Trpko-hravá, reálno-fiktívna Adamčiakova všeláska

Ještě dnes je v bratislavské galerii Zahorian & Van Espen možné zhlédnout výstavu Milana Adamčiaka. V následující recenzi o ní referuje Michal Stolárik.

Intermediálny umelec Milan Adamčiak, autorsky činný od šesťdesiatych rokov minulého storočia, oslávi tento rok svoje sedemdesiate narodeniny. Počas (stále trvajúceho) aktívneho obdobia si vybudoval postavenie prirodzene oscilujúce medzi oficiálnou – inštitucionálnou scénou a tou – nazvime ju – alternatívnou, ktorá vo väčšej miere inklinuje k experimentálnym prístupom.

Vo svojej aktuálnej tvorbe spája a modifikuje všetky autorské postupy a princípy, ktoré nadobúdal od počiatku. Je poznačený konceptuálnym prístupom, umením dada či Fluxusu, hrá sa s poéziou, silné zázemia má v experimentálnej hudbe a akčnom umení. Podobne ako Adamčiakove diela, tak aj tvorba prvých domácich konceptualistov a jeho generačných kolegov (Stano Filko, Július Koller, Rudolf Sikora a i.) prešla historickým odstupom, aj vďaka ktorému nadobudla status kvality a inštitucionálnej akceptácie. Avšak otázka, s ktorou som vstupoval do autorovej samostatnej výstavy v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen bola cielená na to, do akej miery dokáže tvorba Milana Adamčiaka fungovať a komunikovať svoje idey v súčasnom kultúrno-spoločenskom kontexte a takisto, čo očakávať od výstavy v súkromnej inštitúcii, ktorej primárnym fokusom nie je spolupráca s najstaršou generáciou žijúcich autorov.

Projekt Panfília, ktorej kurátorom je Daniel Grúň, je prehliadkou Adamčiakovej najnovšej tvorby, pričom väčšina diel vznikla práve na podnet výstavy. Už z prvého pohľadu je zrejmé, že expozícia neobsahuje žiadne (za normálnych okolností tradičné) známky partitúr, vizuálnej hudby či experimentálnej poézie, ktoré boli častou súčasťou jeho posledných výstavných projektov. Z formálneho hľadiska jej dominujú objekty a drobné práce na papieroch. Harmonická, no zároveň roztrieštená inštalácia jednotlivých sérií a diel však podvedome odkazuje na akési priestorové partitúry prenesené z papiera do 3D, hoci môže ísť len o vlastnú nadinterpretáciu, s ktorou projekt nemusel počítať.

Úvod tvorí séria písomných inštrukcií, ktoré objasňujú interaktívny (ale vo svojej podstate skôr fiktívny) Projekt Panfílskej pošty. Hoci Grúň v texte k výstave vysvetľuje, že ju tvoria nezrealizované projekty určené pre imaginárnych spoluautorov, aj napriek tomu treba prijať fakt, že Adamčiakova tvorba často pobehuje na poli alternatívnej reality. Slovo panfília vychádza z gréckeho základu a označuje lásku ku všetkému. Domnievam sa, že skôr ako o konkrétnej afinite autor hovorí o otvorenosti mysle voči všetkému, čo okolo nás existuje a zároveň o možnosti pretaviť živú či fiktívnu realitu na umenie. Adamčiak síce zadefinoval Projektu Panfílskej pošty konkrétne pravidlá, vymyslel dokonca hierarchiu poštových pracovníkov a ich úlohy a naznačil formu pečiatok či obalových materiálov, ale konkrétny výsledok či zmysel tohto celého sa nedozvedáme. Časť vystavených diel však ďalej rozvíja túto neuchopiteľnú ideu, čím sa stáva prinajmenšom reálnejšia a predstaviteľnejšia. V minulosti experimentoval s vlastnou heraldikou a vytváraním personalizovaných známok, čo rozvinul do realizácie grafík vytvorených technikou suchej ihly počas letnej rezidencie v centre Banská St a nica v Banskej Štiavnici. Vystavené výsledné tlače zobrazujúce, mimo iných motívov, autorov profilový portrét či symbol Panfílie – viacpíšťalovú Panovu flautu, tvoria súčasť inštalácie a zároveň sa dostali aj na popartové objekty – zväčšeniny korešpondenčných lístkov a pohľadníc, formou ktorých sa Adamčiak prihovára návštevníkom výstavy. Poštu, ako symbol komunikácie a pomyselnej slobody, odkaz hnutia mail artistov či únik od niekdajšej socialistickej spoločnosti, pretavil do série šiestich objektov s názvom Panfílska otvorená pošta (2016). Príznačne otvorené kartónové balíky obsahujúce nič, len anglické textové informácie, ako „imaginary object“, „absent object“, „missing object“ či „unknown object“, akoby odkazovali na obdobie neslobody a kontroly medziľudskej komunikácie.

