Smútok, pominuteľnosť a pamäť vecí

Naďa Kančevová píše o výstave Ľuby Sajkalovej, ktorá vnímala textil ako existenciálny materiál, podobný ľudskému telu. Symbolizoval prchavosť okamihu, čo ju viedlo procesuálnym tvorivým výstupom. 

Smútok, pominuteľnosť a pamäť vecí

Posteľ, perina, vankúš, pot, horúčka, zraniteľnosť, slzy, smútok, milovanie, odcudzenie, objatie, únava, sklamanie, zdravie, strach, narodenie, útočisko, útlak, skrýša... Slová vyšité na starých, opotrebovaných vankúšoch. Diery a fľaky na látke ako elementárne odtlačky života človeka. Zraniteľného, zraneného, slabého, pominuteľného...

Ak fotografia zachytáva zlomok okamihu, látka a odev uchovávajú čas inak. Sú našou stopou, trhajú sa na kolenách, keď padáme, odierajú sa nosením. Látka nás „prijíma“, ožíva pohybom a je transformovaná telom. Látka k nám prichádza ako intímna, bezprostredná, stála spoločníčka. Je blízka pokožke. Je materiálom, ktorý nás objíma a prežíva. Mohli by sme dokonca povedať, že látka je druhom pamäti stelesnenej materiálom.

Ľuba Sajkalová (1973 – 2019) často pracovala s nájdeným textilom. Staré, opotrebované vankúše, Savom dematerializované bavlnené tričká či obnosené roztrhané džínsy – obyčajné kusy textilu, nájdené v každodennom živote, vťahovala do sveta umenia a následne vkladala späť do života. Jej aktuálna výstava Ľ. S. (de)materializovaná v Galérii mesta Bratislavy (GMB) nám o. i. ukazuje, že často sú to práve tie najobyčajnejšie, najznámejšie veci, ktoré sa nás dotýkajú najhlbšie.

Výstava je retrospektívou umelkyne. Spätným pohľadom, ktorý znamená, že to, na čo sa pozeráme, je už skončenou, chorobou predčasne uzavretou kapitolou. Práve jej skorý odchod sa stal impulzom k vzniku tejto retrospektívy a paradoxne akoby pridával novú úroveň významu a interpretácii jej diela. Nevdojak mi pritom prichádza na myseľ glosa z nedávno vydanej knižky Ako prežiť umenie: „Jednou z mála istých vecí na súčasnej umeleckej scéne je, že niekto mimo vás rozhoduje, ktoré umenie – a ktorí umelci – do nej patria. Pre vlastnosti ako skromnosť, zručnosť a citlivosť je to už dlho zlá správa.“[1] Citovanou poznámkou rozhodne nechcem spochybňovať iniciatívu kurátoriek (a zároveň blízkych priateliek Ľuby Sajkalovej), chcem skôr pripomenúť onú dôverne známu konštantu – permanentnú neistotu ľudí, ktorých existencia je (aspoň sčasti) závislá od galérií alebo od akademického sveta umenia. Zároveň chcem vyzdvihnúť spomenuté vlastnosti – citlivosť a skromnosť, ktoré, nazdávam sa, patrili k základným osobnostným črtám Ľuby Sajkalovej. Zrejme aj vďaka týmto „darom“ (citlivosť, skromnosť, pracovitosť a empatia) dokázala akosi autentickejšie vnímať a vyjadrovať rôzne podnety, prekvapivo reagovať na sociálne a emocionálne situácie, upozorňovať na nepovšimnuté detaily, zachytávať nuansy tohto sveta...  Neľahká existenciálna situácia ju však súčasne nútila dennodenne improvizovať, čeliť výzvam súvisiacim s jej profesijnou, rodovou i rodinnou identitou. Citujúc z kurátorského textu: „Ako zmysluplne harmonizovať život s tvorbou? Nič neoklamať, ustáť rutinu každodenných povinností? Byť sama (so) sebou, s partnerom, s deťmi, s rodinou... Byť vo všetkom prítomná, plnohodnotná a autentická. A nezblázniť sa z toho! “ Mnohí a mnohé z nás sa s tým asi dokážu identifikovať.

