Miesto, kde sa radi*y stratíte

Festival JAMA, ktorý sa koná v okolí Banskej Štiavnice, je známy zaujímavo koncipovaným programom a tiež tým, že z publika dokáže v priebehu niekoľkých dní vytvoriť spriatelenú komunitu. Ročník 2022 bol v niečom podobný a zároveň iný. Vydaril sa? Prečítajte si recenziu od Alexandry Tamásovej.

(Ne)festival JAMA je intermediálnym podujatím, ktoré vychádza zo života a tvorby Milana Adamčiaka, jedného z našich najvýznamnejších experimentálnych umelcov. Adamčiak bol komplexnou, ťažko uchopiteľnou osobnosťou – bol muzikológom, hudobníkom, vizuálnym umelcom a básnikom, ale aj človekom žijúcim na okraji spoločnosti v záhradnej chatke v Banskej Belej, kde ho obyvatelia poznali najmä ako pitoreskného návštevníka dvoch miestnych krčiem. Festival, ktorého hlavnými organizátormi sú Eva Vozárová a Fero Király (resp. občianske združenie ooo), reprezentuje všetky Adamčiakove „tváre“ súčasne a ponúka tak jedinečnú príležitosť uvedomiť si šírku jeho ľudského aj tvorivého záberu.

Kým prvý, resp. 73. ročník (2019 – počet rokov označuje nedožitý vek Milana Adamčiaka) bol programom orientovaný primárne na Adamčiaka osobne, ďalšie ročníky charakterizovalo najmä spájanie rôznych druhov umenia: performancie, hudby, vizuálneho umenia, divadla, poézie. Spojovacím prvkom zostáva miesto konania: posledné Adamčiakovo bydlisko a pôsobisko, teda Banská Štiavnica a Banská Belá. Genius loci tohto regiónu je konštantnou súčasťou festivalového programu.

Po prvom ročníku, ktorý bol pre všetkých zúčastnených zjavením, nezabudnuteľným zážitkom, nasledovali dva pandemické. V roku 2020 sa JAMA konala viac-menej dištančne, program prebiehal formou živého prenosu na sociálnych sieťach. Ďalší ročník umožnil osobnú účasť publika, ale s mnohými obmedzeniami (respirátory atď.). Preto som určite nebola jediná, kto so zvedavosťou očakával, čo prinesie tohtoročné podujatie a či sa podarí zopakovať mágiu, ktorá sprevádzala prvú „Jamu“. 

Organizátori opäť priniesli niečo nové a celé podujatie poňali ako hru, akúsi konceptuálnu partitúru s nastavenými parametrami, ale otvoreným priebehom. Jednotliví návštevníci*čky sa ocitli v úlohe hráčov (v ambivalentnom zmysle tohto slova, teda súčasne ako hráči v športe, v hudobnom telese, ale aj ako hrajúce sa deti). 

Vo vytlačenom vreckovom sprievodcovi sme našli inštrukciu: „Pozbieraj svoje očakávania, ušúľaj z nich guľku a hoď ju, čo najďalej dokážeš.“ Výborne zvolený úvod, veď kto by nemal rád hry a prekvapenia? Napriek zložitej, experimentálnej forme festival nebol ani trochu chaotický. Treba oceniť skvelú prípravu, podrobné a prehľadné inštrukcie, dostatok dobrovoľníkov aj zabezpečené občerstvenie. Jednoducho, myslelo sa na všetko.

Úvodný piatkový večer patril najmä performatívnej prednáške Magdy Stanovej Algoritmy v umení, ktorú viacero účastníkov*čok v neformálnych rozhovoroch hodnotilo ako najlepší bod celého programu. Najskôr som mala pocit, že hoci bola prednáška skvele pripravená, vtipná a vypointovaná, obsahovo nebola veľmi presvedčivá, a že šlo viac o performanciu než prednášku. V retrospektíve ale vidím, že viaceré body, ktoré Stanová načala, boli neskôr (možno celkom nezámerne) rozvinuté v ďalšom programe a ťahali sa ako červené nitky celou Jamou.