Pomyselný druhý okruh výstavy predstavuje Adamčiakov prirodzený záujem o hudbu. Prezentovaná séria modifikovaných vinylových platní ideovo aj formálne nadväzuje na realizácie zo sedemdesiatych rokov, kedy začal rozvíjať myšlienku fiktívneho hudobného vydavateľstva Pataphon. V jednoduchom koncepte s príznačným humorom vizuálne spracúva reálne či vymyslené nahrávky. Je preto normálne, že Beethovenova Sonáta mesačného súmraku je pokrytá dierami (= krátermi) a Pocta Salvadorovi Dalímu je znázornená ako „pretekajúca“ platňa cez okraj steny. Humornú vsuvku si neodpustil ani v prípade pohodeného obalu s nápisom „Dočerta! Kam sa podela táto LP“. Na výstave takisto pretavil do reality objekt, ktorý mal od päťdesiatych rokov len formu skice. Takzvané Duo pre jedného muzikanta (2016) – pozostávajúce zo skla, háčika a obyčajnej gumičky je síce vtipným konceptom vo svojej najjednoduchšej forme, no výstavu ďalej neposúva.

Dôležitou súčasťou Adamčiakovej tvorby je spolupráca – či už vo forme diváckej participácie alebo kolaborácie s inými umelcami. Hosťami aktuálnej výstavy sú Matej Gavula a kreatívny kolektív APART, ktorý tvoria Peter Sit, Andrej Žabkay, Denis Kozerawski a Erik Janeček. Okrem umeleckých či kurátorských aktivít sa APART venuje publikačnej činnosti a pri tejto príležitosti vydali katalóg, ktorého strany vystavili ako súčasť expozície. Nie som úplne presvedčený o tomto momente výstavy, hoci jednotlivé listy vizuálne korešpondujú s vystavenými dielami. Skôr však plnia funkciu ilustrácií a približujú staršie – nevystavené realizácie.

Matej Gavula pripravil variabilnú inštaláciu pozostávajúcu z readymade-ov – z množstva sklenených mozaikových obkladov, ktoré pochádzajú z Dedečkovho Slovenského národného archívu v Bratislave. Ich variabilnosť, náhodná kompozícia a podnet k interakcii vychádza z Adamčiakových princípov. Gavulov odkaz na symboly pamäti, histórie a archívu zase posúva ideu ďalej.

Dôležité je povedať, že výstava Panfília zobrazuje Adamčiaka v stále tvorivej forme. Nechýba mu nadhľad a uchopiteľný koncept. Zostáva zrozumiteľným, no mätúcim zároveň. Jeho uvažovaniu svedčí stret s mladšou generáciou umelcov a kurátorov a pravdepodobne aj vďaka tomu pôsobia jednotlivé diela a myšlienky stále aktuálne.

Milan Adamčiak / Panfília / kurátor: Daniel Grúň / hostia: Matej Gavula, APART / Zahorian & Van Espen / Bratislava / 29. 10. – 16. 12. 2016

Foto: Zahorian & Van Espen