Zemiakový muž

Nájsť vhodnú formu retrospektívnej výstavy je výzva pre autorstvo aj kurátorstvo. Zber Svätopluka Mikytu otvára v tomto ohľade síce len jednu z ciest, ale v jej rámcoch hneď aj niekoľko križovatiek podnecujúcich otázky. Tie sa tlačia podobne nástojčivo a samozrejme ako množiace sa výhonky klíčiacich zemiakov, ktoré sa krátko po skončení výstavy začnú aj sadiť. Zároveň však koncepcia výstavy vôbec nemusí byť vnímaná len ako retrospektíva. Môže to byť aj autoportrét, denník, óda na zemiaky, potravinová banka či metaforická reflexia klíčenia rôznych ideológií a zahnívajúceho Slovenska, Európy aj celého sveta. 

Kto pozná tvorbu Svätopluka Mikytu, spozoruje, že aktuálna kurátorská koncepcia Tomáša Pospiszyla a dlhoročné dialógy so Zuzanou Bodnárovou autora priviedli k samotným koreňom, ktoré ho od detstva formovali. Keďže vyrastal na Orave a jeho život bol tesne spätý s obrábaním pôdy, pestovaním, zberom, chovom zvierat a životom na dedine, hlavnou témou sa tu logicky stáva práve jedna z najpestovanejších plodín – zemiak. Nie je na Slovensku ani 300 rokov, ale už sa stihol udomácniť natoľko, že skoro nikto nevníma jeho exotický a „imigrantský“ pôvod. Stal sa skoro až slovenskou národnou plodinou a sú z neho pripravované rôzne miestne špeciality ako halušky s bryndzou, strapačky, zemiakové placky alebo liptovské droby. To, že ide zároveň aj o peknú rastlinu s krásnymi kvetmi, ktorými si aj ikona módnych trendov Mária Antoinetta zdobila vlasy, vníma dnes už len málokto. 

Pred niekoľkými rokmi som v Dome Jana Hálu vo Važci kurátorovala skupinovú výstavu Važecké zlato (2021), ktorá tiež narážala mimo iného aj na túto, pre danú lokalitu kľúčovú plodinu. Vo výstave účinkoval aj Svätopluk Mikyta. Keď som ju koncipovala, prakticky okamžite sa mi vynorili v pamäti jeho kresby zemiakov. Tie som videla už dávnejšie, ale až počas návštevy uňho v ateliéri mi ukázal fotografiu z cyklu Nová príroda z roku 2019. Sedí na nej v starej pivnici obklopený klíčiacimi zemiakmi. Vyzerá ako zemiakový šaman v objatí ružových výhonkov alebo aj ako obeť nového zemiakového vírusu, ktorý do človeka vrastie podobne ako huby v apokalyptickej počítačovej hre a filmovom seriáli The Last of Us. 

Fotografiu Antiguru zhotovil Ján Kekeli, vo važeckej inštalácii mala formát A4 a obyčajný drevený rám. Vo výstave Zber sa objavuje v monumentálnom prevedení výrazného lightboxu, ktorý autor umiestnil na prízemie pod schody. Ide o veľmi premyslene vybrané „tmavé“ a nenápadné miesto, keďže práve pod schodami sa bežne nachádzali takéto pivnice so zemiakmi. Na výstave nájdeme fotografií z tejto série viac. Zachytávajú detaily výhonkov a sú umiestnené pri vstupe, tiež vo veľkoformátových lightboxových prevedeniach. V tomto umiestnení nás vítajú a vťahujú zemiakovými „chápadlami“ do monumentálnej zemiakovej krajiny, ktorá sa pri vstupe do centrálnej lode synagógy rozprestrie v dvoch úrovniach, fyzickej podzemnej – tony zemiakov na prízemí a symbolickej nadzemnej – stovky kresieb na poschodí. Takto vznikajú zároveň aj dva horizonty. 

