcast denníka SME Odsúdení na neúspech. Napriek informačnej hodnote, ktorú prinášajú, bohužiaľ často skĺznu do prvoplánového moralizovania v snahe vyvolať silnú emočnú reakciu adresáta. O to dôležitejšiu rolu zohrávajú diela, ktorých výpoveď je oveľa osobnejšia, komplexnejšia a je schopná provokovať naše stereotypné interpretačné mechanizmy. Inštalácie aj diela Emílie Rigovej túto funkciu napĺňajú opakovane. Aktuálna výstava je najmä zmyslovým počinom, veľmi intuitívny, ba až dobrodružný – zabraňuje muzeálnej monotónnosti, pretože vyžaduje vašu fyzickú prítomnosť (urobiť tak môžete do 16. apríla 2023). Práve tento aspekt moderného umenia dlhodobo podčiarkuje kurátorská koncepcia galérie Mumok. Svojou interaktívnosťou a experimentálnou angažovanosťou projekt „Nane Oda Lavutaris? / Who will play for me?“ plnohodnotne začleňuje Rigovú do súčasného európskeho umeleckého povedomia.

---

Emília Rigová: Nane Oda Lavutaris / Who Will Play for Me? / kurátor: Rainer Fuchs / mumok, Viedeň / Rakúsko / 8. 10. 2022 – 16. 4. 2023

Foto: © mumok / Klaus Pichler