Reč objektov na nebi

Nová synagóga v Žiline ako výstavný priestor dlhodobo čerpá z dramaturgickej rozvoľnenosti, ktorú si osvojil jej zakladajúci tím. Táto orientácia umožňuje adaptovanie priestoru zrekonštruovanej neologickej stavby na rôzne odvážne site-specific realizácie a neobvyklé sprievodné podujatia výstav. Jedným z najvýraznejších projektov bola Sphéra od Juraja Gábora (2020), ktorý doplnil kupolu synagógy o jej náprotivok vo forme pologule vystavanej z podlahy, čím sa pod kupolou virtuálne zlial celok dutej gule. Sphéra sa po dokončení stala platformou pre rozličné participatívne umenie a komunitný program. 

Výstava Ľuboša Kotlára s názvom Something’s Wrong and I Can Feel It je pokračovaním „sphérickej“ dramaturgie Novej synagógy na oboch úrovniach: v rovine práce so zrkadlením kupoly, aj v rovine pozvánky na netradičné využitie priestoru výstavy v priebehu jej trvania. Na rozdiel od monumentálnej architektúry Sphéry však Kotlár architektonicky priestor zásadne neupravuje, ale čerpá z jednoduchých gest (odkrývania a zakrývania otvorov, ktoré sú zdrojom prirodzeného svetla) a pracuje pritom s bazálnym a predsa mocným médiom: tmou. 

Hlavný námet výstavy spočíva v utopení interiéru v tme, ktorá diváctvu po privyknutí zraku na novú situáciu odhalí dominantný optický prvok. Centrálny priestor synagógy je zatemnený a jediný zdroj svetla vychádza z malého kruhového otvoru v najvyššej časti kupoly. Otvor prepúšťajúci malé množstvo prirodzeného svetla účinkuje ako ready-made camera obscura, ktorej kruhový premietaný obraz dopadá na dlážku pod kupolou. Guľová inšpirácia vychádzajúca z architektúry synagógy sa v tomto prípade „redukuje“ do 2D priestoru, avšak ponecháva si 3D efekt, keďže svetelný kruh sa zhmotňuje ako odraz sférického objektu typu planéty, pričom jeho prvou asociáciou je mesiac (satelit Zeme). Detailné výsledky na premietnutom poli sa vzhľadom na premenlivosť vonkajších podmienok vymykajú autorskej kontrole.

Na úrovni práce s kruhovými svetelnými plochami a ich premenami Kotlárová inštalácia pripomína Výstavu od ú(svitu) do sú(mraku), ktorú v Novej synagóge vytvorili v roku 2022 Luděk Rathouský a Richard Loskot. V tejto koncepcii efekty svetelnej inštalácie Richarda Loskota pri stmievaní naberali na intenzite a postupne pohltili obrazové diela Luděka Rathouského. Po zotmení sa rozsvietili svetlá, ktoré opäť odhalili inštaláciu malieb, a naopak vymazali svetelnú inštaláciu. 

Tma sa v kombinácii s prirodzeným svetlom, prahom vnímania a prispôsobenia nižším „registrom“ svetelnosti v súčasnom umení často využíva na stvárnenie dôsledkov traumy alebo traumatickej histórie. Napríklad inštalácia How it is z The Unilever Series od Miroslawa Balka (2009), ktorá tematizuje holokaust, v podobe kontajnera pohlcujúceho svetlo kladie otázky o vnímaní tmy a účasti na tme. Pri pobyte v kontajneri sa zrak prispôsobí temnote a postupne dokáže rozoznávať jemné vnemy prostredia. 

Podobne ako v prípade How it is, zážitok z výstavy Ľuboša Kotlára spočíva v pozvánke k uvedomeniu si adaptatívnosti zraku a prechodu vnímania priestoru z úplnej tmy na niečo nielen rozoznateľné, ale po plnom prispôsobení sa aj pomerne intenzívne – „mesačný“ kruh je pri dostatočne dlhom pobyte pod kupolou taký výrazný, že je ťažké uveriť jeho neviditeľnosti pri prvotnom vstupe do priestoru (alebo aj jeho absencii na fotoaparáte mobilného telefónu). 