Na výstave Zber môžeme v rámci 365 autorských denníkových kresieb vytvorených od roku 1998 až po rok 2024 (pričom ich príbeh pokračuje ďalej) sledovať premeny motívu zemiakov v rôznych rokoch, mesiacoch a dňoch. Tento výber z kresieb, ktoré autor už 27 rokov freneticky a precízne zakresľuje do skicárov, je teraz adjustovaný v minimalistických sklenených rámoch a „levituje“ na bielej rímse na poschodí, aj s ich názvami a dátumami vzniku. Popisky s týmito údajmi sú urobené zámerne ručne ceruzkou pod každou kresbou zvlášť, ako ďalšia rovina práce s kresebnými líniami. Kresby spolu s popiskami kopírujú architektúru synagógy, na ktorú sa organicky napájajú. Stávajú sa ďalším, tentoraz technickým a zároveň estetickým výhonkom plným rôznych informácií – nálad, symbolov či udalostí zo sveta. Vytvárajú zdanlivo nekonečnú linku a vinú sa pozdĺž celej dĺžky ochodze, čím vyvolávajú asociáciu rozloženého modelu knihy. Medzi kresbami sú rovnaké asi dvojcentimetrové rozostupy. To, že ich na danú dĺžku vyšlo presne 365, je až magické, akoby všetko do seba zapadlo. Toto rozloženie ale nie je náhodné, je výsledkom jasne premysleného a veľmi precízneho site-specific minimalizmu architektúry výstavy. 

Čo sa týka námetov, kresby obsahujú jednoznačné kritické narážky na národné symboly, napríklad v podobe zemiakov rastúcich v brade, klíčkov s tvarom dvojkríža či vynímajúcich sa ako dominantné zemiakové solitéry. Do tohto okruhu významov patrí aj kresba zo 16. júna 2008 s názvom India a Amerika na Slovensku, kde sa v strede kruhu nachádza zemiak s niekoľkými výhonkami jasne pripomínajúcimi svastiku či Prekonávanie pomyselnej hranice zo 7. decembra 2007, zobrazujúca povädnutý zemiak s výhonkami, ktorý leží na tenkej červenej linke. V kresbách je aj množstvo iných motívov, ale zemiak (grula, bandurka, krumpla, ertepla, zemák, švábka) je taký dominantný, že úplne zatieňuje tie ďalšie, a objavuje sa na kresbách počas všetkých mesiacov a rokov. Výber kresieb bol asi riadna fuška, neviem si ani predstaviť, koľko ich za tých 27 rokov vzniklo a ako dlho trvalo ich prezretie a finálny výber. Podľa dátumov sa dajú okrem osobných introspekcií zároveň odčítať aj sviatky (14. február 2020, True Romance), politické udalosti ako atentát na Donalda Trumpa (4. júl 2024, Ucho), katastrofy (7. február 2013, Voda v domoch) či spomienky na konkrétnych ľudí (7. apríl 2002, Fajnor na Zemi, 16. október 2007, Šesť spomienok na Jula Kollera II.).

Každý zemiak v kresbách Svätopluka Mikytu je iný, individuálny, svojím spôsobom aj krásny. Farebnosť ružiakov na výstave iste tiež nie je náhodná, keďže korešponduje s ružovou farbou častí stien v synagóge. Tento jemný a decentný detail umocňuje nielen vizuálny, ale aj intelektuálny zážitok, keďže ružiaky boli vždy čímsi exkluzívnejšie. Okrem zemiakovej krajiny sa ružová farba nachádza aj vo výhonkoch zemiakov na fotografiách z pivnice a aj na niekoľkých kresbách – spomeniem aspoň Sám v ružovom svetri (Sexuálny Autoportrét) zo 7. januára v roku 2000 a Ružové je Pekné z 12. decembra 2020. Budúcnosť zemiakovej krajiny – Slovenska, ale nie je jasne „ružová“, čo naznačujú aj na prvý pohľad nie úplne viditeľné hnijúce zemiaky v zemiakovej krajine. Dôležitou informáciou je aj fakt, odkiaľ tieto zemiaky pochádzajú – od Michala Mikušíka z jeho rodinnej farmy AGRO DVOR v Bytčici pri Žiline. Nie sú to teda zemiaky z nadnárodného obchodného reťazca, ale z lokálnej farmy, ktorú týmto zároveň propagujú.