Jednou z nich bola napríklad otázka, aký je vzťah medzi divákovou*čkinou znalosťou diela (hudby, vtipu, maľby…) a jeho*jej schopnosťou mať z neho opakovaný pôžitok. Čo sa deje s našou pozornosťou, keď sa stretávame s určitým obsahom alebo štruktúrou po prvý raz verzus opakovane? Premýšľala som nad tým aj v súvislosti s úvodom sobotného programu, ktorým bol koncert, resp. zvuková performancia Mateja Slobodu Struny, vzduchy, kmity a jazýčky. Zvukový kúpeľ založený na jednom tóne vytváral akustické prostredie, v ktorom som zažila chvíle úplného ponorenia do prítomnosti skrze zvuk, ktorý nemal takmer žiadnu drámu ani dramaturgiu, myseľ sa nemala čoho zachytiť. Podchvíľou pozornosť odbiehala, aby sa vzápätí opäť vracala k tu a teraz. Pozornosť sa teda pohybovala v akýchsi vlnách, obdobných „nefiguratívnemu“ Matejovmu zvuku.

Následne sa festival rozvetvil a kľukatil cez viaceré miesta v Banskej Štiavnici a okolí. Začalo sa gros hry, ktorú pre nás organizátori pripravili. Konkrétny program nebol zverejnený a bol odkrývaný vždy len o jeden krok vopred. Pri každej zastávke sme si mohli vybrať z dvoch až štyroch možností, kam pôjdeme ďalej. Keďže prebiehalo paralelne viac podujatí, nebolo možné vidieť všetko, a každý z nás teda zažil trochu inú, „svoju“ Jamu. Tento zámer bol deklarovaný aj v sprievodnom texte, keď autori*ky kriticky tvrdia, že v súčasnej dobe „všetci chceme všetko, veľa a ideálne naraz“. Takto sme boli vystavení príležitosti prežívať čas, ktorý plynie (do istej miery) neočakávane, nezámerne, chvíľami až nezmyselne. Dostali sme dar – možnosť zažiť nečakané a nezažiť čakané. Zároveň sme sa sami stali performermi*kami, realizujúcimi festival ako konceptuálnu partitúru. V programe sa striedali prednášky, koncerty, performancie aj ťažko definovateľné elementárne situácie (kompletný program nájdete na webe jama.ooo), aby sa na záver opäť stretli všetky vlákna hry v kultúrnom dome v Banskej Belej pri koncerte Winfrieda Ritscha a hubovom guláši.

Sama môžem premýšľať nad tým, či som si v danej chvíli volila dobre a či som nepremeškala „najlepšie“ časti programu alebo či mi neunikli zásadné pointy dômyselne pripraveného konceptu. (Zväčšuje sa pôžitok z prežitého dôkladnejším pochopením toho, čo sme prežili?) Neviem. Radšej si vyberám možnosť, že na tom nezáleží, pretože všetci sme súčasťou celku a čo som nezažila ja, zažil niekto iný. Dokonca ma aj teší, že sa organizátorom*kám podarilo tak trošku ma „napáliť“. Napokon, to, čo robí Jamu jedinečnou, je ten špecifický časopriestor, ktorý vytvárajú všetci organizátori*ky, účinkujúci*e aj návštevníci*čky spoločne. Svet, v ktorom panujú iné fyzikálne aj spoločenské pravidlá. Dynamicky sa v ňom miešajú nielen rozličné druhy umenia, ale aj sociálne bubliny a prostredia. Jediné, čo mi na tohtoročnej Jame chýbalo, bol intenzívny pocit komunity, „spoločného zájazdu“, ktorý si pamätám z prvého, teda 73. ročníka, kde sme všetok čas trávili spolu ako jedna skupina. Za to som si ale tento rok užila lasagne u Viazaničkovcov, pitie burčiaku s Kaoru Furuko a tanec na „Fornetti stage“. Nedáva to zmysel? Príďte na budúci rok a pochopíte. Takéto veci človek zažije len na Jame.

JAMA – 76. ročník Milana Adamčiaka / Banská Štiavnica, Banská Belá, Podhorie / 14. – 15. 10. 2022

Foto: Lukáš Rohárik, Marek Jančúch