Svieži vietor v Pardubiciach

V Pardubicích právě probíhá festival umění ve veřejném prostoru s názvem Tvárnost paměti, který navazuje na loňský projekt kurátorky Galerie města Pardubic Šárky Zahálkové vztahující se k využívání veřejného městského prostoru včetně míst pojímaných jako problematická. Letošním tématem festivalu zahrnujícího několik uměleckých intervencí rozesetých po městě, ale také přednášky nebo performance, je relativita. „Zahálková sa v rámci festivalu sústreďuje na tému pamäte vo vzťahu k verejnému priestoru. Poukazuje, že neexistuje jeden ústredný naratív, ale že s každým dotknutým miestom súvisia rôzne uhly pohľadu a tie závisia od toho, kto jeho príbeh interpretuje,“ popisuje Dávid Gabera.

Keď Martin Vongrej vlani vytváral dielo v centre Pardubíc, zbudil tým záujem širokej verejnosti i médií. Umelec mal v rámci projektu Prázdno X Naplnění v pláne zmývateľnou farbou nakresliť veľký kruh, ktorým by prepojil areál bývalej Prokopky s galériou GAMPA. Jeho cieľom bolo nasmerovať ľudí, aby premýšľali aj nad „prázdnymi“ lokalitami, teda takými, ktoré dlhodobo stoja na periférii záujmov. Aj keď pre opakovanú sťažnosť jedného z obyvateľov musel Vongrej projekt predčasne ukončiť a čiaru zmyť, reakcia, ktorá sa neskôr vystupňovala na sociálnych sieťach znamenala, že akcia bola úspešná. Podarilo sa totiž otvoriť diskusiu, čo verejný priestor je a komu patrí.

„Našim cieľom bolo pre miestnych obyvateľov otvoriť netušené miesta. Preto sme sa tiež zamerali na bývalý vojenský priestor, zaujímala nás otázka ohľadom budúcnosti tohto areálu. Podarilo sa napokon dosiahnuť, a to nielen na základe umeleckých aktivít, ale aj v rámci všeobecnej diskusie občianskeho sektoru, že priestor zostane divočinou. Pre nás však bolo veľkým úspechom aj to, že desiatky až stovky ľudí sa doslova muselo brodiť tou divočinou,“ hovorí kurátorka výstavy Prázdno X Naplnění Šárka Zahálková.

Na projekt preto Zahálková nadviazala aj tento rok a v priebehu mesiacov august – október zorganizovala vo viacerých mestských lokalitách festival Tvárnost paměti.

Viaceré naratívy

Kým minuloročný projekt ešte čiastočne prebiehal aj v galérii GAMPA, Tvárnost paměti sa Šárka Zahálková rozhodla realizovať výlučne v mimogalerijných priestoroch. Zahálková sa v rámci festivalu sústreďuje na tému pamäte vo vzťahu k verejnému priestoru. Poukazuje, že neexistuje jeden ústredný naratív, ale že s každým dotknutým miestom súvisia rôzne uhly pohľadu a tie závisia od toho, kto jeho príbeh interpretuje.

Festival má bohatý program, tvoria ho performance, prednášky, ale aj inštalácie. Na ich realizáciu Zahálková vybrala piatich autorov. „S umelcami, ktorých som oslovila, sme sa nejakú dobu o téme rozprávali, rozoberali sme miesta, ktoré sú pre nás, ktorí v meste dlhodobo žijeme, zaujímavé a hlavne problematické. Zhovárali sme sa o oblastiach, námetoch, naratívoch, s ktorými je možné pracovať, no neexistovala žiadna dogma, ktorou by sa museli riadiť. A možno aj tým, že sa o veciach snažíme vždy baviť kolektívne, medzi výslednými prácami vzniká určitá previazanosť, plynutie, ktoré divák môže, ale aj nemusí vnímať,“ vysvetľuje.

