Limity estetickej kvír utópie

Výstava sa skladá z malieb, menších objektov, svetelnej inštalácie a najmä videozáznamu rovnomennej performancie, ktorý výstave dominuje. Umelecké objekty majú zreteľnú vaporwave estetiku s virálnymi nápismi (Fight Like a Girl a when fuck becomes love), ružovými akcentmi a satirickými referenciami na kancelársku kultúru z prelomu milénia. Obrazu eyes all around their heads dominujú štyri bubliny zobrazujúce výjavy sivých kancelárií a skladov s pokrivenou perspektívou rybieho oka, ktorá umocňuje dojem sledovania. Obsahy bublín v ostrom kontraste vystupujú z centrálnej ružovej žiary na čiernom pozadí a rámujú ich páry anjelských krídel. Stępień pri každom z objektov dôsledne pristupuje k sémantike materiálov – dielo eyes all around their heads bolo vyrobené pomocou atramentu, lepidla, slín, papiera a laku na nechty nanášaných na plátno. Ďalšie diela využívajú napríklad aj poškodené sklo z telefónu, toaletný papier s ružičkami alebo latex v priemyselne nespracovanej forme. Autorstvo vrství obrazy vlastnými slinami a vzýva DIY kultúru, čím vytvára taktilne pôsobiace intímne prepojenie medzi ním a diváctvom.

Anjelské krídla sú celkovo leitmotívom výstavy a dominujú aj videozáznamu performancie All the stories I ever told you were fiction. Performancia sa začína scénou, v ktorej na sebe leží niekoľko rodovo nonkomforných osôb v potrhanom oblečení a s polámanými umelými nechtami. Jedna z nich hrá na akustickej gitare, kým ostatné malátne polihujú a hrajú sa vzájomne s nechtami. Vzápätí ich vidíme s takmer biblickou nevinnosťou loziť a váľať sudy na lúke v bukolickom idealizovanom prostredí. Bezstarostnosť sa tiež odráža v spôsobe, akým vzájomne reagujú na ďalšie telá v skupine – ich pohyby pôsobia ako explorácia seba, iných ľudí, sveta, akoby ho videli prvýkrát, no pritom nie sú detinské. Výrazné kostýmy performerstva, vrátane polámaných nechtov, reflektujú akýsi sen o estetickej utópii. Ktosi má na sebe chvost, nadväzujúc na trend tzv. furries, a vedome tak podrýva hranice animálneho a ľudského. Ústrednou postavou sa zdá byť černošská osoba oblečená v anjelských krídlach, okolo ktorej krúžia ostatné postavy ako magnet. Sledujú ju a pritom pofajčievajú vape, hladia ju a túlia sa k nej na čiernom baletizole. V inom zábere je sama, skáče na mieste v spomalených záberoch, jej krídla šuštia a nadskakujú s ňou, akoby mala každú chvíľu vzlietnuť.

Štylizácia krídel spolu s performatívnym momentom vo videu, ktoré sa záberovaním, akciou a strihom čiastočne ponáša na videoklip alebo fashion film, evokuje tvorbu Sufjana Stevensa a Blood Orange. Podobne ako obaja menovaní hudobníci, Stępień taktiež pracujú so sexuálnou nevinnosťou anjela, ktorou subvertuje kresťanské významy v prospech kvír významov. Hravý skúmavý pohyb na baletizole je nabitý erotickým napätím, no zároveň paradoxne obsahuje čosi naivné – v tom najlepšom zmysle slova. Naivnosť je tu pestovanou záležitosťou predstavujúcou formu odporu voči marginalizácií kvír ľudí. Kvír osoby vo videozázname performujú, ako keby si povedali, že ak ich chcú normies marginalizovať, tak pokojne, ony si založia vlastnú mini komunitu, v ktorej im bude dobre. Toto posolstvo, zdôraznené aj v kurátorskom texte Romualda Demidenka, je nepochybne posilňujúce, no zároveň smutné. Replikuje kultúrne izolacionistické tendencie, ktoré sa šíria naprieč západnými spoločnosťami. Demidenko v texte dokonca poznamenáva, že kvír postavy vo video performancii „uskutočňujú svoju vlastnú radikálnu mikropolitiku“, napriek ich zakoreneniu „v modernite, kde telá zostávajú predmetom kontroly alebo trestu.” Performatívne estetické gesto sa tak zdá byť z pohľadu autorstva emancipujúcou politickou aktivitou, no pôsobí skôr ako sebazáchovný útek pred útlakom a nebezpečenstvom.

All the stories I have ever told you were fiction / Kuba Stępień / kurátor: Romuald Demidenko / Galéria Medium / Bratislava / 16. 4. 2025 – 25. 5.2025 

Foto: Michaela Prablesková