Výstava je obsahovo bohatá, doplnená hutnými kurátorskými interpretáciami. Pri prvom pohľade môže množstvo textových panelov pôsobiť až naddimenzovane, interpretácie však nie sú nudné ani preťažujúce. Ak zoberieme do úvahy, že veľká časť autorkinej tvorby sa odohrávala „na hranici viditeľnosti“, bez pomoci kurátoriek by pre väčšinu publika ostala hermetická. Práve vďaka nim sa teda dokážeme lepšie „napojiť“ a pochopiť význam a posolstvo prezentovaných prác. To je do veľkej miery podporené aj citlivým priestorovým riešením – dizajnom výstavy, realizovaným mladou dvojicu autorov: Luciou Židek Gamanovou a Jozefom Vančom. Neveľký a z hľadiska vystavovania nie celkom ideálny priestor historickej budovy GMB sa im podarilo zmysluplne štruktúrovať, zvolený „vyblednutý“ vizuál, potlačená farebnosť, „levitujúce“ vitríny a „odhmotnená“ (od steny odsadená) infografika nenápadne korešpondujú s témou výstavy a pomáhajú zvýrazniť jej dôležité momenty.

V Sajkalovej objektových, viac či menej dematerializovaných prácach, ale aj v konceptuálnych a kooperatívnych projektoch sa často prelínajú osobné (i apropriované) príbehy, umocnené schopnosťou hlbokého až mystického prežívania. Pritom je zaujímavé uvedomiť si, že odkazy k rôznym historickým či etnografickým reminiscenciám spojené s „archivovaním“ či „materializácou“ pamäti nemali byť únikom, ale skôr možnosťou, ako sa vztiahnuť ku komplikovanej žitej prítomnosti. Východiskom pre ňu zväčša bola nájdená každodennosť (gombíky objavené po rokoch vo vrecku kabáta starého otca, vyšitý monogram starej mamy alebo starý list neznámej slúžky, objavený kdesi na povale). Pri umeleckom uchopovaní týchto zdanlivo obyčajných vecí však do popredia vystupovali ich závažnejšie významové vrstvy.

Umelkyňa, mediátorka umenia, manželka, matka. To všetko bola jedna časť Ľuby Sajkalovej. Druhá však ostávala utajená. Na výstave je zastúpená doposiaľ nezverejnenými poetickými textami –  akýmisi svojbytnými „haiku“, ukrývajúcimi bolesť, zmierenie, odchádzanie, očakávanie, vieru, lásku, túžbu, nemé rozhovory s blízkymi... Skutočnosť, že ich prepisovala na písacom stroji, im miestami dodáva až manifestačnú údernosť, mrazivo odhaľujúcu skrytú pravdu či podstatu, ktorá sa na okamih vyjavila.

Ľuba Sajkalová bola školením „textiláčka“. Podobne ako aj jej (spolu)kurátorka Petra Hanáková, patrila ku generácii autoriek, ktoré vzišli zo „šupkárskeho školenia“ Karola Pichlera.[2] Možno aj vďaka „pichlerovskému“ impulzu rada uvažovala v širších sociokultúrnych súvislostiach, prekračujúc hranice vlastného média. Jej práce, založené na umeleckej transformácii textilu, sú záznamom prežitých chvíľ so symbolickou platnosťou. V tej najvšeobecnejšej rovine sa zaoberajú stratou, smútkom, pominuteľnosťou a zvláštnym paradoxom, ako dať neuchopiteľnému hmatateľnú podobu. Textil bol pre Ľubu Sajkalovú telesným, priam existenciálnym materiálom. Materiálom, ktorý si pamätá a ktorý je pominuteľný. Rovnako ako ľudské telo. Smrteľné a zároveň vzdorujúce svojej fyzickej pominuteľnosti. Potreba zachytiť prchavosť okamihu ju často viedla k procesuálnym prácam. Napríklad nástenná inštalácia Špina – čistota, bielenie – deštrukcia (1997), vytvorená z tričiek postupne deštruovaných procesom prania a bielenia, alebo staré roztrhané džínsové nohavice, ktoré pomocou použitia reštaurátorského sceľovania na chvíľu povýšila na galerijný exponát (2006).

V horúčke prepotené, fľakaté vankúše či v kyseline rozpúšťané vlasy a nechty (Neprítomné telo, 2004) v niekom azda môžu vyvolávať odpor. Ich formálna „krása“ však nie je dôležitá. Krásna je senzitivita, s ktorou Ľuba Sajkalová pracovala.

---

[1] Bayles, David – Orland, Ted: Ako prežiť umenie. Príkoria (a slasti) vlastnej tvorby. Bratislava: Literárna bašta, 2021, s. 110.

[2] Študovala textil na Škole umeleckých remesiel Josefa Vydru, neskôr v štúdiu pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri voľnej textilnej tvorby pod vedením Evy Cisárovej-Minárikovej.

 

Ľuba Sajkalová / Ľ. S. (de)materializovaná / Kurátorky: Daniela Čarná, Petra Hanáková / Galéria mesta Bratislavy / Bratislava / 18. 5. – 8. 10. 2023

Foto: archív GMB (Celý fotoreport si môžete pozrieť tu.)