Umelec Ján Dudešek, jediný predstaviteľ staršej generácie a aj jediný autor úzko spätý s mestom, vytvoril na rieke Chrudimka zvukovo-svetelnú inštaláciu z oceľových trubiek, ktorou odkazuje na stavbu bývalej hydroelektrárne. Dielo Dudeška, ktorý sa narodil v Pardubiciach, no ešte v detskom veku emigroval do Švajčiarska, nadobúda iný ráz pri sledovaní z diaľky (asociácia stavby) a iný, keď divák do jeho inštalácie vstúpi a v reproduktore počuje autorovu osobnú spoveď k miestu, kde prežil detstvo. Nad hladinou Chrudimky sa nachádzajú aj vznášajúce sa plechové objekty Andrey Sobotkovej. Tie v lokalite Červeňák nadväzujú na neďaleké piliere, ktoré navonok pôsobia ako relikty akéhosi zbúraného mosta. Takýchto pilierov sú však v okolí hneď tri sady. Sobotková dielom pripomína ich skutočnú funkciu, o ktorej ani miestni často nevedia, teda že v tejto časti mesta si kedysi železničné vojsko cvičilo budovanie mostov. Posledná inštalácia na rieke pochádza od nórskeho umelca Kjetila Kristensena, ktorý dočasne pretvoril mólo na Labe v parku Na Špici. Kristensen v rekreačnom a športovom areáli osadil vlajky, v rámci ktorých pracuje s rôznymi motívmi, farbami, ale i textíliami, a dotýka sa tém ako recyklácia či popkultúra. Aj keď jeho dielo je vsadené do najmenej problémovej lokality a slúži skôr len ako reminiscencia na debaty a stretnutia s organizátormi, vo svojej podstate odzrkadľuje globálny pohľad zahraničného umelca; sprítomňuje, že lokálne otázky je treba vždy vnímať nadregionálne, globálne.

Posledné dve inštalácie súvisia s kultúrnou pamiatkou Brána borcov funkcionalistického štadióna. Sochár Matouš Lipus urobil otlačok zo sôch od Miroslava Bašeho umiestnených na vstupnej bráne, pričom ich kópie postavil na tribúnu, Comunite Fresca zasa maľbou do mokrej omietky upravilo plochu betónovej strechy pódia. Kolektív autoriek skromnými zásahmi doplnil okolie loga futbalového klubu, čím sa ošarpaná plocha premenila na akúsi abstraktnú, snovú krajinu či vidinu. Tým, že nejde o celistvý, konkrétny výjav, si divák musí jednotlivé fragmenty a motívy postupne skladať a spájať, aj tak sa však vo výsledku k žiadnemu zmysluplnému celku nedopracuje. Naopak, keď stojí na ihrisku a díva sa na maľbu, každým ďalším okamihom len väčšmi pociťuje neistotu, nepokoj, nejasnosť. Tento pocit prehlbuje aj samotný umelecký zásah: nová vrstva, ktorá vznikla na pozadí tej starej, historickej, totiž rozširuje škálu príbehov a ukazuje, že všetko je relatívne a že neexistuje jeden kánon.

Brána borcov je pritom zo všetkých lokalít tou najproblematickejšou. Zatiaľ čo sa hodnotná stavba od architektov Karla Řepu a Ferdinada Potůčka nachádza v dezolátnom stave a ďalej len chátra, politické tábory sa nevedia zhodnúť, čo s ňou. Budova tak buď príde o nálepku kultúrnej pamiatky, čím sa zbúra a na jej mieste sa postaví nový štadión, alebo si zachová svoj status a „len“ sa ním obstavia. Imaginatívne fresky kolektívu umelkýň Dany Balážovej, Markéty Filipovej a Marie Štindlovej so svojou silnou požiadavkou na individuálne estetické prežívanie (ako protikladu k univerzalistickému poňatiu diela), tak sprítomňujú potrebu, aby sa o téme neustále premýšľalo, prehodnocovalo, diskutovalo – aby nezapadla prachom. Aby sa nestalo, že finálny verdikt vzíde len z jedného zorného uhla, jedného príbehu.

