Mytologie volného času

Téma práce sa v poslednom čase objavuje vo verejnom diskurze s novou intenzitou. V umeleckej prevádzke sa o nej často uvažuje prostredníctvom výstav. Tu s väčšou alebo menšou mierou úspešnosti bolo poukazované napríklad na exemplárne prípady vykorisťovania robotníctva, s nadväzujúcimi kritickými otázkami diváctva po tom, či sú dané diela vôbec prístupné ľuďom, o ktorých vypovedajú. Na iný typ pracujúcej triedy sa v tunajšom prostredí nedávno pozrela napríklad výstava v gescii SJCH. Nielen nariekajúc, ale konštruktívne (i keď, neklamme sa, stále utopicky) tematizovala pracovné podmienky samotného umelectva. No kým tá bola ešte zastrešená horko-sladkým sloganom „Není čas na práci, není čas bez práce,“ na Zámku Troja sa pod taktovkou GHMP už čas objavil. Čas prebytkový, ten, čo ostane po tom, čo práca (načas) skončí.

Toto príjemné štrukturalistické gesto nahliadania na fenomén skrz jeho opozíciu nemohlo dostať lepší priestor na prezentáciu než na mieste s labyrintovou záhradou. Niektoré umelecké pamiatky zviazané s architektúrou letohrádku sa vkusne prelínali aj s výstavou Palác (volného) času. Jej dramaturgia je celkovo veľmi dobre zvládnutá a divácky ústretová – a to od priestorového riešenia až po výstavnú, naratívnu líniu. Začína sa historizáciou témy v súvislosti s barokovým zámkom, kde je umiestnená, skrz (v priestore perfektne fungujúce) maľby Terezy Zichovej. V ďalšej miestnosti nadväzuje panel sledujúci (okrem iného) legislatívne zmeny pracovného času v minulom storočí, naznačujúc, že kategória voľného času sa v poslednom storočí bezpečne udomácnila v živote širšej masy ľudí. Pri pohľade naň možno nevdojak získate pocit, že jeden z utopických mýtov moderny sa predsa len naplnil. Ten, ktorý tvrdil, že technologický pokrok prinesie rapídne zníženie pracovného času a že človek 21. storočia s prebytkom voľného času prejde z ríše nutnosti do ríše slobody. Je to ale skutočne tak? Výstava síce mierne problematizuje mieru slobody jedinca pri voľbe nad otázkou, čo s voľným časom – napríklad zameraním sa na fenomén internalizácie tlaku na produktivitu, ktorý ovplyvňuje spôsob, akým ľudia trávia svoj mimopracovný čas. Namiesto „ríše slobody“ sa pred nami otvára len iná forma disciplinácie, tentoraz maskovaná ako voľba.

Avšak akosi neproblematicky kurátorskej koncepcii unikajú mnohé ďalšie podoby krachu oného utopického mýtu moderny. Stačí spomenúť nárast prezamestnanosti či stieranie hraníc medzi prácou a voľným časom s nástupom „always-on kultúry“ a podobne. Kvôli záchrane mýtu voľného času sa tak výstava (ne)vedome vyhýba zložitejším otázkam o štrukturálnych podmienkach, ktoré bránia reálnemu naplneniu predstavy voľného času ako univerzálne dostupného priestoru pre sebarealizáciu nad rámec nevyhnutného minima oddychu pred ďalšou šichtou. Závažné zmienky o triednych či globálnych nerovnostiach a realite pracovného trhu ale pri niektorých prácach predsa len nájdeme. Neprekvapivo narazíme na obvyklého podozrivého – ak by malo čitateľstvo chuť zostaviť si zoznam výstav dotýkajúcich sa témy práce za posledných pár rokov, postačí mu pozrieť sa, kde všade bol vystavený Vlys Zbyňka Baladrána (alebo iná z jeho skvelých, „upovídaných“ prác). I vďaka tomu nemožno povedať, že by výstava vyslovene mlčala o tých, ktorí sa permanentne nachádzajú v stave časového deficitu, aby si mohli zabezpečiť základné životné potreby. Ďalej sú ale predmetom záujmu kurátoriek skôr rôzne spôsoby trávenia voľného času a nemôžem sa zbaviť dojmu, že skutočne pracujú s predstavou toho, že ten je už dávno univerzálne dostupný a jediným problémom ostáva, či máme mať výčitky, ak ho trávime záhaľkou, a či za obľubou keramických kurzov stojí snaha kancelárskych myšiek vidieť za sebou niečo hmatateľné. V kontexte celku výstavy tak leitmotív „paláca voľného času"  nešťastnou náhodou pôsobí, akoby bol (ako i v minulosti, tak i teraz) určený len (rôzne veľkej) privilegovanej vrstve – zatiaľ čo prah paláca zostáva pre iných stále neľahko dostupný.