Samotný názov výstavy je významovo priamočiary – ide o zber dvoch úrod – životných skúseností a umeleckej tvorby. V denníkoch sú prítomné autoportréty, intímne postrehy, politické glosy, kritika, slovné hry, irónia a humor. Utkveli mi v tomto ohľade v pamäti dve kresby: Abstraktica – farebná lineárna kompozícia pripomínajúca ľudové ornamenty datovaná dňom 27. marec 2002, a Skrytá – Dobrá – Kresba z 3. januára 2002, kde sa „dobrá“ kresba schováva za niečím, čo pripomína zemiak alebo kameň. Niektoré motívy sa opakujú, vďaka čomu môžeme sledovať jemné nuansy a prestať vnímať časovú linearitu. Datovanie zároveň ponúka možnosť prepájať si výhonky rôznymi smermi. Názvy diel je možné čítať ako istú formu príbehu či poézie. Z hľadiska témy zemiakov vyniká kresba Telo zemiaka v bezčasí… z 3. apríla 2022, ktorá obsahuje jeden zemiak s monumentálnymi výhonkami smerom nahor a Globálna hrozba, lokálny problém z 11. marca 2018 so zemiakom s výhonkami a množstvom pravidelných dier, z toho dve, umiestnené priamo na zemiaku, pripomínajú prázdne oči plynovej masky. Mohlo by ísť o multiplikované prázdne pohľady neľudských entít alebo multiplikované ozónové diery, ktoré spôsobuje poľnohospodárska nadprodukcia alebo poletujúce atómy. V kresbe sa dá čítať aj kúsok zbrane či lietadla. Natíska sa otázka, čo je lokálne a čo globálne a z akého uhla pohľadu. Kresby na prvý pohľad jemne a nenápadne, ale vo svojej podstate rázne a jednoznačne systematicky obkľučujú celú synagógu, a sú podobne nástojčivé ako neviditeľné kladivá, ktoré sa blížia k zemiakom v ďalšej z kresieb s názvom Začarovaný Kruh z 16. mája 2008. Kladivá v kombinácii so zemiakmi možno symbolizujú nikdy nekončiaci kolobeh práce. A v strede všetkých týchto kresieb sedia medzi drevenými paletami tisíce (ne)obyčajných zemiakov.

V sprievodnom texte to síce nie je explicitne napísané, ale kto chcel, mohol si počas vernisáže z vystavených zemiakov nabrať a buď si doma navariť nejaké jedlo, niekomu ich darovať ako darček, alebo si ich odložiť na sadenie. Takto sa časť z výstavy rhizomaticky a nekontrolovateľne šíri a rozpína za hranice výstavy a doslova sa stáva súčasťou nášho tela, ktoré ju spotrebuje na už spomínanú energiu. Estetika tohoto „nákupu“ je dotiahnutá do posledného detailu, keďže divák mal minimálne po určitú dobu trvania výstavy k dispozícii aj hnedé papierové vrecká s autorskou potlačou, ktoré vznikli počas grafického workshopu v deň vernisáže. V čase, keď som sa bola pozrieť na výstavu koncom decembra, tak bola dokonca možnosť vybrať si vrecká s rôznou potlačou. Zemiakový opus magnum týmto ale nekončí. Okrem neho bolo súčasťou výstavy viacero ďalších sprievodných aktivít, napr. aj koncert Matej Geleta („Nowalover“), ktorý hral na bronzové zemiaky od českého umelca Milana Housera, a výstava bude zavŕšená veľkolepou finisážou, ktorej súčasťou budú zemiakové placky od autorovej mamy, postsedliacka diskusia, koncert a nová LP platňa, na ktorej sú nahrané aj názvy všetkých vystavených diel. 

A čo sa stane so zemiakmi po skončení výstavy? Má aj tieto otázky autor vyriešené? Má. Počas finisáže si časť z nich opäť môžu ľudia zobrať domov. Ostatné po odstránení klíčkov poputujú ku zvieratám ako potrava. 

Táto recenzia bola napísaná pod vplyvom zemiakov po zjedení bryndzových halušiek.

Recenzia má názov podľa kresby Svätopluka Mikytu, ktorá vznikla 5. decembra 2013. 

Svätopluk Mikyta / ZBER / kurátor a autor sprievodného textu: Tomáš Pospiszyl / Nová synagóga Žilina / 21. 12. 2024 – 16. 3. 2025

foto: Richard Kohler