Jasný signál

Otázkam verejného priestoru, urbanizmu a architektúry sa Šárka Zahálková venuje dlhodobo. O jeho kultiváciu usiluje pomocou spolku Offcity, ktorý spolu s kamarátmi a kolegami založila v roku 2009. Pod ich aktivity spadá iniciovanie verejných súťaží na realizáciu umeleckých diel, rezidenčný program pre umelcov či organizovanie prednášok a vzdelávacích programov pro širokú verejnosť. V minulosti sa vďaka spolku napríklad začalo otvorene diskutovať o potenciáli Winternitzových automatických mlynov od Josefa Gočára. Od roku 2018 má Zahálková tiež na starosti Galériu mesta Pardubice GAMPA.

„V Offcity bolo pre nás kľúčové otvárať otázku, čo verejný priestor je, čo znamená verejnosť verejného priestoru. Tiež nás zaujímal ten moment, keď je priestor verejný len pre niekoho. Môžem povedať, že za tie roky sme sa stali už akýmisi krikľúňmi v meste. A od momentu, keď ste tak vnímaní, stanete sa aj partnerom v diskusii. Myslím si, že celkovo sa veci sa v meste hýbu správnym smerom, pretože keď som sa hlásila do výberového konania galérie, všetci vedeli, z akého som spolku. A tým, že ma vybrali a že som prezentovala nejakú víziu, to niečo znamená. Aj odbor kultúry a architektúry, ale tiež námestník pre kultúru ako politická reprezentácia, nám vo všetkých veciach napomáhajú,“ hovorí Šárka Zahálková.

Program galérie koncipuje na ročných cykloch. Minulý rok sa zaoberala udržateľnosťou a ekológiou, pričom témou bola reziliencia, tento rok je mottom relativita. Pre tohtoročný cyklus je dôležitý vzťah umenia a vedy, najmä však moment postpravdy a práca s informáciami. Projekty, ktoré sa nepriamo dotýkajú aj festivalovej témy, sa pýtajú, čo je skutočné, čo nie, čomu veriť a ako sa vlastne v dnešnej informačnej spoločnosti chovať. Najbližšia výstava k tejto téme sa uskutoční v októbri a pripravuje ju kurátorka Eva Skopalová spoločne s umelkyňou Gabrielou Těthalovou.

„Pre budúcoročný program sme otvorili výzvu na téma revolúcie, ktorá bude zároveň ukončením širšieho trojročného cyklu. Budeme sa pýtať, ako môže galéria v dnešnej spoločnosti fungovať a akú rolu má umenie. Cieľom budú diskusie, čím ukážeme na iný, než agresívny alebo násilný význam tohto slova. Že to môžu byť postupné kroky niečomu inému, hľadanie nových ciest. Napokon, máme predstavu, že skôr ako sa presťahujeme do Automatických mlynov, chceli by sme do programu včleniť moment bytia galérie bez galérie,“ vraví Zahálková.

Do zrekonštruovaných Automatických mlynov sa má galéria sťahovať v roku 2022. Presídliť tam má však aj krajská Východočeská galéria, ktorá bude s galériou GAMPA priamo susediť. Preto aj Zahálková s ňou plánuje v budúcnosti užšie spolupracovať. „Vďaka mlynom sa celý priestor otvorí. Nebude to už galéria ako galéria, ale priestor a miesto. Myslím si, že by tam mal fungovať nejaký formát dramaturgickej rady. Cieľom by mala byť spolupráca, aby si to udržalo tvár. V zmysle práce s divákom je totiž dôležité dať jednoznačné znamenie, jasne ukázať tú cestu a s tou dlhodobo pracovať. Pre lokálneho diváka je potom jednoduchšie si predstaviť, o čo nám ide, než by sme chvíľu robili tu niečo a potom chvíľku zasa niečo iné. Takto by sme si odtiahli všetky skupiny ľudí, pretože by nevedeli, čo od nás majú čakať,“ hovorí.