Ale nejde len o to, že voľný čas nie je rovnomerne rozdeleným statkom a ovplyvňuje ho triedna pozícia, rodová rola či kultúrny habitus. Iným problémom je, že obraz univerzálne dostupného voľna v súčasnosti stojí na neviditeľnej práci – či už sa jedná o extraktivizmus z krajín globálneho Juhu, alebo o emocionálnu, reprodukčnú prácu. V sále tematicky zastrešenej pod hlavičkou Záhalka a domácí práce je druhé menované jemne naznačené prostredníctvom denníkových výšiviek Evy Volfovej – okrem iného aj s motívmi práce v domácnosti. A aj keď tá je v sprievodnom katalógu trochu neutralizujúco uchopená iba ako činnosť ukrajujúca z času na záhaľku alebo sebarealizáciu, myslím, že v kontexte výstavy predsa len celkom funkčne otvára aj klasickú problematiku neplatenej druhej šichty, ako to poznáme z feministických čítaniek. Prípadne sa ponúka uchopenie v zmysle prekarizovanej práce ekonomických imigrantiek v bohatších krajinách na „bývalom Západe". Skôr než by ale výstava explicitne upozorňovala na dané problémy (a prípadne k nim pridávala niečo nové nad rámec všeobecne známeho) ostávajú uvedené myšlienky len takpovediac visieť vo vzduchu. A možno to stačí, možno naozaj nie je nutné všetko premyslieť aj za diváctvo a je príjemné, ak výstava pri niektorých témach poskytne skôr priestor na reflexiu než prvoplánové odpovede. 

Kurátorské zastrešenie diel štvorice mladých umelkýň a umelcov v inštalácii Barokní zátiší vypálilo o čosi menej presvedčivo. Aj keď oceňujem závan nových tvárí v zázemí väčších inštitúcií, postaviť argument o ich začlenení na tom, že predstavujú remeselnú „prácu s materiály, jež bývají vnímány jako volnočasové“, je zvláštne. Neupevňujú práve takéto gestá predstavu širšej verejnosti (t. j. publika, o ktoré pri tomto type výstav ide) o tom, že profesionálna umelecká tvorba je len o trochu viac než koníček, ale stále trochu menej než práca? Nie že by nebolo legitímne venovať sa výtvarnému umeniu aj inak než profesne, ba naopak. Len to trochu z inak vynikajúcich prác mladých umelkýň a umelcov robí „skladiště krásna“. V zátiší nájdeme aj dielo, ktoré priamo nadväzuje na umelecké pamiatky Zámku Troja – ide o keramickú parafrázu terakotových váz z jeho areálu. S témou výstavy a aj so súčasnou dobou ich Johana Hnízdilová prepája vložením niekoľkých čiernych skiel (kvázi displejov mobilných telefónov) po obvode. Možno si pri pohľade na ne okrem obdivu k remeselnej zručnosti spomeniete i na problematiku monetizácie a komodifikácie voľného času v platformovom kapitalizme – napríklad vo forme trhu s užívateľskými dátami na sociálnych sieťach a iných platformách – ako na niečo, čo nevdojak robí z našej záhaľky zárobok niekoho iného. Nestiera sa tak opäť hranica medzi prácou a voľným časom?

Výstava Palác (voľného) času hovorila ľudským jazykom. V súlade s prostredím, kde je umiestnená, fungovala skôr ako oddychová prechádzka po rôznych subtémach, od záhaľky cez domáce a ručné práce až k športu a nenútene ponúkala diváctvu podnety k samostatnej reflexií o tom, čo a prečo robíme, keď nerobíme, keď nás netlačí nutnosť vymeniť svoj čas za peniaze. Slobodný, mimopracovný čas pre ňu nie je budúcim cieľom kolektívneho snaženia, ale dostupnou komoditou, o ktorej využití si každý rozhoduje individuálne. No aj tento postoj im umožnil načrtnúť niekoľko problémových aspektov – či už tlak na produktivitu aj mimo práce, alebo otázku toho, či naozaj nejde o slobodnú činnosť. Nedá sa povedať, že by výstava ako celok premýšľala o nejakom probléme do hĺbky, ale naznačila toho vskutku mnoho. A možno presne toľko stačí pre letnú výstavu na voľné popoludnie. Tak si choďte zahrať ping-pong. Tentokrát už nie kollerovský, ale v gescií kolektívu pingpongping, s periférnym pohľadom upreným na klenby s nástennou maľbou Triumf Času a Pravdy z roku 1688. Nestáva sa občas voľný čas podobne iluzórnym ako baroková freska?

Zbyněk Baladrán, Anna-Marie Berdychová, Johana Hnízdilová, Peter Kolárčik, Eliška Konečná, Monika Kučerová, Judita Levitnerová, Františka Malasková, pingpongping (Anna Vašičková, Hana Kubrichtová, David Stejskal), Nicolas Prokop, Roman Štětina, Eva Volfová, Barbora Zentková & Julia Gryboś, Tereza Zichová / Palác (volného) času / kurátorky: Karla Hlaváčková, Veronika Čechová / Zámek Troja / Galerie hlavního města Prahy / 4. 4. – 29. 10. 2025

Foto: Jan Kolský