Ľuboša Kotlára v interpretatívnej rovine výstavy Something’s Wrong and I Can Feel It zaujíma dočasnosť spojená so svetlom a tematizuje ju paralelne s krízami súčasného sveta. V autorskom texte k výstave spomína „multiplicitu kríz“ súčasnosti a typicky súčasných úzkostí (ktoré potom dáva do súvislostí s astrológiou a predstavami o vplyve celestiálnych objektov na ľudský osud). Spojením narábania s malými čiastkami prirodzeného sveta a zlého pocitu Kotlárová výstava pripomína koncepciu Židovského múzea v Berlíne, ktorého rozkrývanie jeho autor, architekt Daniel Libeskind popisuje ako „zážitok predtuchy.“ Vstup do Kotlárovej výstavy cez celostenové dvere posúvané tlakom navyše pripomína ťažké dvere do Holocaust Tower v tomto múzeu. Ide o prázdne silo osvetlené tenkým pásikom prirodzeného svetla zo štrbiny pod stropom. Do sila vedie cikcakovitý, jemne stúpajúci tunel, ktorý sťažuje a scudzuje pohyb múzeom. 

Architektúra Kotlárovej výstavy (Gabriela Smetanová) taktiež scudzuje pohyb pri návšteve ďalších dvoch inštalácií výstavy, situovaných na protiľahlých krídlach poschodia, ktoré obieha hlavný priestor s kupolou. Keďže schodiská na poschodie sú tiež zatemnené, je potrebné pomáhať si pri výstupe na poschodie svetlom baterky, ktorá zrak navracia do bežného registra svetelnosti. 

Objektové inštalácie na poschodí sú nasvietené stropnými bodovými lampami. Kotlár v nich remixuje hlavný vizuálny prvok a kultúrny tróp výstavy – tvar a pôsobenie celestiálnych objektov – v rámcoch orálne aj digitálne šírených povier a nadprirodzených predstáv. V prvej inštalácii sa imaginárny 2D mesiac premietnutý na prízemí zjavuje v 3D podobe ako guľa vo fontáne s vedrom, ako keby bolo možné „uloviť ho“ z oblohy. Kotlár tu odkazuje na praktiky súvisiace s uctievaním mesiaca, ktoré spomína Elena Lacková vo svojich pamätiach Narodila som sa pod šťastnou hviezdou (1986; slovenský preklad 2023). Druhá inštalácia predstavuje kompozíciu zo štvorice mramorových dosiek, na ktoré autor vygravíroval slogany z astrologickej aplikácie Co-star, ponúkajúcej užívateľstvu personalizované horoskopy. K predstave, že vesmírne telesá majú pre ľudí špeciálne posolstvá, Kotlár pristupuje s iróniou, ale poverčivosť pritom nepodceňuje a v rámci celej (interpretačnej aj emocionálnej) šírky výstavy ponecháva priestor pre rôzne deje aj (optické) (seba)klamy. 

Výstava Something’s Wrong and I Can Feel It tiež nemusí byť odkázaná na jedno definitívne čítanie práce s tmou. Jej najzaujímavejšiou stránkou je pozvánka do neštandardného senzorického stupňa alebo frekvencie, na ktorú sa treba trpezlivo naladiť. V tom môže spočívať najproduktívnejší spôsob, ako o výstave uvažovať – teda tak, že nestojí na metafore, ale na subtílnej senzorickej situácii. 

Zvuková inštalácia od NaiKavols je v porovnaní s Kotlárovou hraničnou vizualitou konvenčná, ale efektne dotvára prebývanie a blúdenie v zatemnenej synagóge. 

Kotlár ukončuje svoj sprievodný text k výstave vetou „Všetko bude v poriadku“, ktorá evokuje nedávno vydanú poviedkovú knihu Michala Talla „Všetko je v poriadku, všade je láska“ (2024). Mám pocit, že v prípade Talla aj Kotlára ide o falošné ubezpečenie, ktoré svojou bezprostrednou deklamatívnosťou neguje samé seba a pod jeho hladkým vonkajškom tlie dráždivé zneistenie.

Ľuboš Kotlár / Something’s Wrong and I Can Feel It / architektúra výstavy: Gabriela Smetanová / zvuk: NaiKavols / grafický dizajn: Dávid Koronczi / autori textov: Ľuboš Kotlár, Erik Vilím / Nová synagóga / Žilina / 9. 7. – 8. 9. 2024