Prefúknuť, prečistiť

Tvárnost paměti je udalosťou, ktorú treba vnímať práve vo svetle aktivít spolku a galérie a je výsledkom premyslenej koncepcie a dlhodobého prístupu ľudí zaujímajúcich sa o verejný priestor v Pardubiciach. A tak ako sú tieto aktivity otvorené verejnosti, aj festival je udalosťou, v ktorej sa nájde aj lokálny divák. Okrem inštalácií sa totiž v priebehu mesiacov v meste uskutočnia viaceré aktivity: happening na lodi, ktorej plavba spojí inštalácie pozdĺž rieky, performance v bývalom hoteli Grand (dnes nákupnom centre), alebo prednáška a happening v priestoroch Hvezdárni, ktorá sa spája s osobou baróna Artura Krausa a nesie tak historický význam. Súčasťou programu sú aj komentované cyklojazdy či workshopy s umelcami pre deti a dospelých.

„Vzhľadom na to, že na úrovni malého mesta doslova robíme tak divné veci, sme verejnosťou vnímaní veľmi pozitívne. Keď sme napríklad vlani v centre kreslili ten kruh, miestni sa pri nás zastavovali a podporovali nás, jeden z obyvateľov kvôli tomu preparkoval auto. Dokonca aj polícia sa nám snažila vyjsť v ústrety,“ vraví Zahálková. Tá ale pripúšťa, že veľkým problémom je pretrvávajúce nepochopenie ich aktivít zo strany úradov. Vysvetľovanie dotyčným orgánom sa tak stalo jedným z hlavných bodov programu festivalu.

„Po skúsenostiach z vlaňajška vieme, že trvá aj dva mesiace, kým sa veci vyjednajú. To čo vyzerá úplne jednoducho, je z úradníckeho hľadiska veľmi komplikované. Veci, ktoré súvisia s umením a verejným priestorom, sa totiž v administratíve netýkajú iba architektúry a umenia, či kultúry, ale riešiť ich musíme so stavebnými odbormi alebo napríklad aj Povodím Labe. Pred rokom sme mali veľa práce s Vongrejovým dielom, teraz nám dlho trvalo, kým sme získali povolenia na Bránu borcov. A to si vezmite v akom stave sa objekt nachádza.“

Preto aj druhý ročník nie je len o upozorňovaní na miesta, ktoré sú na geografickej periférii, alebo stoja mimo záujmov ľudí. Je aj o tom, aby sa na perifériu ďalšie lokality nedostali. Ako je to pri Bráne borcov, ktorú sa tam mnohí usilujú dostať. Festival má však význam aj preto, že chce rôznymi smermi sprostredkovať, ako k verejnému priestoru pristupovať.

Na základe toho sa na záver festivalu uskutoční medziodborová diskusia. Tá prebehne na začiatku októbra a bude súčasťou aj paralelne prebiehajúcich Dní architektúry. Zúčastní sa jej historik Čeněk Pýcha, ktorý sa zaoberá témou pamäte vo verejnom priestore, Marie Foltýnová z Galerie hlavního města Prahy, konkrétne z programu Umění pro město, a kurátor a kritik umenia Jiří Ptáček. V širšom pléne nemajú chýbať predstavitelia mesta. Výsledok diskusie a jej reflexia bude súčasťou pripravovaného katalógu, ktorý by mal vyjsť niekedy ku koncu roka.

„Médium vysvetľovania, o ktoré usilujeme, ide naprieč viacerými obormi. Našim dlhodobým cieľom je, aby sa administrácia a byrokracia prefúkli, prečistili. Tým mám na mysli, že aj keď na nejakú vec nie je kolónka, tak to jednoducho nepôjde do koša, ale dotknuté úrady o nej musia uvažovať. Zrazu sa tak môže otvoriť téma, prečo si jeden odbor s druhým nepredávajú informácie a podobne. V každom prípade chceme ukázať, že umenie môže byť iniciátorom takejto diskusie,“ hovorí Šárka Zahálková.

Jan Dudešek, Comunite Fresca, Kjetil Kristensen, Matouš Lipus, Andrea Sobotková, Filip Jakš, Lenka Kerdová, Cristina Maldonado a kol., Eliška Perglerová, Ladislav Železný a další / Tvárnost paměti. Festival umění ve veřejném prostoru / kurátorka: Šárka Zahálková / Pardubice / 13. 8. – 11. 10. 2020

Foto: Marie Sieberová, Martin Dašek (Fotoreport si můžete prohlédnout zde)